Muzikus.cz homepage

ostatníThe Twilight Sad: Zmysel naších piesní si vezmeme do hrobu

25.4.2012 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika
Dve hodiny pred vystúpením na stráhovskej Sedmičke si spevák škótskych The Twilight Sad, James Graham, našiel pol hodinu čas aj pre krátke interview. Hneď na začiatku sa ospravedlnil sa svoj škótsky akcent (ktorý je pre túto skupinu tak charakteristický) a sľúbil, že sa bude snažiť hovoriť čo najjasnejšie. Nakoniec nebolo treba a v uvoľnenej atmosfére sme sa dostali až niekde ku začiatku ich kariéry či k futbalu.

Posledný krát v Prahe ste predskakovali skupine Mogwai, teraz sa vraciate a hráte samostatný koncert. Vidíte v tom nejaký rozdiel? Prípadne je tam väčší tlak, keďže teraz ste to vy, kto bude robiť hlavnú show?

Predskakovať takej skupine akou je Mogwai bol naozaj zážitok. Nedá sa povedať, žeby sme cítili nejaký tlak, skôr naopak - vzrušenie a nadšenie z možnosti zahrať celý set našich vecí. Tiež toho to, že ľudia, ktorí dnes prídu, prídu len na nás. Vidieť našu show. Je to niečo iné, ako hrať pred publikom niekoho iného. Tešíme sa. Sme síce trochu napätí a nervózni, ale som si istý, že zahráme dobrý koncert.

Ako sa spätne pozeráte na preskakovanie známejším skupinám, zbierate nejaké ovocie z týchto tour?

Určite. S Mogwai sme sa dostali na miesta, kde sme predtým neboli, zahrali sme pred ľuďmi, ktorí o nás nikdy nepočuli. Teraz tí ľudia za nami chodia a hovoria: „Videl som vás na koncerte Mogwai a páčili ste sa mi, preto som prišiel znova.“ Je to pekné, že máme šancu prísť opäť do Prahy. Pre nás ako pomerne malú kapelu je to veľká česť, privilégium.


Začiatkom roka ste vydali nový album. Ten je oproti vaším predošlým nahrávkam opäť iný, napríklad ste sa obohatili o analógový zvuk. Je to zámer? Prípadne kde sa vidíte v budúcnosti, kam sa bude vyvíjať zvuk skupiny?

Hneď ako sme začali skupinu, tak sme mali cieľ urobiť každý album znejúci inak. Aby sme sa neopakovali a nezneli stále rovnako, aby sme sa vyvíjali a vyskúšali nové veci. To sa nám podarilo. Všetky tri albumy znejú inak, ale po ich vypočutí môžeš stále povedať, že ide o skupinu The Twilight Sad. Chceme sa vyvíjať prirodzene, nie nasilu. Okrem toho sú tam ďalšie vplyvy, ako napríklad veci okolo nás, ktoré nás do určitej miery ovplyvňujú. Posledný album nám teraz otvoril kopec možností, kam sa môžeme posúvať. Už sme začali pracovať na novom, nahrávať začneme po príchode domov. Dúfam, že prinesie čerstvý príval, nové experimentovanie. Je to pre nás vždy vzrušujúce Hudbu skladáme tak ako sa to páči nám, nikdy nepíšeme pre určitú cielenú skupinu poslucháčov. Ešte ale neviem, ako bude znieť, čo z neho vyjde to bude. Niekedy to môžeš totiž až príliš prekombinovať a bude to znieť ako „shit“. Už sa na to teším. Hádam sa dovtedy nerozpadneme alebo nepozabíjame navzájom.

Mohol by si prezradiť, čo sa skrýva za názvom albumu „No One Can Ever Know“?

Je to téma albumu, ktorú neprezradím. Ide v podstate o moje texty. Snažím sa, aby ich ľudia videli zo svojej vlastnej perspektívy. Pokiaľ by som to prezradil, o túto možnosť by prišli. Aj moje najobľúbenejšie piesne sú také, kde sám neviem o čom v podstate sú. Interpretujem si ich sám, rôzne podľa toho, kde sa práve nachádzam. Pripadne mi pripomínajú určite štádium z minulosti, dobré či zlé časy. Keď mi potom niekto prezradí ich skutočný zmysel, tak to „vlastné“ stratím. To symbolizuje aj ten názov albumu. Vzali sme ho z textu jednej piesni (Dead City pozn. red.), dokázal do seba zahrnúť celý koncept albumu.

VIDEO: Twilight Sad - Another Bed


Väčšina tvojich textov k piesňam pôsobí depresívne, ale v rozhovoroch na otázky o smutnom detstve reaguješ negatívne.

Ja som mal naozaj pekné detstvo a aj dospievanie. Proste som našiel záľubu v najtemnejších zákutiach života. Príde mi to oveľa zaujímavejšie než skladať piesne len o šťastí a o tom ako je všetko naokolo pekné. To v podstate ani nie je pravda, každý si prechádzame aj zlými a smutnými štádiami života. Práve keď dokážeš zdolávať tieto negatívne stránky, dostaneš sa aj k tomu peknému. Moje texty sú o tom, kto som, odkiaľ som, čo sa prihodilo mne, priateľom, mojej rodine. Je to naozaj väčšinou temné. Ľudia si často myslia že v skupine trpíme depresiami a sme utiahnutí len do seba. Opak je ale pravdou, my len tieto temné stránky vkladáme do našej hudby, piesni. Je to v podstate naša terapia.

Pri písaní textov sa teda inšpiruješ rodinou a priateľmi. Stáva sa, že sa sami nájdu v textoch piesní?

Moji priatelia a skupina nie. Ani im neprezradím význam piesní. Ale môj otec za mnou niekoľkokrát prišiel s priamou otázkou na určité udalosti. V deväť z desiatich prípadov sa mýlil, ale párkrát sa stalo, že trafil do čierneho a ja som ostal stať s otvorenými ústami - shit how can he know. Okrem neho ale nikto nikdy nezistil, o čom presne moje texty sú a na čo narážajú.

Takže tajomstvo až do hrobu?

Áno, až do hrobu. (smiech)

Po druhom albume Forget the Night Ahead vás opustil basák Craig Orzel, aký vplyv to malo na skupinu, pripadne na váš posledný album?

Určite žiadny zlý, on proste chcel skúsiť niečo nové. Nebol vyhodený, neboli tam žiadne hádky. On v podstate hudbu nikdy netrovil, len hral na basu. Všetku hudbu tvoril vždy Andy (Andy MacFarlane pozn.red.). Ani si nemyslím, žeby bol Craig v skupine nešťastný. Len dospel do štádia, keď považoval za dobré posunúť sa niekam inam. Miesto neho sme zobrali Johnnyho Dochertyho, čo prinieslo čerstvý vzduch a skvelo k nám zapasoval. Dokonca si myslím, že sme naživo nikdy nezneli lepsie. Najväčším efektom Craigovho odchodu asi bolo jednoducho to, že už s nami nie je keď sa pije drink alebo robí nejaká sranda. Ostali sme ale priateľmi, stále sa vídame v Glasgowe.


Ako vznikajú nové piesne, píšeš texty na ktoré skladá Andy hudbu alebo to je naopak?

Najprv je hudba. Andy nahrá svoje nápady, pošle mi to a ja na tú hudbu napíšem text. Vymyslím si svoju melódiu, dám to do nejakej štruktúry, pošlem späť. Piesne teda skladáme osobitne, nahrávame keď je všetko hotové. Nikdy sme sa nezatvorili v miestnosti s tým, že ideme spolu vymyslieť song. Nefungovalo by to a ak skladáš pieseň samostatne, tak zvykneš urobiť chyby. Z nich vznikajú dobre nápady. Z toho všetkého vyplýva, že za našu temnú a depresívnu hudbu je zodpovedný v podstate Andy.

