11.4.2012 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika "Nahráme nový album? Nie, nie, nie! At The Drive-In sú nostalgiou. Je to ako staré tričko, ktoré mi už nesedí, ale keď si ho na seba dám, cítim sa príjemne. Až tak je to jednoduché."

Tento rok je rokom Cedrica Bixlera-Zavalu a Omara Rodrígueza Lópeza, speváka a gitaristu, autora (mimo iného aj citovaného výroku) a hyperaktívneho producenta. Koncom marca totiž prišiel na trh nový album Noctourniquet ich spoločného dieťaťa The Mars Volta, ktorý napriek tomu, že ho zatienil reunion At The Drive-In, začínajúci práve v týchto dňoch na americkom festivale Coachella, získava po dlhom čase slušnú odozvu nielen od fanúšikov, ale aj od médií.

The Mars Volta a At The Drive-In sú spojené nádoby. Smrť jedných priniesla život druhým, popularita druhých zase upevnila kultový status prvých.

Sila undergroundu

El Paso, štát Texas. V tomto meste sa, kde inde, ako v garáži začína v roku 1993 púť Cedrica Bixlera-Zavalu a gitaristu Jima Warda. Hardcorové začiatky znamenajú desiatky tisícov kilometrov v dodávke, krátke nahrávacie sessions, sedempalce, splity (jeden aj s českými Sunshine v období, keď ešte netvorili uniformné a trendom sa prispôsobujúce indie), koncerty pre pár ľudí a to nielen v kluboch, ale aj v garážach a bytoch. V bezinternetových časoch to znamenalo najmä silu undergroundového, pomaly rozrastajúceho sa publika. O tri roky neskôr kapelu dopĺňa najskôr basák Rodríguez-López, ktorý má ešte ďaleko od štatútu gitarového hrdinu a spolu s Paulom Hinojosom na base a Tonym Hajlarom za bicími dopĺňajú zdravé jadro, ktoré sa spoločne na pódiu predstaví aj pri ich reunione.

Dva tábory z El Pasa

At The Drive-In sú pamätaní najmä pre agresívnu a pritom pomerne stráviteľnú zmes, ktorá definovala zvuk, ktorý sa označuje za post-hardcore. No do uší okrem ich energie udierala aj ich, najmä v neskoršíčh časoch, evidentná nadžánrovosť, čím kapela vyhovovala aj ľuďom so záujmom o "post-" i "hardcore". Samotný kvintet sa však na vrchole tvorivých síl začal deliť na základne zvukového záujmu: na jednej strane stál Ward s Hinojosom a Hajlarom, držiaci sa tvrdosti, na druhej tu bol stále výraznejší Rodriguéz-Lopéz s Bixlerom-Zavalom, v tom čase už jamujúci s Wardovým bratom Jeremym Michaelom v dubovom projekte De Facto. Tých ťahala experimentálna a psychedelická stránka. A spojovacím materiálom medzi neskorými At The Drive-In a rannými The Mars Volta nebol nikto iný ako bradatý super-producent Rick Rubin.



Common Man's Ears

Labutia pieseň At The Drive-In Relationship Of Command je reprezentantom oboch prúdov, je zároveň aj priamym predchodcom psychedelického debutu Mars Volta De-Loused In Comatorium, no rovnako na neho naväzuje aj surovosť Wardovej novej kapely Sparta. Je epitafom i platňou, ktorá predstavila At The Drive-In širokému spektru rôznych poslucháčov, hoci možno aj proti vôli samotnej skupiny.

"Rick reprezentuje uši obyčajného človeka, no ja by som radšej takému človeku uši vytrhol. Ak by sme tak neurobili, nikdy by sme sa nedostali na miesto, kde existuje hudba budúcnosti," vyjadril sa na adresu Rubina Bixler-Zavala, ktorý nebol spokojný, podobne, ako desať rokov pred ním Kurt Cobain po nahratí Nevermind, ani s mixom Andyho Wallaca. No práve prispôsobenie hluku kapely širokému spektru ľudí zásadne prispelo k dôležitosti Relationship Of Command.

Po jeho dokončení ale prišli veci, s ktorými sa kapela zle vyrovnávala - náhly nárast popularity, experimenty z drogami, vyčerpanosť a najmä odlišnosti v predstavách o smerovaní. Nepomohla ani dopravná nehoda, pri ktorej sa kapelná dodávka prevrátila na strechu. V prvej polovici roku 2001 At The Drive-In na vrchole popularity zrušili koncerty a dali si pauzu. Jedenásťročnú.

Obraz zvuku

Kompozične prepracovaný De-Loused In Comatorium z roku 2003 získal pomerne rýchlo rovnaký štatút ako Relationship of Command - stal sa obrazom zvuku kapiel, v prípade The Mars Volta neprekročiteľnou latkou, s ktoru bude každý nasledovný album porovnávaný. Rubin skutočne zvládol experimenty dvojice, s už spomínaným Jeremym Michealom-Wardom i v štúdiu prítomnými Fleom a Johnom Frusciantem doviesť do uhľadenej podoby, no nepriniesol kapele ani povrchný zvuk.

Nasledovný Frances The Mute poznačila J.M. Wardove predávkovanie a predovšetkým očistenie ústrednej dvojice od drog. Prišla aj produkčná samostatnosť, keď album produkoval, tak ako všetky ďalšie, samotný Rodriguéz-López. Amputechture i Bedlam In Goliath, albumy, ktoré vyšli v rokoch 2007 a 2008 sa stali zvukovo spriaznené najmä vďaka agresívnemu pojatiu klasického rocku, porovnávanému, trocha zmätočne k Led Zeppelin (hoci kapela mala otvorene vždy bližšie k Pink Floyd, prevažne Sydovi Barrettovi), výrazná bola i gitarová prítomnosť Johna Fruscianteho, keďze Rodriguéz-López sa chcel viac venovať autorskej a produkčnej činnosti, ako hraniu na gitaru. Predposledný Octahedron mal byť pokusom o tvorivé upokojenie, niečo, čo Mars Volta nazvali svojim akustickým albumom. Skladbám "akustickým" po vzore Televators z prvého a The Widow z druhého albumu však chýbala energickosť turbulentnej zostavy Mars Volta.



Nové vetry?

Tohtoročný Noctourniquet je dosiaľ najprístupnejší album kapely, experimenty boli nahradené premyslenými aranžmánmi a využitím viacerých elementov, ktoré sú pre Mars Volta, charakteristické, svojou štipkou však prispela aj výchova členov z At The Drive-In, ktorá je cítiť viac, ako na akejkoľvek ďalšej platne.

Reunion At The Drive-In, na pomery sklupiny dlhá, takmer trojročná pauza, a dobre hodnotený Noctourniquet môže priniesť do sveta Mars Volta, okrem zjavnej dospelosti i nové, pozitívne vetry. Napríklad aj preto, že sa im podarilo obrátiť padajúcu kvalitatívnu vlnu ich nahrávok a vďaka potlačenia vlastného ega umožnil i návrat At The Drive-In. A aj keď v ňom ide iba o nostalgiu a celkom otvorene i o peniaze, definitívne zakopaná vojnová sekera medzi dvoma tábormi El Pasa sa môže pre poslucháčov prejaviť iba pozitívne.