15.10.2010 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika Bratislavská skupina The Ills je netradičným zjavom na slovenskej hudobnej scéne. Spájajúc vo  svojej hudbe prvky shoegaze a post-rocku sa vymaňuje spomedzi ostatných domácich gitarových kapiel. Počas dvojročného pôsobenia majú na konte dva EP albumy a teraz prichádzajú aj s prvým LP, ktoré sa volá To Wish Impossible Things. O fungovaní skupiny, ich názoroch a doterajších skúsenostiach som sa rozprával s Martinom Krajčířom, Ľubošom Hodásom a  Filipom Drábekom, ktorého môžno poznáte z našej redakcie.

O vašom vzniku, za ktorý vďačíte náhode, sa každý dočíta na internete. Mňa by skôr zaujímalo, prečo ste sa rozhodli hrať práve shoegaze a post rock.

Martin Krajčíř: Ja som veľký fanúšik Cocteau Twins, takže odo mňa to prišlo tak nejak prirodzene.

Ľuboš Hodás: Ja som zase Filipom pretlačil post-rock.

Martin: Jednoducho, ja som chcel hrať pop a oni niečo intelektuálne, tak sme to dali nejak dokopy.

Ty si sa pred tým venoval projektu Isobutane, ktorý bol hlavne elektronický. Pociťoval si potrebu oddýchnuť si od škatuliek a chytiť do ruky gitaru?

Martin: Ja už chcem mať od tých krabíc pokoj, už ma to s nimi nebaví. Ale nebolo to tak, že by som cielene niečo zakladal, vznikli sme fakt náhodne. Mali sme plnú izbu nástrojov, alkoholu a začali sme si brnkať veci, ktoré zneli ako pokazený Led Zepellin a mysleli sme si, aký je to super post-rock. Nebolo to tak, žeby som si chcel oddýchnuť a prejsť ku gitare, na ňu som vlastne hrával pomerne dosť dlho predtým.

Pamätáte sa ešte akému alkoholu vďačíte za vznik?

Ľuboš: Sudovému vínu.

Shoegaze a post-rock sú v našich končinách pomerne neznáme štýly, ako opisujete svoju hudbu bežným ľuďom?

Martin: Málokto vie, ako to znie, tak to opisujeme ako niečo hlučné bez spevu. I keď často si ľudia začnú predstavovať inštrumentálne projekty typu Martina Valihoru.

Takže bývajú ľudia na koncertoch zaskočení?

Martin: Práve som dosť prekvapený, že to na tých koncertoch funguje. Prvé dve pesničky cvrlikajú cvrčky, ale potom sa to väčšinou stretne s pozitívnymi odozvami. Ale aby som až moc nezdvíhal naše ego - niekedy máme aj hrozné koncerty. Záleží ako kde.


Viem, že minulú jeseň ste v Bratislave odohrali koncert s rakúskou speváčkou Hotaru. Dá sa očakávať podobne prepojenie vašej hudby so spevom aj v budúcnosti?

Martin: Dúfam, že Hotaru sa v dohľadnej dobe nenaučí po slovensky (smiech). Problém s ňou je ten, že je strašne arytmická. Ja som s ňou spolupracoval už pred tým na elektronických veciach a živé vystúpenia s ňou sú ťažké. Má tiež rýchlo rozpoznateľný hlas, ktorý sa mi časom ošúchal.

Ľuboš: Spieva príliš monotónne, ale ja ju mám ako speváčku rád.

Martin: Druhá vec je, že sa tam ten spev príliš nehodí. Do hlučných častí našich piesní sa už veľa napchať nedá a teraz je tých častí na novom albume ešte viac. Nie je to to o tom, žeby sme sa tomu striktne bránili. Zatiaľ je to otázka náhody.

Ľuboš: Minule sme sa ale bavili, žeby sme urobili nejaké popové veci, kde by sme si zavolali rôznych spevákov, lebo z nás naozaj nikto spievať nebude.