Vašu hudbu spájate aj vizuálnym umením, ako napríklad artwork vášho nového albumu. Prikladáte tomu doraz sami?

Je to pre nás veľmi dôležite. Artwork by sa mal spájať s našou hudbou a textami piesní, tvoriť jeden celok. Dávame si záležať, aby to bolo strhujúce, možno tak trochu provokatívne, presne ako hudba. Od začiatku spolupracujeme s Daveom Thomasom. Väčšinou príde Andy s nápadom štýlu, ktorý sa mu pozdáva, Dave dostane aj texty odo mňa. Myslime si, že je to dôležité pre hudbu, aby mala vizuálnu prezentáciu. Dnes pri internete a iTunes tomu ľudia už neprikladajú takú dôležitosť, ale my sme trochu staromódni. Stále máme v mysli predstavu vynilu - to ako zapôsobí, keď si ho človek všimne v obchode.

Na YouTube kolujú záznamy vašich akustických sessions. Mňa by zaujímalo, či ste sa pri nich necítili tak trochu hudobne „nahí“, keďže váš zvuk je založený práve na hluku a vrstvení gitár.

Pri písaní nových piesní si vždy dávame zaležať, aby mali vlastnú melódiu. To zároveň umožňuje lepšie pracovať s piesňou a stavať na nej. Síce nie všetky piesne z nového albumu fungujú akusticky tak dobre, ale páčilo sa mi ich spievať. Nebolo o produkcii či stene zvukov a ukázalo sa, že naše piesne zafungujú aj bez toho. Pre mňa bol síce trochu problém dostať sa k vzduchu počas spievania, ale užíval som si to. Tiež to bolo možno tak trochu viac nervné ako normálne koncertovanie, lebo nebolo kde skryť prípadné nedostatky.

Počas týchto vystúpení ste zahrali aj pár cover songov od Depeche Mode, The Cure. Ide o vaše obľúbené skupiny?

Bolo to v Edinburghu. Ľudia v podstate hlasovali, ktoré piesne máme zahrať. Ale dopredu sme sa poistili, aby sa v nomináciách objavili len naše obľúbené piesne. Takže sa tam objavili The Cure, Depeche Mode, The Wedding Present. bola to zábava. V minulosti sme tiež hrali aj cover od The Smiths. Máme radi tieto staré kapely.

VIDEO: The Twilight Sad - Enjoy the Silence


A môžeš prezradiť, či mate nejaké obľúbené piesne, ktoré si hráte pre radosť počas nahrávania v štúdiu?

Chlapci hrajú dosť často Guns N' Roses. V minulosti sme mali napríklad v obľube Pixies, pieseň Gouge Away sme aj dosť často cvičili, tiež The Stooges. Ale naživo ich nehrávame, týmto skupinám by sme sa ani zďaleka nevyrovnali.

A ako to bolo vo vašich začiatkoch? Veľa mladých skupín v podstate na coveroch začína.

Aj my sme, na začiatku to bol ale hrozný odpad. Mali sme šestnásť a stále dookola sme hrali Manic Street Preachers. Tých mam stále strašne rád, ich album The Holy Bible je pre mňa stále jeden z naj.

Otázka na záver. V Škótsku je vo veľkej obľube futbal, akému tímu fandíte v skupine?

Všetci fandíme rôznym. Ja som napríklad fanúšikom Aberdeenu, mám aj ich dres, ale tí hrajú momentálne hrozne. Dok (klávesák Martin Doherty – pozn. red.) je fanúšikom Celticu, Andy zas miluje Erica Cantonu. Johnny je fanúšikom Rangers, ale tí možno za chvíľu kvôli bankrotu už nebudú ani team.
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/publicistika/The-Twilight-Sad-Zmysel-nasich-piesni-si-vezmeme-do-hrobu~25~duben~2012/

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.