21.1.2005 | Autor: Marián Zima | sekce: publicistika
Zuzana Mojžišová: Moderný folklór so slovenskými all stars



Mnohí muzikanti, Čechomorom počnúc a napríklad Stingom končiac, sa inšpirujú ľudovou hudbou rôznych národov. Okrem týchto mainstreamových fúzií rýchlo rastie aj popularita samotného štýlu world music, ktorá naznačuje presýtenie poslucháčov z takzvaných vyspelých krajín umelou produkciou bez koreňov. Prvé dve cédečka slovenskej speváčky Zuzany Mojžišovej (1. Jej družina, 2. Zuzana Mojžišová a Jej družina) vzbudili doma solídnu pozornosť, ale oveľa viac sa čaká od tretieho, vydaného už len pod jej menom. Naň si Mojžišová prizvala naozajstnú slovenskú all star zostavu: gitaristu Andreja Šebana, bubeníka Martina Valihoru a basistu i producenta Oskara Rózsu. Tí doplnili staronových spoluhráčov - huslistu Stana Palúcha a píšťalkára, gajdoša i fujaristu Rasťa Andrisa. Moderný sound novinky tak vyvažuje pokoru k spracúvanej téme, a môžeme smelo hovoriť o vydarenom slovenskom príspevku do stále populárnejšieho žánru svetovej hudby.



Na novom cédečku ste spolupracovali s najuznávanejšími slovenskými muzikantami. Ako sa vám podarilo zorganizovať takú partiu?

V istej chvíli som zistila, že s muzikantami, s ktorými som hrávala dovtedy, sme už do toho dali všetku energiu, ktorej sme boli schopní a chcela som aby tretie cédečko dostalo nový zvukový rozmer. Oslovila som teda Oskara Rózsu so žiadosťou o produkciu a jemu sa táto myšlienka zapáčila. Vypočul si moje predstavy a usúdil, že by bolo lepšie, keby sa do projektu zapojili skúsenejší a všestrannejší muzikanti. A tak som zavolala aj Andreja Šebana a Martina Valihoru. Prečo práve táto zostava? Zhodou okolností som totiž pred pár rokmi pripravovala program k päťdesiatemu výročiu SĽUKu (svetoznámy slovenský folklórny súbor - pozn. aut.), a v rámci neho sa u nás snáď po prvýkrát fúzovala ľudová hudba s populárnou. Chlapci tam vtedy hrali presne v tomto zložení. Šťastnou náhodou bol Martin Valihora akurát dlhšie na Slovensku. Tým, že pôsobí v Amerike, má veľkú slabosť pre slovenskú ľudovú hudbu a takýto žáner sa mu zapáčil. Aj Andrej Šeban ponuku rád prijal, pretože sa už dlho zaoberá etnickou hudbou.

Koľko času vám to cédečko zabralo?

Začali sme v máji. Vtedy sme nahrali iba štyri pesničky a v auguste sme to dokončili celé. V septembri sa mixovalo, takže dokopy asi dva mesiace práce.

Ako na tieto personálne zmeny reagovali bývalí spoluhráči?

Napokon úplne v pohode. Jasné, že prvé reakcie neboli dobré... Napokon ale boli chalani radi, že to nahrávali Šeban a spol., lebo im ukázali cestu, ako sa dá ísť ďalej, takže dnes sú celí "nažhavení" hrať a pracovať na sebe.

Čiže aktuálne cédečko máme chápať len ako jednorazovku?

Áno, stará kapela funguje ďalej. Ale na jar by som chcela urobiť poriadne slovensko-české turné s muzikantami, ktorí nahrávali tento album. Pretože za tie štyri roky, čo fungujeme, sme prebrázdili celé Slovensko, festivalíky v ,,hornej dolnej" s hroznými technickými podmienkami a za slabý peniaz. A ani sa to vlastne ani odvtedy nepohlo. Na Slovensku je veľmi ťažké robiť takýto žáner.

Ľudovú hudbu spracúva komerčne veľmi úspešne aj český Čechomor. Vidíte v nich nejakú inšpiráciu?

Nie, lebo oni sa vydali trochu inou cestou. Keď som robila svoje prvé CD, tak som ich aj dosť počúvala, ale teraz mám pocit, že akoby zastali na jednom mieste. Myslím ale, že oni nemajú ambíciu radiť sa do štýlu world music.

A vy áno?

Naše prvé a druhé cédečko by tam ešte asi nepatrilo, ale toto tretie sa už podľa môjho názoru môže porovnať s kapelami ako je Farlanders, Värttinä alebo Stilo. Teda aspoň zvukovo (smiech).

Folklórnymi motívmi sa inšpirujú mnohí. Aký máte recept na to, aby spracovávanie tohto odkazu neskončilo gýčom, ako sme toho často svedkami?

Myslím, že rozdiel je hlavne v prístupe k tej ľudovej piesni. Ja som s "ľudovkou" vyrastala už od piatich rokov, takže môj vzťah sa tiež vyvíjal. Najprv som bola súborovou folkloristkou. Potom som na "výške" študovala hudobnú vedu, pričuchla aj k autentickému folklóru a chodila na výskumy. V teréne som pochopila, o čom je ľudová hudba a pieseň.

Teda o čom?

Hlavne o živote tých ľudí, o atmosfére a prostredí. Nie je to niečo vytrhnuté z kontextu. A aj tá úžasná textová poetika, to všetko je taká sila, ku ktorej sa nesmie len tak nešetrne pristúpiť a trhať ju z toho prostredia. Keď niečo spracúvam a aranžujem, dlho žijem s tou jednou piesňou, snažím sa ju vstrebať a vovnútri si ju prežiť. Ona mi už potom sama napovie, ktoru cestou sa mám vybrať. Len tak jednoducho ju zobrať a urobiť na štyri akordy, je povrchné.