Na slovenske pomery sa o vás dosť písalo aj na zahraničných blogoch, či fórach venovaných práve shoegaze, aké sú vlastne vaše ambície?

Ľuboš: Japonsko (smiech)

Martin: A odtiaľ sa už potom nevrátim (smiech). V pláne je to, čo sa bude dať. Ono to aj tak celé chodí automaticky, nikoho neprosíkame, aby sme mohli niekde hrať. Čo príde, to berieme.

Doteraz ste vydali dve EP, práve vám vychádza nový album To Wish Impossible Things. Ako prebieha proces tvorby? Odpadá rola textára, je v kapele výhradný autor hudby alebo to všetko vznika dokopy?

Martin. Je to pomiešané. Ja s Adamom (druhý gitarista – pozn. red.) donesieme nejaké melódie a potom to buď spojíme alebo obohrávame klasicky v skúšobni. Ľuboš si bicie rieši sám, ako mu to zahráme, a Filip si jednoducho hrá na basu a my ho potom nejak usmerníme.

Ľuboš:  Ale mali sme aj nejaké veci, ktoré sa podarilo spraviť priamo v skúšobni. Niekto si niečo hral a postupne sme sa pridávali.

Až na bubeníka ste všetci z okolia Bratislavy, album ste však nahrávali v Košiciach. Je to tak trochu paradoxné, hovori sa, že východ sa sťahuje do hlavného mesta. Čo vás k tomu viedlo?

Martin: Rodinná atmosféra, ktorá panuje v Tabačke. My sme tu pred časom hrali a vlastne hneď po koncerte nám bolo ponúknuté, že tu môžeme nahrávať. Tiež to tu nie je tak finančne náročné, aby nás nahratie jedného tracku zruinovalo do konca života. A hlavne sú tu prijemní ľudia.

Neboli by v Bratislave na nahrávanie lepšie podmienky?

Ľuboš: V Bratislave by sme určite našli lepšie vybavené štúdio, ale celkovo sú tie podmienky najlepšie tu a ako hovoril Martin, fakt príjemní ľudia. Nahrávaš, ideš si s nimi sadnúť na pivo, vrátiš sa a opäť nahrávaš. Hneď za štúdiom je veľká izba, kde sa spí, pije. Je to ako na chate.  

Album ste nahrávali a produkovali sami?

Martin: Mali sme zvukárov, lebo napríklad nikto z nás nevie ako uložiť mikrofóny na bicie, aby to znelo aspoň trochu v pohode, alebo ako ozvučiť gitary. Takýchto ľudí sme naozaj potrebovali. Tiež som rád že tam boli preto, lebo pokiaľ by sme to nahrávali sami, tak by som neznášal medzerník na počítači. Neskutočne mnohokrát sme to museli prehrávať znova a znova. O finálny mix som sa potom postaral ja. Rozhodne to nie je profesionálne producentsky spracované. Ale znie to fajn, tak, ako sme chceli, Ja som sa to bál dať niekomu zvonka, lebo s týmito žánrami sa tu nepracuje. Je to divné dávať to niektorému zo slovenských producentov, aby namastrovali niečo, čo pred tým v živote nepočúvali. Druhý argument je, že na na drahý mastering a mixing nie sú peniaze.

Na konte už máte aj kontroverzné vyhlásenia ohľadom iných slovenských kapiel, vyslúžili ste si vraj zato aj zákaz hrania v niektorých kluboch na Slovensku. Takže, čo je zhnité na slovenskej hudobnej scéne?

Martin: Ja sa nechcem opakovať a zbytočne vyrývať. Jednoducho si myslím, že väčšina kapiel tu je o ničom a ja im to kľudne poviem aj  do očí. Zdá sa mi ale nefér vymenovávať ich, ešte by som náhodou na niektorú zabudol (smiech). Je tu celkovo málo kapiel a hlavne prúser je, že sa tu každý s každým pozná. Scéna je malá a točia sa tu stále tí istí ľudia. Sú to také potľapkávačky a potom ohováranie v backstejdži. A pritom dobre, že ten niekto nechodí so sestrou toho druhého.

