3.3.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika
 fotogalerie Ak ste niekedy počuli albumy ( ), či Takk... od Sigur Rós, určite sa vo vašich ušiach ocitla aj hudba islandskej štvorice amiina. Tá sa pôvodne dala dokopy ako sláčikové kvarteto a ešte pod názvom Anima sa objavila na spomínanom zátvorkovom albume. Potom však prišiel moment, kedy sa štyri dievčatá okolo dvadsiatky rozhodli, že nástrojové zloženie pozostávajúce z dvoch huslí, jednej violy a jedného violenčela rozšíria o niekoľko ďalších inštrumentov. Písal sa rok 2004 a ako hovorí vtipná historka z ich promo materiálov, štvorica Sólrún, María, Edda a Hildur zobrala všetky nástroje, ktoré doma našli a napchali ich do auta. Zvyšný priestor vyplnili jedlom, a tak sa vybrali do štúdia. Následne odmietlo ich auto poslúchať a nebyť farmára, ktorý ich na miesto odtiahol traktorom, mohol by svet prísť o amiinu tak, ako ju poznáme dnes.

Osobná hudba
„Využívaním zvukov z každodenného života, teda zvukov, ktoré si ľudia bežne nespájajú s hudobnými nástrojmi, sa stáva naša hudba viac skutočnou. Vysamplovaním príboru, či auta máte z hudby viac osobný pocit. Už to viac nie je dar od Boha,“ komentuje skupina svoj prerod v dokumente Screaming Masterpiece. Práve v hre s netradičnými zvukmi je hlavný rozdiel medzi tým, ako sa amiina prezentovala, keď bola súčasťou koncertnej zostavy Sigur Rós a tým, čo môžete počuť z jej minuloročného debutového albumu Kurr. „Pracujeme s nimi už sedem rokov a je to skutočne skvelý zážitok. Zároveň je však dobrý pocit, keď viete, že ľudia na našich kocertoch sa prišli pozrieť na nás.“

Vtáčia melanchólia
Zmieňovaný debut Kurr, pomenovaný po zvuku, aký vydávajú na Islande vtáky, prišiel na svet svojskou kombináciou melanchólie, pokojne plynúcich melódii a tradičného severského zvukového minimalizmu. V rozhovore vysvetľujú: „Stále sa pokúšame nahrávať veselé skladby, ale vždy sa ocitnú v tomto melancholickom smere. Mám pocit, že sme v našich srdciach až príliš sarkastické, a preto to vždy dopadne takto.“ Pomalé skladby z ich debutu nepotrebujú texty, refrény, ani žiadnu pevnú stavbu. Stačí široké spektrum prekrývajúcich sa hudobných plôch a ľudský hlas. „Bola by škoda nevyužívať ho,“ odôvodňuje používanie hlasu v ich skladbách Sólrún a pokračuje: „Každá z nás má len dve ruky a dve nohy, a to je limit toho, čo môžme použiť.“ Edda v inom rozhovore však pripúšťa, že ho radšej využívajú ako sprievodný nástroj a nie ako zdroj hlavnej melódie.

Vravia, že robia len takú hudbu, aká sa im chce robiť. A vzhľadom na to, koľko ľudí to dokáže oceniť, môžeme byť len vďační islandskému farmárovi a jeho traktoru.