Šina a Dano Salontay: Jako sa žije v Dlhých dieloch
10.4.2004 | Autor: Martin Chrobák | sekce: publicistika
Hudba pod značkou Dlhé diely nestojí na okázalej suverenite. Je intímna, nie však rozpačitá. Šina a Dano Salontay sú dve individuality so schopnosťou naskicovať v príťažlivej zvukovej forme svoje "pozorovania sveta z tieňa". Náročky sa pritom zbavujú všetkých barličiek, ktoré by iným možno poslúžili k popularite, ale zároveň by mohli pôsobiť zväzujúco.
V svojich osobných textoch ponúkajú dobrodružné cesty po krajine, ktorú pozorujú zo svojho kopca, zatiaľ čo ich premenlivá hudba plynie v povedomých korytách osamelých bežcov (D. Ursiny, O. Janota). Pevné rytmické štruktúry a pocitové improvizácie pôsobia slobodným duchom. Rozmanité analógové, ale aj "chemické" zvuky premosťujú súčasné vplyvy progresívnej elektronickej hudby s dobou, kedy intenzívnym kontaktom medzi človekom a prírodou ešte nestáli v ceste žiade zábrany.
Šina, tvoje zviditeľnenie v roli autorky, speváčky a basgitaristky bolo prekvapivé, pretože pred Dlhými dielmi si sa hudobne prakticky ani neprejavovala. Prečo si si dala tak načas a čo ťa motivovalo prejaviť sa verejne práve touto formou?
Šina: Hudobne som sa neprejavovala iba verejne. Kým som nespoznala Dana, nenašla som nikoho, kto by mi pomohol natoľko, aby tie veci, ktoré boli dovtedy len pre mňa, mohli byť aj pre iných. A hľadala som aj nástroj, ktorý by ma sprevádzal. Náhoda priniesla v rukách Serga Aderomou basgitaru a odtiaľ bol už len malý krok začať na nej hrať. Čo sa týka spievania a skladania, v tom som bola doma už od detstva a ten čas medzi, kedy to vyzeralo, že som sa hudbe prestala venovať som zrela.
Dano, ty, ako gitarista a skladateľ, považuješ za dôležité "očistiť" sa od anglosaských štýlových schém. Ako si dospel k tomuto presvedčeniu a čo si vďaka tejto očiste dosiahol?
Dano: Po návrate z Ameriky som nastúpil naspäť do kapely Mr Band, ktorá sprevádzala Silviu Josifoskú a pri hraní R&B som v istom momente pocítil že hrám "náhradnú hudbu pre náhradné uši" v tom zmysle, že síce hrám tie správne akordy a naozajstné sóla a ľudia sa pri tom kníšu do rytmu, ale nie som to ja, kto hrá a ľudia nepočúvajú nás ale nejakú svoju ilúziu o americkej muzike. Dokonalá forma a pre mňa prázdny obsah. Blues mám naďalej rád, hlavne ten najstarší z missisipskej delty, no nemusím ho hrať - ten pocit je tam, a tu je zase Dunaj.
Ako sa vám spolupracuje s japonským spoluhráčom?
Dano: Aha, ty narážaš na nášho tretieho člena čo hrá pod pseudonymom Xi Di Nim. Znamená to minidisk (foneticky odzadu), hrá loopy a ambientné zvuky - je to náš rytmický lietajúci koberec a rovnocenný člen kapely. Hrali sme aj so živými bubeníkmi, no odkedy hráme s ním, nemáme problém na koncertoch nastaviť zvuk tak, aby bolo rozumieť textom a tie sú u nás rovnako dôležité ako hudba.
Šina: Pri zohrávaní so živými muzikantmi, je treba čas, aby sa jednotlivé strany na seba naladili. A toto isté je aj s podkladmi, do ktorých hráme. Na Šinadisku je živý Solovic zavretý do svojich zvukov a my ho v tých zvukoch stále hľadáme a nachádzame. Mne sa páči jeho dramatický spôsob výstavby aranžov, ktorého ja nie som schopná. Na druhej strane Ridzoňove podklady idú ako keby so mnou, rif sa stále opakuje a to je moja poloha, voľná krajina, môžeš si vyberať, kadiaľ sa vyberieš, môžeš meniť štruktúru skladby, keď sa ti po čase nezdá. Solovicova cesta vedie cez úzke horské priesmyky, stačí jeden krok vedľa a letíš dole.
Existuje kľúč podľa akého kombinujete farby nástrojov a ich hustotu v svojich aranžmánoch?
Dano: Kľúčom sú naše uši a uši ľudí ktorí s nami na nahrávkach spolupracovali. Je to skôr šťastie než zámer, že každá z našich štyroch platní má charakteristický a pritom iný zvuk. Elektroniku sme používali len vtedy, keď sme prišli o bubeníka. Napríklad na Šinadisku to bol Slavo Solovic (kolega zo skupiny Neuropa), ktorému sme dodali nahrané nástroje a spev a on dodal elektroniku ktorú s nimi úplne poprepletal. Keď sme si prvýkrát vypočuli výsledok, boli sme šokovaní a museli sme si na to trochu zvykať. Bolo to v roku 2001 a teraz vieme, že Šinadisk predbehol nás samých a aj dobu, že dnešné uši sú na to už pripravené. Loopy na platni "Šina: In Virgo" robil Jaroslav Rizoň z Frogski Pop a tu sú aranže oveľa vzdušnejšie.