Nie je to tak trochu kontraproduktívne stavať sa do takejto pozície, keď je na Slovensku hudobný trh naozaj malý a ten alternatívný ešte menši? Nie je potom problém zohnať kapelu, ktorá by šla s vami na turné?

Martin: Je to problém. Aj z toho hľadiska, že ten žáner tu nie je zastúpený a väčšinou ideme turné s rozdielnymi kapelami. Ale volajú oni nás, my ešte nie sme v pozícii, aby sme niekoho volali.

Ľuboš: Je to aj ľudsky problém. Oni to berú totiž osobne, urazia sa.

Martin: Od teba sa očakáva, že budeš s každým kamarát, ale je to blbosť. Ja tých ľudí často nepoznám, ale poznám tú hudbu. Nehovorím to z pozície, žeby som si myslel že som lepší, ale z pozície poslucháča. Je to proste často zle vykradnuté. Mne nevadí, keď niekto znie podobne, ale nech je to s vkusom

Takže vaše vyhlásenia späť neberiete a neľutujete.

Martin. Nie, určite. Nebudem to brať späť.

Ľuboš: Pokiaľ nejaká z tých kapiel urobí niečo dobré, tak nemám problém oceniť tú hudbu. Tie vyhlásenia nie sú o ľuďoch, ale o tej hudbe.

A ako to funguje so zázemím? Slovenské kluby a mestá.

Martin: Je to veľmi variabilné, sú tam niekedy také šoky, že to nečakáš. Napríklad Stará Ľubovňa. Bola tam gotická pivnica, kde bicie zabrali polku priestoru, ale bol to super koncert, fakt prijemné prekvapenie. Toto by som nemal robiť, ale fakt nepochopím taký Trenčín. Hral som tam aj predtým, ale nikdy som tam nemal ultra pocit z koncertu. Pričom je to mesto, kde sa točí kultúra, Pohoda, Art film. Niektoré miesta prekvapia pozitívne, niektoré negatívne.

Filip: Je to o tom, ako si to každý snaží spropagovať. V tých malých mestách je to často o komunitnom prístupe. Napríklad v Ľubovni príde na každý koncert toľko ľudí, že ten priestor zaplnia. Idú sa pozrieť, lebo ten klub nosí veci, ktoré sa im páčia a sú pre nich zaujímavé. Myslím si, že to je výhoda malých miest. Mohlo by to fungovať aj vo väčších, ale mám pocit, že tam tí organizátori na to kašlú.

Ľuboš: V malých mestách sú organizátori strašne radi, snažia sa a správajú sa ku kapelám úplne inakšie. Hýčkajú ich, lebo ich tam chodí málo. Vo väčších mestách ako Bratislava by sa dali robiť koncerty aj čisto pre peniaze, ale tam keď prídeš, tak ťa pomaly nikto nepozdraví a niekedy máš pocit, že si tam navyše.

Pokiaľ to porovnáte s koncertami v zahraničí...

Filip: Nebolo ich zase až tak veľa, ale napríklad v Česku sme mali vždy dobré koncerty.

Martin: Aj v Budapešti.

Ľuboš: A aj vo Viedni. Tam bolo vidno ako je tá scéna už vychovaná.

Martin: Tam nikomu nenapadne riešiť to, že nespievaš a že si preto menejcenná kapela. A bolo vidieť na reakciách na tie post-rockovejšie časti piesní, že to tam ľudia poznajú. Pritom to je len 60 kilometrov od Bratislavy. K nám sa nič takého nedostane a u nich to prekvitá.

Ľuboš: Tam to je úplne prirodzene. Ľudia nie sú prekvapení. Keď hráme na Slovensku, tak prídu za nami ľudia, že prvý krát počuli takúto hudbu bez spevu.

