26.1.2010 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika Isť za svojim snom sa oplatí. Aj keď ten niekedy môže vyzerať nesplniteľne. Pokiaľ však máte trpezlivosť a všetko tomu podriadite môže sa nakoniec naplniť. Príkladom toho je aj hudobník Peter Silberman. Niekoľko rokov skladal hudbu takpovediac sám pre seba, doma vo svojom byte v New Yorku. Keď ho už omrzelo vystupovať pod svojim menom, založil si one man band The Antlers. Postupom času sa však skupina rozrástla a pomaly začala získavať na popularite. Vyvrcholilo to vlani s vydaním jedného z najlepších albumov minulého roka Hospice.

Príbeh môžeme začať presťahovaním sa Petera do New Yorku. V kapelách hrával už od mala, ale schopnosť skladať a písať osobné skladby objavil v sebe až pri odlúčení od priateľov a rodiny v samote svojho bytu. Odlúčenie liečil nahrávaním a komponovaním vlastných skladieb. Sebestačne nahral dva albumy. Na oboch je viditeľné, že jeho melancholické skladby vychádzajú hlavne z jeho vnútra a sú mu akousi terapiou. O problémoch a skúsenostiach však nespieva priamo, ale prenesene. Na albume In the Attic of the Universe napríklad upriamil pozornosť na skúmanie vesmíru a jeho nekonečnosti.


>> The Antlers - Two (youtube.com)

Postupom času však našiel spriaznené duše a tak už v kapele nebol sám. Z pôvodných piatich sa počet ustálil na troch. Práve Michael Lerner a Darby Cicci vyplnili presne tie miesta, ktoré akosi ostávali v jeho dovtedajšej tvorbe nepokryte. Hlavne pri koncertovaní, ktoré ho samého až tak neuspokojovalo: „Nahrávanie bola zábava, koncertovanie však nie. Chcel som proste začať spolupracovať s inými ľuďmi.“ Hlavným skladateľom však ostal Peter. Stále so svojimi osobnými výpoveďami, ktoré vrchol zatiaľ dosiahli na spomínanom kompozičnom treťom albume Hospice. Ten si trojica na jar minulého roku vydala sama. Keď sa však nahrávka dostala do vydavateľstva Frenchkiss Records vyšiel v lete jej remaster. Tentoraz už v oveľa väčšom vydaní a albumu sa dostalo aj publicity, ktorú si nepochybne zasluhoval.

Základom príbehu o láske k umierajúcej pacientke sú skúsenosti, ktoré Peter získal vo svojich minulých vzťahoch: „Niekedy som sa vo vzťahu cítil ako v práci, niesol som totižto nevyvážené množstvo zodpovednosti a starostlivosti o tú druhú osobu.“ Jeden taký vzťah si vyžiadal aj strávenie času v nemocnici, kde dostal inspiráciu. Napísal osobnú výpoveď človeka, ktorému pred očami mizne milovaná, umierajúca na rakovinu. Ukazuje trápenie, zúfalstvo, bezmocnosť pomôcť, ale aj vyrovnávanie sa so svojim údelom smrteľnej choroby. Určite ale nejde o plytké hranie na city. Tematika príbehu je doplnená melancholickou atmosférou, plnou vrstiev utrápených, hnevlivých ale aj rezignovaných tónov.

Cesta na vrchol môže byť strastiplná. Newyorská skupina The Antlers ju však zvládla a preto sa o nej bezpochyby môže hovoriť ako jednom z objavov roku 2009.