17.9.2008 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika
 fotogalerie Minulý rok sa na slovenskej hudobnej scéne objavila mladá kapela zo Žiliny - The Swan Bride. Na vlastné náklady nahrali EP, začalo ich hrávať Rádio FM, robili predskokana Lavagance a cez leto si zahrali na Pohode i Hodokvase – dvoch najväčších slovenských festivaloch. Momentálne majú pred sebou koncerty v Prahe (Rock Cafe 20.9.) a Brne (Stará pekáreň 27.9.). So spevákom Maťom som sa okrem hudby, či o problémoch preraziť porozprával aj o pozícii frontmana, angličtine v textoch a dôležitosti imidžu kapely.

Od vydania vášho prvého EP ubehol rok. V čo ste dúfali v tých najtajnejších snoch pred rokom?
V čo sme dúfali? V toto (smiech)! Najtajnejším snom bola Pohoda. Nečakali sme, že nám to vyjde. Absolútne sme nerátali s tým, že to bude mat taký výsledok. To EP-čko sme robili preto, aby sme mohli hrávať, aby sme sa mohli ukázať promotérom. Nejak sa to ale dostalo do rúk Rádia FM a tam nás trošku potlačili. A potom internet. Ale nečakali sme to. Čo sme čakali, bolo, že si zahráme Majáles, či Staromestské slávnosti tu v Žiline. Také lokálne akcie.

Čiže mladým kapelám by ste odporučili ísť rovno do toho a nečakať, kým sa sám ozve nejaký vydavateľ?
Podľa mňa záleží na tom, aký štýl hráš. Pokiaľ hráš nejaký mainstream, tak sa toho neboj, pokojne počkaj. Ale pokiaľ hráš niečo zo svojej hlavy, niečo iné, tak je zbytočné čakať, pretože to ťažko cez nich prejde. Ty sa iba zaväzuješ. A dnes nie je problém si to niekde nahrať, tá technika, ten svet je digitálnejší... Sám dobre vieš – aj my tu nahrávame do notebooku.

Média vás zaraďujú do pomaly “rodiacej sa“ slovenskej indie scény? Ste spokojní s týmto zaradením, zaškatuľkovaním?
Závisí od toho, čo je indie. Sú dva druhy: jedno indie je také to klasické, ako ho poznáme – britská scéna, americké, newyorské záležitosti... Povedzme si, že indie je The Strokes. Ale potom máš indie myslené ako independent – originál, tak, ako to vzniklo. Znamená to byť mimo prúdu. Z toho prvého hľadiska nás tam ľudia radia, lebo pre nich je to k tomu najbližšie. Ale my osobne sa chceme v budúcnosti od toho dištancovať, pretože si myslím, že hocijaká škatuľka je zbytočná. Ani tie nové veci nehráme v tradičných indie rytmoch ako britské indie.

Myslím, že momentálne väčšina ľudí dáva nálepku indie všetkému, čo ide mimo mainstreamu.
Tak tam potom patríme.

V súčastnosti sa akoby s mladými alternatívnymi kapelami na Slovensku roztrhlo vrece. Ako vnímate svoju “konkurenciu“?
To je len dobre, že sa to rozbehlo. Konečne. Veď už koľko rokov je po revolúcii... Stále to tu len kvasilo a konečne sa našli ľudia, viď Rádio FM, Voices (voices.sk), Pino (spevák Puding pani Elvisovej – pozn. red.) a tak. Dali sa dokopy a začali tie kapely propagovať. Už to, ako si povedal, že sa roztrhlo vrece. Akoby to tu kumulovalo a konečne prišiel ten bod, kedy všetci idú von. A konkurencia... Ja osobne hudbu nevnímam ako šport. Beriem to tak, že každá kapela má vlastný svet, vlastné piesne. Každú vnímam osobito.


Ako som spomínal, cez leto ste behali po festivaloch... Kde vás to baví “rozpáliť“ viac? V kluboch, či pod holým nebom?
Ono je to úplný rozdiel. Mňa bavia obe, pretože to je úplne iné. Festivaly boli pre mňa z pohľadu frontmana väčšia výzva, lebo na festivale máš väčšie pódium, viac ľudí, sú ďalej zábrany. To znamená, že musíš robiť väčšie gestá, robiť divadlo... Osobne mám možno radšej kluby, lebo mám pocit, že ma tí ľudia vnímajú lepšie, komplexnejšie. V klube sa dá lepšie zachytiť atmosféra, vidíš ľudom do tváre, ich reakcie, je tam bližšie pnutie medzi kapelou a ľuďmi, lepší náboj. Ale festival má takú atmosféru, že teraz sme tu všetci s kamošmi...

Mne prídete skôr, ako klubová kapela.
Áno, ja mám radšej kluby.

Festivaly sú ale asi najlepšia cesta, ako osloviť nových poslucháčov.
Do klubu chodia ľudia vyslovene na kapelu. Ja som veľmi zvedavý, čo bude ďalej. Toto bola len taká vlna toho, že sme noví. Až čas ukáže, že či sme naozaj niečo, alebo či to bolo len o tom jednom boome a dosť.

Počas letných festivalov ste predstavili aj nové songy. Kedy sa dá očakávať nový album?
Povedal by som, že niekedy na jar. Nechceme to unáhliť. Chceme radšej, aby tie songy boli naozaj dobré. Keďže sme si nasadili latku s EP-čkom, teraz ľudia budú zrejme očakávať ešte väčšiu bombu, čo je absurdita, lebo už to EP-čko bolo pre nich bombou. Teraz to už také nebude. Aj keby sme neviem čo urobili.

