24.1.2007 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika Vetroplach patrí k najzaujímavejším zjavom na Slovensku tradične silnej pop-rockovej scény. Nedávno vydali svoj druhý album. Práve o ňom, ale aj o tom minulom, či o súťaži Coca-cola popstar sme sa rozprávali s basgitaristom kapely Jozefom.


Nedávno ste vydali druhý album Unisex. Ale ako sa spätne pozeráš na váš debut?
Najskôr som bol hyperkritický, zdalo sa mi, že je úplne nanič. Vôbec sa nám nepodarilo preniesť energiu a živelnosť, ktorú sme pociťovali na koncertoch. Album je ospalý, nemastný – neslaný. Ale s odstupom času si myslím, že napriek tomu sú tie pesničky veľmi dobré. Niektoré veci vyšli - iné nie. Ale tak je to asi pri každom albume.

S novým album si spokojnejší?
Áno, s ním som spokojný omnoho viac. Myslím, že celá kapela je na tom podobne. Nahrávanie prebiehalo v oveľa väčšej pohode, s producentmi sme boli na jednej vlnovej dĺžke. Verili sme, že to ide správnym smerom. Najmä čo sa týka zvuku sme sa posunuli. Znieme oveľa prirodzenejšie, blíži sa to reálnemu živému hraniu. Veď v podstate sme ten album aj nahrávali naraz, iba spev a niektoré nástroje sa dohrávali do playbacku. To nás veľmi teší. Vďaka tomu majú tie pesničky oveľa väčšiu energiu.

Takže s producentmi Tomášom Slobodom (Le Payaco) a Petrom Dudákom (Hex) sa spolupracoval dobre?
Sloboda a Dudák sú vynikajúci tandem. Rozumejú si a sú veľmi tvoriví. Pracujú rýchlo. Sú zapálení pre vec a baví ich to. Nemal som pri nich pocit, že to robia ako biznis. Proste do toho dávali dušu, pracovali na tom ako na vlastnom projekte. Klobúk dolu, sú to šikovní ľudia a keby žili v inej krajine, dotiahli by to ďaleko. Nám sa s nimi robilo samozrejme veľmi dobre. Len škoda, že teraz všetci hľadajú v tej nahrávke ich podpis. Osobne si myslím, že tam síce je, ale nie je až taký čitateľný.

Malo nahrávanie v štúdiu kapely Hex nejaké výhody oproti klasickému štúdiu?
Nemalo to žiadne špeciálne výhody. Je to skúšobňa premenená na štúdio a tak sme to aj vnímali. Ale treba povedať, že tá skúšobňa je veľmi útulná a cítili sme sa v nej dobre. Myslím si, že zvuk sa naozaj vydaril. V rámci možností samozrejme.

Sú reakcie pozitívne?
Reakcie fanúšikov sú veľmi pozitívne. Čo sa týka kritiky, je to tak napoly. Jedni chvália silu pesničiek a napriek vplyvu ostrovnej gitarovej scény vlastný rukopis, pre iných sme len odvar Hexu alebo Le payaco.

Máš rád ich albumy?
K prvým albumom oboch kapiel mám zvláštny citový vzťah. Album Hexu Ježiš Kristus nosí krátke nohavice som počúval v trinástich a bola to v tom čase asi jediná slovenská kapela, ktorú som bral. Ultrapop sa mi spája s rôznymi chatami v teenage časoch a prvé dve platne pajácov zasa so žúrmi na VŠ intrákoch. Ale aj ich novšie albumy sú podľa mňa dosť kvalitné.

Ako vidíš budúcnosť kapely?
Budúcnosť je zatiaľ zahalená. My sami nemáme žiadne extra plány. Proste sme vydali druhý album a chceme čo najviac hrať naživo. Tešíme sa na letné festivaly. Za tento horizont náš pohľad nesiaha. Niekde veľmi veľmi ďaleko v pozadí je tretí album.

Späť do minulosti – ako ste sa dali dokopy?
Spoznali sme sa postupne. Začiatkom tisícročia hral každý z nás v rôznych bratislavských kapelách a každý tak trochu cítil, že to nie je ono. Poznali sme sa z krčiem, koncertov, akcií. Mal som nejaké pesničky, oslovil som Miša (klávesista – pozn. redaktora), nahrali sme dvaja taký mini demáčik, dali sme to bubeníkovi Čunďovi a ten pritiahol gitaristu Tomkyho. Prvá skúška bola v marci 2002.

A potom prišla Coca-cola Popstar. Vyplývali z toho okrem pozitív aj nejake negatíva?
Určite nám to pomohlo dostať sa rýchlo do povedomia, do „biznisu“. Zaregistrovali nás rádiá, televízie. S nálepkou víťaz CCPS sme mali zrazu otvorené dvere tam, kde sa nám o tom pred aprílom 2004 mohlo iba snívať. Napríklad festival Eurosonic v Holandsku bola naozaj nádherná skúsenosť. Na druhej strane je to do istej miery nálepka na celý život a viem si predstaviť, že spočiatku to aj mnohých ľudí mohlo odstrašiť. Spätosť so značkou, ktorá je synonymom konzumu a globalizácie, asi nie je snom žiadneho umelca. Na druhej strane žijeme v takom svete a veci ako Cola-cola sú fenoménom. Takže napríklad z hľadiska pop-artovej filozofie – prečo nie?

Z CCPS vyšlo pred vami niekoľko mien, ktoré sa na tunajšej popovej scéne uchytili. Ako sa pozeráš na ostatných víťazov? Má CCPS úrovňou klesajúcu tendenciu?
Je fakt, že Misha a Zuzana Smatanová išli takmer okamžite hore. Zrejme tu bol v tom čase dopyt po nových tvárach, špeciálne speváčkach. Dnes už taký citeľný nie je, dokonca vďaka množstvu talentových súťaží je ich prebytok. Nechcem hodnotiť kvalitu ďalších víťazov, dajme tomu, že porota vybrala naozaj tých najlepších z prihlásených. Zrejme sa tu nevyskytne každý rok nová Zuzana, tým pádom ani táto súťaž nemôže každý rok objaviť novú a novú hviezdu. Možno o rok, uvidíme.

Na záver jedna obligátna otázka. Máš radšej prácu v štúdiu alebo koncerty?
Koncerty sú pre mňa skutočná podstata muzikantovej práce. Tam vymieňa energiu s ľuďmi. Spätnú väzbu dostáva hneď, preto je to omnoho jednoduchšie ako v štúdiu. Radšej mám teda asi koncerty, pretože práca v štúdiu je stresujúca, úmorná, s neistým výsledkom. Človek je jeden deň nadšený z toho, čo práve nahral a na druhý deň si to pustí a má chuť to celé zmazať. Keby bol priestor na hrajkanie sa v štúdiu, keby bolo viac času, čiže peňazí, možno by to vyzeralo inak.