26.3.2012 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika Aprílové Euroconnection, konajúce sa každý mesiac v Paláci Akropolis, si tentoraz skutočne zastane svojmu názvu. Na pražské pódium totiž prinesie dvojicu The Dø, z polovice reprezentujúcu severské Fínsko a z tej druhej Francúzsko. Aby toho „medzinárodna“ nebolo málo, pridajte k tomu všetkému anglický spev.

Žensko-mužských dvojíc v hudbe je naozaj mnoho a umenie presadiť sa vyžaduje priniesť niečo nové, prekvapujúce, zaujímave. Presne toto sa podarilo Olivii Merilahti pochádzajúcej z Fínska a jej francúzskemu kolegovi Danovi Levymu. Zoznámili sa počas spolupráce na soundtracku k francúzskemu filmu Empire of the Wolves so Jeanom Renom. Aj potom, čo sa dali dokopy, ich ranná tvorba slúžila predovšetkým ako podklad k vizuálnemu umeniu. Prvé trojpiesňové EP The Bridge is Broken súviselo s baletným predstavením Scène d’amour, režírované fínskym choreografom Juhom-Pekka Marsalom. Nasledovali ďalšie spolupráce na viacerých projektoch s autormi z oblasti tanca, divadla, či krátkych filmov. Postupne však dokázali sformulovať svoj vlastný zvuk a začali skladať piesne, ktoré mali prvotne reprezentovať ich zmysel pre hudobné vyjadrenie sa. Sebaprezentácia na myspace a živé hranie po kluboch v Paríži veľmi rýchlo prinieslo potrebnú odozvu a na dverách klubov kde hrali sa čoraz častejšie objavovali cedule „Vypredané“. Pomyselnú korunu úspechu tomu všetkému zasadil ich debutový album A Mouthful v roku 2008. Ten očaril nielen doma, ale chválospevy naň zneli aj z amerických či britských končín. Koncertné ponuky a pozvánky na prestížne hudobné festivaly sa hrnuli takpovediac samé. Nič na tom sa nezmenilo ani po minuloročnom vydaní ich druhej štúdiovky Both Ways Open Jaws, na ktorej pokračovali vo svojom hľadaní zázračného alchymistického vzorca „geniálnej“ piesne.

Práve pri spomenutom skúmaní popovej piesne sú azda najviac viditeľné prínosy spojenia dvoch kultúr a odlišných charakterov. Z ich tvorby popových pesničiek cítiť až výnimočnú ľahkosť prístupu k nim. Nepoznajú žiadne prekážky a výsledný efekt búra akékoľvek žánrové rozdiely. V skladbách tak nájdete prvky hip-hipu, folku, rocku, odpovede na americký freak folk. The Dø ich vždy namiešajú presne v tom správnom zložení a dávkovaní. A to prvotne ani jeden netúžili hrať v skupine. Multi-inštrumentalista Dan je v prvom rade skladateľ a od malička inklinoval k jazzu či klasike a ani náhodou nemal pomyslenie, žeby sa pustil do niečoho popového. Nadovšetko miluje hudobné nástroje a prácu v štúdiu. Raz sa v rozhovore dokonca nechal počuť, že aj k Oliviinym vokálom pristupuje ako k ďalšiemu nástroju, ktorý ma k dispozícii. Olivia naopak vyrástla na rockovej klasike typu Beatles, srbskej cigánskej hudbe, Nirvane, americkej indie scéne či Björk a preto mala k popovej tvorbe oveľa jednoduchšiu cestu. Jej majstrovstvo tkvie predovšetkým v skvelom dopĺňaní Danových kompozícií textami piesni. Samozrejme pritom netreba zabúdať na ten jedinečný „vokálový“ nastroj, ktorý mu necháva k dispozícii pri skladaní. Práve ten obohacuje ich hudbu o rozmanitosť, či nečakané muzikálne prekvapenia. Počuť to na oboch albumoch, kde nájdete plejádu skladieb, emociálne vyjadrujúce azda všetky možne pocitové rozpoloženia.

A ak vás zaujíma otázka prečiarknutého o v názve, tak vedzte - jediná správna odpoveď neexistuje. V rozhovoch skupina ponúka rôzne vysvetlenia. Od jednoduchého, že ide o solmizačnú slabiku noty C, tajný šifrovací kód obsahujúci iniciály ich krstných mien až po japonské budhistické slovo Dō znamenajúce cestu. Možno práve tú, ktorá 17. apríla povedie do Paláca Akropolis.