13.10.2011 | Autor: Filip Drábek

Pompeii (32:49)
Zachary Condon je Beirut, Beirut bol len Zachary Condon. No počas štyroch rokov, kým sa čakalo na nový album tohto, svojim spôsobom veľmi unikátneho projektu, sa stihol z one-man podoby pretransformovať na regulárnu kapelu.

Zachov príbeh je celkom známy, mladý chlapec z Nového Mexika sa vybral na Balkán, kde ho ohúrila hudba miestnych dychoviek (popri ceste po Európe sa zastavil aj v Bratislave, ktorej meno sa dostalo aj na jeho debutový album) a v deväťnástich rokoch nahral neuveriteľne vyspelý album a hneď nasledovný rok jeho niekoľko vydarených nasledovníkov, či už v podobe albumu The Flying Club Cup alebo niekoľkých EP platní.

No a keď som spomínal tú unikátnosť: tá spočíva najmä v tom, že Beirut dokázal(i) preniesť Balkán a neskôr aj prvky francúzskeho šanzónu do indie vôd. Mohol za to isto vydarený Condonov rukopis, či prejav, ale aj atmosféra stretu rôznych kultúr. Novinka The Rip Tide pokračuje v tomto trende, no len tie nesmierne chytľavé, popom nasiaknuté melódie, sú už menej chytľavé, aranžmány troška opočúvané a očakávanie progresu od ešte stále veľmi mladého Condona tak možno spôsobilo, že kúzlo nového albumu pomerne rýchlo vyprchá.

Napriek tomu je to stále skvelý album, hoci má len deväť skladieb a niečo cez pol hodinku. Treba však povedať, že je to príjemná polhodinka, ktorá sa však pri silných predchodcoch trocha stráca. Aj keď na nej nechýba Condonov mierne uplakaný, no pozitívne vyznievajúci vokál, ukulele, akordeón a samozrejme dychy, alebo troška lo-fi beatu v skladbe Santa Fe.

Skrátka, tým, ako Condon nasadil latku vysoko v rokoch 2006 a 2007 sa od The Rip Tide čakalo viac. Ide však predovšetkým o uhol pohľadu - ak niekto Beirut objavil v roku 2011, napríklad na trenčianskej Pohode, môže byť The Rip Tide skvelou vstupnou bránou do sveta Beirutu.

Znie to ako: Beirut, nič iné...
Zlatý klinec: A Candle's Fire je úvod, ako má byť

Body: