4.2.2012 | Autor: Michaela Kučová | sekce: publicistika Stroon je slovenský elektronický experimentátor, ktorý ako jeden z mála dokazuje svetovosť slovenskej hudby. Dalibor Kocián, skrývajúci sa pod týmto menom, začínal ako Struna v študentskom rádiu Tlis, známej bašte mladej alternatívy. Dnes má za sebou úspešné spolupráce, vystúpenia i čestné miesto na hudobných blogoch medzi menami ako Burial, Lorn či Holy Other.

Koncom roka 2011 jeho debutové EP Ruine Noire nasledovalo ďalšie EP Smitherenees. To vyšlo pod vydavateľstvom Exitab vo forme USB a každá zo šiestich skladieb je doplnená akrylovou maľbou mladej výtvarníčky Sone Patúcovej.

Okrem rôznych elektronických hračiek hráš aj na exotickom nástroji vibrafón. Môžeš ho v skratke predstaviť tým, ktorí ešte nemali tú česť?

Vibrafón je melodický bicí nástroj ktorého zvuk pozná väčšina ľudí ale nevedia že je to on. Viac myslím povie google. (úsmev)

Aký je príbeh tvojho vlastného vibrafónu, ako si sa dostal k takémuto nástroju?

Od istého času som chcel študovať hudbu, ale keďže som bol gitarista-metalista, na gitaru som si netrúfol. Vyskúšal som hru na bicie nástroje a prijali ma. V 2. ročníku konzervatória som ho objavil vo vedľajšej triede a bola to „láska na prvý pohľad“.

Svet elektronickej hudby je niektorými hudobníkmi stále vnímaný ako menejcenný. Aký postoj k tmu máš ty, jednou nohou v živom nástroji, druhou v „kontrolovaní e-mailov“?

To kontrolovanie e-mailov ma veľmi baví, rovnako ako hranie na nástroji. Hlavne preto že mi akurát počas hrania žiadne nechodia. Tým pádom sa môžem venovať točeniu gombíkov, spúšťaniu loopov a hlavne hraniu „kíl“, melódii, beatov, alebo basových liniek.



Tvoje hudobné začiatky sa viažu k študentskému rádiu Tlis. Čo ti dalo pôsobenie v tejto zrejme už legendárnej organizácii?

TLIS bola úžasná skúsenosť spojená so skvelými ľuďmi a naučila ma venovať sa aktívne počúvaniu a vyhľadávaniu kvalitnej hudby, zbavila ma trémy a priniesla veľa krásnych momentov.

Čo znamená tvoje nové EP Smithereens pre teba osobne a čo ponúka poslucháčovi?

Tak ako predchádzajúce EP Ruine Noire, aj toto je mojou osobnou spoveďou, istým filtrom mojich emócii. V tomto prípade ide tiež aj o spoveď autorky šiestich obrazov – Soni Patúcovej a toho čo jej moja hudba vnukla. Čo ponúka poslucháčovi nechám už na každého. Dúfam ale že aspoň časť toho čo som do toho vložil budú ľudia schopný precítiť.

Všetky piesne Smithereens sú doplnené maľbami Sone Patúcovej. Čo vás k tomu viedlo? Vnímaš hudbu v obrazoch?

Je to našou osobnou spoveďou. Nášho vzťahu, vecí, ktoré s ním súviseli, čo sme prežívali. Či už jednotlivo, alebo spoločne. Hudbu vnímam skôr ako emócie, ktoré často krát majú podobu obrazov.


Veľa ľudí ťa zaregistrovalo vďaka spolupráci s PPE. Podľa čoho si vyberáš s kým budeš spolupracovať?

Podľa toho, kto ma osloví. Zatiaľ som odmietol iba jednu spoluprácu a to tiež kvôli časovej zaneprázdnenosti. „Pudingáči“ sú moji kamaráti a hrá sa mi s nimi veľmi dobre. Celkovo mám na spoluprácu s ľuďmi veľké šťastie a každá z nich má na mňa veľký vplyv a som rád že mam možnosť do spoločného diela dať presne to, čo chcem.

Ktorý z rôznych projektov, do ktorých si zapojený, vnímaš ako najprínosnejšiu spoluprácu?

Musica Falsa et Ficta alebo Frutti di Mare. Polyjoy. Duo s Pjonim. Shot in the dark. Ťažko povedať. Každý je, alebo bol, niečím osobitý, a každý mi priniesol niečo iné. Vďaka tomu sa cítim veľmi bohatý.

Venuješ sa budhizmu. Ako to vplýva na tvoju hudobnú tvorbu?

To je samostatná kapitola. Buddhizmus mi pomáha transformovať emócie alebo ich neprežívať tak intenzívne ako som zvykol. Na druhej strane som však emotívny človek, tak že je toho na spracovanie celkom dosť. Pomaly sa to dostáva na povrch a kým to všetko negatívne odíde, môžem to pretavovať do hudby. Potom už budem robiť len veselú hudbu. (úsmev)