Filip: Pritom my nehráme nejakú hudbu, ktorá by bola moc originálna. Shoegaze sa hral už v osemdesiatych  rokoch, post-rock je od deväťdesiatych úplne štandardná vec a tých kapiel je veľa. Znejú podobne a my sa nejak od nich nelíšime. Na Slovensku sú z toho ľudia ale pomerne prekvapení.

Všetky vaše nahrávky, podobne ako nový album ste vydali na vydavateľstve Exitmusic, čo je vlastne DIY vydavateľstvo, sami si tiež robíte merchandise...

Filip: Exitmusic je internetový portál. Vznikol pred tromi rokmi a funguje bez rozpočtu. Nemáme žiadne peniaze, autori píšu zadarmo, pripadne za promo CD, vstup na koncert. Je to partia kamarátov, ktorí si píšu články. Mňa raz napadlo, keď sme si zaplatili veľmi drahý hosting s veľkou kapacitou serveru, žeby sme mohli vydávať digitálne mp3, aby to trochu oživilo web. Ako prvé EP vyšiel Isobutane, potom sampler prešovského klubu Wave, následne naše prvé EP We Love Silence, But Silence Is Awkward. Potom sa to celkom dostalo medzi ľudí a začali sa ozývať sami interpreti. Náš desiaty release je naše CD, ktoré ako prvé vyšlo aj vo fyzickej podobe. Ale tentoraz sme si to nevydali sami, ale spoločne s Tabačkou a Lukášom Berberichom, ktorý tam robí dramaturgiu. Vydáme to na polovicu pod labelom Exitmusic/Tabačka. Plánujeme v tom pokračovať a vydávať aj ďalšie veci, už fyzicky.

Nie je to tak trocha drahé hobby, mať kapelu?

Filip: Nie je to lacné. Poviem to takto, dva mesiace som robil len preto, aby som to vydal, no časom sa tie peniaze aj vrátia. Je to proste to, čo ma baví, tak som ochotný tomu venovať čas aj peniaze.

Martin: Drahé hobby je hrať koncerty za to, čo ti za ne ponúkajú...

Ľuboš: Často totiž prerobíme, ale baví nás to. Niekto ide na hory a nechá tam 30 eur a ty ideš zahrať koncert a necháš tam desať eur. Viem, že napríklad The Swan Bride trvalo dva roky, kým prestali prerábať. My sme na tom relatívne dobre, za ten krátky čas čo hráme už tak moc neprerábame.

Čím sa vlastne živíte?

Martin: Ja som produkčný v rozhlase.

Ľuboš: Ja som nezamestnaný a živí ma mama.

Filip: Ja píšem a fotím, Adam je programátor, ale obaja ešte chodíme do školy.

Na záver, ešte nikoho z vás neseklo v krku od neustáleho dívania sa na topánky?

Martin: Seklo, každý koncert, vždy mám potom strašnú svalovicu.

Ľuboš: Ja sa nepozerám na boty, ale na strop

Filip: Nie je to sranda, keď človek metá celý koncert krkom a ešte často zhrbený...

Ľuboš: Po koncerte potom potrebuje pol hodinu aby sa vyrovnal, zbavil únavy, oddýchol si od hluku a mohol začať piť.

Filip: Ja mám taký stav akoby som bol pripitý niekedy keď už idem na pódium, hoci občas ani nie som.

Hra úlohu počas koncertov ešte tréma?

Ľuboš: Teraz je to už dobré, ale na začiatku tam určite bola. Keď sa človek pomýlil tak mal problém opäť sa trafiť. Teraz sme už istejší. Ale keď ide väčší koncert tak mám trošku trému, ale po prvej pesničke to opadne.

Martin: Ja mám trému, keď idem hrať do malého priestoru. Keď vidím ľudí, ich tváre a vnímam ich ako jednotlivcov, tak to beriem moc osobne. Ale keď hráme pred väčšou masou, povedzme viac ako 70 ľudí, tak mi to nevadí. Aj preto pozerám radšej na topánky.