Dá sa s takouto hudbou mať aj isté komerčné ambície - aspoň vo forme množstva koncertov?

Na Slovensku nie. Vo svete ale existuje veľa festivalov s týmto žánrovým zameraním, ktoré sú lukratívne. Tam chcem hľadať naše uplatnenie. Bohužiaľ, Slovensko a Čechy k tomu neinklinujú, možno trenčianska Pohoda je jediný festival, ktorý niečo také ponúka. Tam sme tiež ešte nehrali, snáď na budúci rok.

Krstnou mamou vášho cédečka bola Iva Bittová. Čo pre vás znamená táto umelkyňa?

Veľa a najmä ako speváčka. Fakt, že prijala úlohu krstnej mamy, mi dodal vnútornú silu a energiu robiť viac na svojom speve, pretože tomu som sa z hľadiska napredovania až toľko nevenovala. Väčšinu energie ma totiž stálo dať ľudí dokopy. Teraz snáď už budem mať viac času aj na vlastný vývoj.



Foto: Ctibor Bachratý

Fotku si môžete vybrať z nasledovnej stránky, sú tam aj z krstu, aj koncertné. Môžeme si ich stiahnuť podľa potreby na



Mám aj nejaké fotky týkajúce sa správ, ak by bolo miesto, takže posielam v inom maile Level 42 a René Lacka







Správy:



Udalosťou jesene na slovenskej hudobnej scéne bol jubilejný tridsiaty ročník Bratislavských džezových dní - aj keď treba poznamenať, že toto žánrové označenie sa čoraz viac vzďaľuje pravde. Po vzore viacerých západných festivalov (napríklad v rakúskom Wiesene) totiž organizátori na čele so známym spevákom a popularizátorom džezu Petrom Lipom vsadili na dramaturgický model spočívajúci v angažovaní kvalitných popových skupín, ktorých členovia vedia hrať a je predpoklad, že neurazia ani džezových fanúšikov. Hlavnými hviezdami teda neboli Al Di Meola, či John McLaughlin ako v minulosti, ale funkoví Incognito a Level 42. Štyri dni preplnená sála bratislavského PKO dala usporiadateľom zrejme po komerčnej stránke za pravdu, inou vecou sú podmienky, v akých sa festival v Bratislave odohráva. Organizátori totiž ponúkajú umenie vyžadujúce istý stupeň koncentrácie v prostredí takmer štadiónového rocku. Nie je predsa možné, aby na podujatí tohto rangu nebolo možné nájsť miesto na sedenie už hodinu pred začiatkom (!), nehovoriac už o iných nedostatkoch.

Džez (pretože ten stále žiari v názve podujatia) nie je koncert AC/DC, kde na eufóriu stačí pocit spoločného zážitku v kruhu pripitých kamarátov stopäťdesiat metrov od pódia.



Po hudobnej stránke sa však tým šťastlivcom, ktorí venovali festivalu skoro celý deň, mohlo celkom páčiť. Obe hlavné hviezdy - Incognito i Level 42 - predviedli profesionálnu a dynamickú šou s dobrými inštrumentálnymi výkonmi. Asi najväčšiu pozornosť džezových fanúšikov však okrem legendy hammondu Jimmyho Smitha vzbudilo švédske Esbjorn Svensson Trio so svojou náročnou komponovanou hudbou zrejúcou už niekoľko rokov a ktorá pripomenula napríklad ostatný projekt Miroslava Vitouša Universal Syncopations. V prvý deň venovaný slovenským a českým džezmenom si svoju úlohu suverénne zastal Laco Déczi a Cellula New York, dobré chýry v záverečný večer potvrdil slovenský huslista Stano Palúch. Keďže sme trochu hanili, musíme i chváliť - každý umelec mal výborný zvuk.



Kým klubová scéna na Slovensku stále akosi živorí, darí sa megakoncertom. "Zlatý koncert českých zlatých slávikov" (veru, ťažko vymyslieť viackarátový názov...) v zložení Iveta Bartošová, Petr Muk, Lucie Bílá, Dalibor Janda, Olympic a ďalší, prilákal do haly Národného tenisového centra štyritisíc nadšených divákov. To samozrejme umožnilo českým mastodontom, aby si podobne ako tí slovenskí, zaspomínali v rozhovoroch na časy dávno minulé a utvrdili sa vo vlastnej výnimočnosti. Ako hovorieva Jožo Ráž, kto predá tristotisíc albumov, je frajer v každej dobe. Naozaj, kto si už dnes spomenie na konkurenciu v podobe platní z Bulharska a NDR.



Svoje druhé cédečko s názvom Tribute to Jimi Hendrix and Stevie Ray Vaughan krstil nedávno gitarista René Lacko, ktorý je i laureátom súťaže o najlepšiu interpretáciu Hendrixových skladieb vyhlasovaných každoročne Jimiho rodinou v americkej Severnej Karolíne. Disk obsahuje veľmi vydarené živé verzie skladieb oboch slávnych gitaristov, ktoré René s kapelou Downtown naživo sprevádza i vizuálnou štylizáciou. Napriek výbornému bluesovému renomé sa však tento gitarista z malého mesta Handlová na Slovensku podľa vlastných slov pretĺka len ťažko. O čosi lepšie je to vraj s klubmi v Čechách a Nemecku.

Psáno pro: časopis Rock&Pop 2004/12