Hudba pod značkou Dlhé diely nestojí na okázalej suverenite. Je intímna, nie však rozpačitá. Šina a Dano Salontay sú dve individuality so schopnosťou naskicovať v príťažlivej zvukovej forme svoje "pozorovania sveta z tieňa". Náročky sa pritom zbavujú všetkých barličiek, ktoré by iným možno poslúžili k popularite, ale zároveň by mohli pôsobiť zväzujúco.
V svojich osobných textoch ponúkajú dobrodružné cesty po krajine, ktorú pozorujú zo svojho kopca, zatiaľ čo ich premenlivá hudba plynie v povedomých korytách osamelých bežcov (D. Ursiny, O. Janota). Pevné rytmické štruktúry a pocitové improvizácie pôsobia slobodným duchom. Rozmanité analógové, ale aj "chemické" zvuky premosťujú súčasné vplyvy progresívnej elektronickej hudby s dobou, kedy intenzívnym kontaktom medzi človekom a prírodou ešte nestáli v ceste žiade zábrany.
Šina, tvoje zviditeľnenie v roli autorky, speváčky a basgitaristky bolo prekvapivé, pretože pred Dlhými dielmi si sa hudobne prakticky ani neprejavovala. Prečo si si dala tak načas a čo ťa motivovalo prejaviť sa verejne práve touto formou?
Šina: Hudobne som sa neprejavovala iba verejne. Kým som nespoznala Dana, nenašla som nikoho, kto by mi pomohol natoľko, aby tie veci, ktoré boli dovtedy len pre mňa, mohli byť aj pre iných. A hľadala som aj nástroj, ktorý by ma sprevádzal. Náhoda priniesla v rukách Serga Aderomou basgitaru a odtiaľ bol už len malý krok začať na nej hrať. Čo sa týka spievania a skladania, v tom som bola doma už od detstva a ten čas medzi, kedy to vyzeralo, že som sa hudbe prestala venovať som zrela.
Dano, ty, ako gitarista a skladateľ, považuješ za dôležité "očistiť" sa od anglosaských štýlových schém. Ako si dospel k tomuto presvedčeniu a čo si vďaka tejto očiste dosiahol?
Dano: Po návrate z Ameriky som nastúpil naspäť do kapely Mr Band, ktorá sprevádzala Silviu Josifoskú a pri hraní R&B som v istom momente pocítil že hrám "náhradnú hudbu pre náhradné uši" v tom zmysle, že síce hrám tie správne akordy a naozajstné sóla a ľudia sa pri tom kníšu do rytmu, ale nie som to ja, kto hrá a ľudia nepočúvajú nás ale nejakú svoju ilúziu o americkej muzike. Dokonalá forma a pre mňa prázdny obsah. Blues mám naďalej rád, hlavne ten najstarší z missisipskej delty, no nemusím ho hrať - ten pocit je tam, a tu je zase Dunaj.
Ako sa vám spolupracuje s japonským spoluhráčom?
Dano: Aha, ty narážaš na nášho tretieho člena čo hrá pod pseudonymom Xi Di Nim. Znamená to minidisk (foneticky odzadu), hrá loopy a ambientné zvuky - je to náš rytmický lietajúci koberec a rovnocenný člen kapely. Hrali sme aj so živými bubeníkmi, no odkedy hráme s ním, nemáme problém na koncertoch nastaviť zvuk tak, aby bolo rozumieť textom a tie sú u nás rovnako dôležité ako hudba.
Šina: Pri zohrávaní so živými muzikantmi, je treba čas, aby sa jednotlivé strany na seba naladili. A toto isté je aj s podkladmi, do ktorých hráme. Na Šinadisku je živý Solovic zavretý do svojich zvukov a my ho v tých zvukoch stále hľadáme a nachádzame. Mne sa páči jeho dramatický spôsob výstavby aranžov, ktorého ja nie som schopná. Na druhej strane Ridzoňove podklady idú ako keby so mnou, rif sa stále opakuje a to je moja poloha, voľná krajina, môžeš si vyberať, kadiaľ sa vyberieš, môžeš meniť štruktúru skladby, keď sa ti po čase nezdá. Solovicova cesta vedie cez úzke horské priesmyky, stačí jeden krok vedľa a letíš dole.
Existuje kľúč podľa akého kombinujete farby nástrojov a ich hustotu v svojich aranžmánoch?
Dano: Kľúčom sú naše uši a uši ľudí ktorí s nami na nahrávkach spolupracovali. Je to skôr šťastie než zámer, že každá z našich štyroch platní má charakteristický a pritom iný zvuk. Elektroniku sme používali len vtedy, keď sme prišli o bubeníka. Napríklad na Šinadisku to bol Slavo Solovic (kolega zo skupiny Neuropa), ktorému sme dodali nahrané nástroje a spev a on dodal elektroniku ktorú s nimi úplne poprepletal. Keď sme si prvýkrát vypočuli výsledok, boli sme šokovaní a museli sme si na to trochu zvykať. Bolo to v roku 2001 a teraz vieme, že Šinadisk predbehol nás samých a aj dobu, že dnešné uši sú na to už pripravené. Loopy na platni "Šina: In Virgo" robil Jaroslav Rizoň z Frogski Pop a tu sú aranže oveľa vzdušnejšie.
časopis Rock&Pop 2004/02
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/publicistika/Sina-a-Dano-Salontay-Jako-sa-zije-v-Dlhych-dieloch~10~duben~2004/
Komentáře
&;