13.2.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika Vraví sa, že trinásť je nešťastné číslo. A, že tri je magické. Obe tieto cifry súvisia s tvorbou The Cure. Robert Smith a spol. totiž už viac ako tridsať rokov ukazujú svoje frustrácie, či smútok. Slovom nešťastie. A počet fanúšikov, a predovšetkým počet tých naozaj zanietených fanúšikov, ba až fanatikov, je len dôkazom toho, že The Cure sú aj dostatočne magickí.

Šťastné obdobie?

Ako som sa k tým číslam dopracoval? The Cure tento rok vydajú svoj trinásty štúdiový album. Bubeník Jason Cooper – trinásty človek okrem Roberta Smitha, ktorý prešiel zostavou - oslávi trinásť rokov pôsobenia v kapele. Je mínus a mínus plus? Podľa všetkého áno. The Cure sa pravdepodobne nachádzajú v jednom zo svojich šťastnejších období. Z obsahu ich zatiaľ posledného, štyri roky starého albumu sa netešili iba skalní fanúšikovia, ale získal aj relatívne priaznivé kritiky. Ľudí to každopádne donútilo zamyslieť sa, či The Cure patria do skupiny interpretov čerpajúcich zo svojej slávy z rokov osemdesiatych, alebo sú doteraz reálne fungujúcou kapelou. „Je smutné, že sme na jednej lodi s Duran Duran,“ smial sa minulý rok Smith v rozhovore pre singapursky denník Today a ďalej vysvetlil: „Duran Duran predstavujú tie najhoršie výstrelky hudby osemdesiatych rokov. Celú dobu robili všetko preto, aby boli slávnymi, zatiaľ čo nám to bolo vždy ukradnuté.“

Opäť s “katalyzátorom“

Trinásta nahrávka by preto mala dokázať, že The Cure ešte nie sú revivalom samých seba. Na trh by mala prísť v leta a vzniká aj v spolupráci s gitaristom Porlom Thompsonom, ktorý sa pred tromi rokmi po tretí krát vrátil do kapely. Vidíte? Jeho prítomnosť v tvorivom procese evidentne zapôsobila, Smith dokonca nezavrhol možnosť dvojalbumu a údajne mal pripravených až tridsaťtri skladieb. „Porl je tým pravým katalyzátorom, ktorý nás dal opäť dohromady. Keď ponúkol svoj návrat, mal som pocit, že je to až príliš dobrá príležitosť na to, aby sme ju mohli prepásť.“ Album sa postupne varí od apríla 2006, absolvoval si už niekoľko prestávok v nahrávaní a stále nie je úplne jasné, či je už hotový. Napokon, to by sa Robertovi Smithovi len podobalo. Veď trinásta nahrávka The Cure bola sľúbená na vydanie už v čase, keď začali skutočne nahrávať.

Návrat ku koreňom?

Ak by sme mali hovoriť o človeku, ktorý nakopol nahrávanie predošlého albumu, reč by padla jednoznačne na Rossa Robinsona, prvého producenta, ktorého si Smith pustil do svojho teritória. „Toto nahrávanie bolo naozaj trýznivou záležitosťou. Chcel som niekomu dôverovať, pustiť moju zodpovednosť niekomu inému a byť skrátka len spevák.“ Robinson donútil The Cure pracovať znova ako jeden tím, čo sa však prejavilo len po hudobnej stránke. Po nahrávaní a turné boli totiž opäť na pokraji rozpadu. Z kapely bol vyhodený klávesák Roger O’ Donnell a gitarista Perry Bamonte, čo znamenalo, že Smith s basgitarisom Simonom Gallupom a už spomínaným Cooperom zostali v triu.
Signalizovalo to akýsi návrat ku koreňom. Práve ako trio The Cure začínali, vtedy ešte s Michaelom Dempseyem na basgitaru a Lolom Tolhurstom za bicími. Zatiaľ čo Dempseyho po troch rokoch nahradil Gallup, Tolhurst v kapele pôsobil rokov trinásť. V triu Smith-Gallup-Tolhurst vznikla aj asi najkultovejšia nahrávka skupiny – Pornography z roku 1982. Tá zároveň odštartovala ďalšiu dôležitú trojku v histórii The Cure. Koncept Trilogy, ktorého súčasťou sa stal okrem Pornography album Disintegration z roku 1989 a o jedenásť rokov starší Bloodflowers. V booklete DVD, ktoré zachytáva tri albumy zahraté počas jednej noci v Berlíne, Smith stroho objasňuje: „Pornography, Disintegration a Bloodflowers sú bezprostredne prepojené v mnohých smeroch. Realizácia Trilogy je jeden z mojich vrcholných momentov z pôsobenia v The Cure.“ Nečudo, veď v tom mali opäť prsty čísla.

Tri. Trinásť. Tridsať.

Tridsiate výročie oslavovali už pred dvoma rokmi. Oslávia ho aj tento rok, pri príležitosti jubilea vydania prvého singla Killing an Arab a ten budúci si pripomenú tridsaťročnicu debutu Three Imaginary Boys. „Hráme tridsať rokov a stále nie sme odpad! Nie je to úžasné? Jedným z dôvodov je to, že sme nikdy nebrali The Cure ako celoživotnú prácu, ako niektoré iné kapely. Ak niekto začal cítiť uspokojenie, nahradil som ho a tie zmeny v zostave priniesli novú energiu,“ hovorí Smith, pre ktorého vek nie je tabu: „Pamätám sa, ako som oslávil tridsiatku a pomyslel si: ‘Teraz sa všetko zmení.’ Dnes však musím priznať, že viem, kto som, kde som a čo robím, nemusím predstierať, že mám osemnásť rokov.“ Onedlho päťdesiatnik Smith pred pár rokmi prehlásil, že s kapelou skončí vtedy, keď nebude vládať hrať trojhodinové koncerty. A myslel to fakt vážne. Mladnúce publikum starnúceho hudobníka motivuje: „Naše publikum sa samo od seba obnovuje, čo je trocha čudné. Sme jednou z mála kapiel, ktorej sa to stalo.“ Preto v Prahe očakávajte trojhodinový koncert. A viac ako tridsať skladieb. A ak by ste mi stále neverili, že tieto dve čísla sú s The Cure späté, presvedčí vás samotný Smith mysliaci na budúcnosť: „Ak sa niekedy zo mňa stane troska, pravdepodobne sa ma pokúsia vykopnúť na ulicu a všetci trinásti ex-členovia The Cure sa znova spoja, aby sa po mne mohli prechádzať pri západe slnka.“


>> The Cure, Praha - Arena HC Sparta, 21. 2. 08