Plánujete znovu využiť aj akordeón?
Áno a plánujeme použiť ešte aj ďalšie nástroje, ale to nechám radšej ako prekvapenie.

Čo elektronika?
Ja by som chcel, ale asi nie, veľmi sa to nehodí.

Čo sa týka CD, neplánujete niečo také, ako Radiohead, alebo na Slovensku Lavagance, teda ponúknuť album zdarma na stiahnutie?
Nechcem, aby to vyznelo blbo, ale chceli by sme hľadať svoju cestu. Prísť s niečim iným. Uvidíme, možno na niečo prídeme. CD sa budeme snažiť urobiť čo najlacnejšie a pridať k nemu bonusy, samolepky, mediálne stopy, taby...

Ako prebieha proces tvorenia a skladania v kapele? Kto je textár, kto skladateľ? Alebo tvoríte spolu?
Väčšinou robíme všetko spolu, texty robí Fuxo, lebo sa dokáže najlepšie vyjadriť po anglicky. On väčšinou príde aj s primárnym nápadom a potom to spoločne doľadujeme na výsledný song.

Je na ceste aj nejaký videoklip?
Zatiaľ netreba, aj keď všetci hovoria, že by to bolo fajn. Neženieme sa do toho, lebo keď sa pozrieš na československé videoklipy, tak to vyzerá tak, ako to vyzerá. Môj osobný pocit je, že chcem nakrútiť klip, ktorý bude viac o nápade, ako o kapele. Radšej by som dal priestor tomu tvorcovi ako nám.

Čo angličtina speváka?
Berme to tak, že je to presne také, aké to má byť. Nechcem sa hrať na Angličana. Ak to niekomu tak príde, je mi to ľúto. Rovnako je mi ľúto, ak to niekomu vadí.

Takí Gogol Bordello stavali práve na tom “nebritsko-americkom“ prízvuku.
Presne, zahraniční nám hovorili: „Postavte to na tom, daj tam ten slovanský prízvuk, pre nás to je exotika, my máme dvadsať tisíc kapiel, čo spievajú po anglicky v Anglicku.“ Vadí mi, že jediní, ktorí riešia moju angličtinu, výslovnosť a prízvuk, sú Slováci a Česi.

Slovenčinu ste neskúšali?
Poviem to takto. Veľa ľudí nám hovorí, načo si mám kúpiť vás, keď si môžem kúpiť rovno anglickú kapelu. My sme sa snažili dať do toho slovenčinu, ale je to strašne ťažké. Za toto nás zdrbali v Ladí neladí. Vraj to ťažké nie je, vraj sa treba s tým popasovať. Ide o to, že my sme mali aj dobré slovenské texty, ktoré sedeli ako riť na šerbeľ. Ale spievať do Alternate ego, alebo tanga „Ahoj, ja som tvoje druhé ja?“ Položí to tú pesničku do inej roviny a to sme my nechceli. My sa chceme v tej hudbe priblížiť k tomu, čo máme v hlave. A v hlave slovenčinu nemám.

Pravda je, že teraz tej angličtine rozumie každý, alebo by aspoň mal.
Práve, toto je druhý dôvod, prečo angličtina. Aby tomu rozumeli ľudia aj mimo Československa. Neskôr chceme ísť hrať aj von, do Maďarska, Poľska. Nepotrebujeme, aby sme boli na Markíze, či ČT-čku. Aj preto sa neponáhľame s klipom. A u nás ten text fakt nie je blbosť, dáva zmysel. Fuxo píše zrozumiteľne.

Čo váš image? Zrejme si na ňom zakladáte?
No jasné, zakladáme (smiech). Aj keď nás veľa ľudí pokladá za gayov, imidžistov, či emáčikov. Môj osobný pocit je, že to podporuje hudbu. Ten image tomu dáva vizuál. Jednak sa nám páči tak obliekať sa a pokiaľ je to niečo, čo teba vizuálne prepája s hudbou, tak je to fajn. Mne osobne sa páči taká tá klasická tradícia toho, že idem na koncert, cvičil som naň, predpokladám, že som na tom makal a chcem tomu dať aj tvár. Dať hudbe vizuál a aj nejakú tú choreografiu. Aby to nebolo iba o tom, že ja sa tam postavím a počúvajte, čo vám chcem zahrať. Keď príde laik prvý raz na koncert, tak si nezapamätá tie melódie, ale zapamätá si celkový pocit z toho koncertu, feeling. To že si povie „wow“ táto kapela ma fakt zabavila.

Ty na pódiu tancuješ, beháš, cvičíš, alebo si pripravuješ choreografiu dopredu?
Tie veci nemám pripravené, to všetko je spontánne. Veľa ľudí si mysli, že je to pripravené, že nad tým rozmýšľam. Ja to vždy robím podľa pocitu, myslím si, že nato, aby to nebolo hrané, trápne, tak to musí ísť prirodzene priamo z teba. A nie je nič prirodzenejšie, ako keď to vymýšľaš “on spot“.

Na záver odľahčenie. Kto bol tvojím idolom z československej hudobnej scény v teenagerských rokoch?
Na strednej som mal strašne rád Ursínyho.

Habera či Ďurinda?
Ďurinda jednoznačne. Farmaceut ako ja (smiech).

Teraz sa chystáte hrať koncerty do Prahy a Brna. Čo by si odkázal fanúšikom v Česku?
Príďte sa pozrieť, urobte si názor, aby sme vedeli, či to robíme dobre, alebo zle. Čim viac ľudí príde, tým to bude väčšia zábava.


Fotogaléria: