I keď s touto myšlienkou prišiel istý hollywoodsky režisér už kedysi v tridsiatych rokoch, uplynulý čas platnosť tézy iba potvrdil. Isté paralely v nej nachádza aj frontman skupiny Vidiek, Jano Kuric.


Hoci sa snažia, aby každé nové CD znelo v súlade s duchom doby, fundament ich tvorby zotrváva na svojom mieste. Dobre čitateľné, melodické pesničky, zľahka absurdné texty a Janov potuteľný spevácky výraz sú nezameniteľnou značkou - signálom, ktorý pri počúvaní nespôsobuje morskú chorobu z neistej pôdy pod nohami.


Čerstvý album Nové časy je prvým poradovým CD po šiestich rokoch. Medzi tým si spolupracoval s rómskou speváčkou Věrou Bílou. S Vidiekom ste naživo nahrali výberový album, na ktorom sa nachádza známy duet Ó Maňo, ale hlavným výsledkom spolupráce je tvoj samostatný projekt s Věrou, ktorý vyšiel na CD Cigánsky plač. 0 čo šlo?


Je to koláž dvoch podôb jednej hudby. Väčšiu časť, tzv. "stranu B" tvorí autentická cigánska muzika, zahraná natvrdo, bez akýchkoľvek okrás, budapeštianskeho vplyvu, alebo salónnych školení. Muzikanti tu hrajú hlavne pre seba. Rómska muzikantská obec ma za to skoro zakopala pod čiernu zem, na druhej strane to malo veľký úspech u priaznivcov world music. Pre spoluprácu na A strane som oslovil, podľa mňa, najlepších slovenských tvorcov elektronickej hudby, ktorí remixovali niektoré z týchto skladieb. Vznikla tak zaujímavá kombinácia progresívnej tanečnej hudby s prvkami cigánskeho prejavu. Dúfal som, že by to mohlo osloviť aj československých poslucháčov nie práve najkomerčnejšej muziky. Nemýlil som sa, pretože tento počin bol ocenený zlatou platňou. Spokojná bola aj Věra Bílá, keď sa titulná pesnička z CD hrávala v rádiách a na diskotékach.


V celej vašej tvorbe a prejave, vrátane textov na novom CD, je nejedna narážka na komerčný spôsob života, do ktorého sú médiami tlačení všetci jednoduchší spoluobčania.


Každé naše CD by malo byť odrazom doby v ktorej vzniklo. To sa týka rovnako hudby ako aj textov. Pesnička nemusí byť sociálna alebo protestsong, ale mala by byť reflexiou svojej doby. Mňa štve, že na Slovensku a rovnako aj v Čechách, je známejšia pornoherečka, než dobrý lekár, ktorý operuje srdce. Trhá mi žily, keď sa hovorí o tom, že niekto chodí už s iným, alebo že si nejaká "celebrita" nechala zväčšiť poprsie, a pritom nám unikajú tisíckrát hodnotnejšie veci, ktoré sa zaujímaví ľudia snažia ukázať nášmu obyvateľstvu. Pritom sa neustále v bulvárnych, ale bohužiaľ aj štátnych médiách presadzujú tupé hlúposti, ktoré sa tvária ako jediné kultúrne posolstvo doby. Dosť bolo, že štyridsať rokov v časoch komunizmu nám niekto nie práve najmúdrejší určoval čo je dobré a čo má nejakú kulrúrno-umeleckú hodnotu, a dnes, trinásť rokov od revolúcie nám zase niekto iný, nie o nič múdrejší určuje, čo je hodnotné a pekné. To odrážajú aj moje texty.


Na albume Nové časy ste sa dotkli aj populárnych latinských hudobných tém.


Pri našej nedávnej ceste do USA sme si overili, že hispánska kultúra sa tlačí a valcuje aj Ameriku, ale len tú hispánsku. Mne sa páči ako sa v Čechách aj na Slovensku chce presadiť tento typ hudby, pretože to ide v Amerike, lenže tí čo si to myslia zabúdajú, že hispáncov je u nás strašne málo. Z tejto poplatnosti mnohých, často aj celkom zaujímavých interpretov, som si chcel urobiť srandu. Aby to bolo ešte prvoplánovejšie, zašli sme si pre inšpiráciu priamo do Mexika. Chceli sme napodobiť originál mariači kapelu. Text pesničky Či Oči Si Sombreros som písal tak, aby bol rovnako nezmyselný, ako všetky latinskoamerické telenovely. Druhá hispánska vec, Smutný príbeh, je o melancholické obzretie do dôb filmov o Vinetuovi. Všetci si mysleli, že hlavnými hrdinami sú pokrvní bratia, ale pre nás to bol Sam Howkins. Dnes, keď už sme približne v jeho veku a podobne ako jemu aj nám už vypadávajú vlasy, všetky naše ilúzie sa rozplývajú pod ťarchou životných skúseností nadobudnutých v socialistickom aj postsocialistickom období.


Ktoré pesničky na novom CD považuješ za svojich favoritov.


Pre mňa je jednou z najzaujímavejších Nočná viera, ktorá rozšírila spektrum nášho experimentovania. Vznikla veľmi spontánne. Gitarista Rišo Jajcaj priniesol do štúdia podklad a požiadal ma, aby som mu s ním pomohol. Melódia ma napadla, keď som zostal v štúdiu cez obed sám a hneď som ju naspieval aj s druhým hlasom. Richard si poobede zobral nahrávku domov a večer bol hotový aj text. Je to taká temná prechádzka po Petržalke, alebo Jižním měste, keď dotyčný, ktorý sa v noci vracia od svojej kočky, sa necíti veľmi uspokojený.


Tohto roku zaznamenali oživenie vaše medzinárodné koncertné aktivity.


V lete sme dostali ponuku hrať v Londýne. Bolo to v klube, ktorý sa nachádzal v punkovej štvrti. Pred nami tam hrali Blur a pred niekoľkými rokmi tu koncertovali všetky skupiny mojej mladosti od Sex Pistols po Madness. Novinárka z BBC sa ma pýtala ako sa cítim, keď spievam v hale s takouto minulosťou. Keďže som sa práve vrátil z toalety, povedal som jej, že je to povznášajúci pocit močiť do tej istej misy, kam kedysi grcal Syd Vicious. Náš koncert dopadol veľmi dobre. Diváci poznali niektoré texty lepšie než ja (organizovali ho mladí ľudia z Čiech a Slovenska žijúci v Londýne). Hneď na to sme dostali možnosť hrať štyri koncerty v rôznych mestách USA. Aj tam sme sa stretli s dobrým ohlasom. Publikum tvorila generácia 20-30 ročných nových emigrantov, ktorí sa výrazne líšia od svojich starších predchodcov. Mladí emigranti sú veľmi ambiciózni mladí ľudia, ktorí sa chcú presadiť na každom poli. Rozdelenie Československa sa ich vôbec nedotklo a, na rozdiel od generácie 68, alebo povojnových gardistov, si vzájomne pomáhajú, bez ohľadu na to či sú zo Slovenska, Čiech alebo Moravy. Bolo to príjemné zistenie.

Psáno pro: časopis Rock&Pop 2004/02