1.2.2011 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika Je skvelé objaviť sa v rebríčku BBC's Sound of daného roku. Zaistí to publicitu v rôznych svetových médiách, čím sa zvýši potenciál oslovenia širšej skupiny poslucháčov. Minulé roky však hovoria, že ani „dobrá“ pozícia v tomto rebríčku nemusí zaistiť úspech. Ako to dopadne v prípade britskej speváčky Anny Calvi, ktorá sa v tomto roku ocitla medzi pätnástimi nominovanými umelcami, sa ešte uvidí. Nad jej debutovým, eponymným albumom Anna Calvi, ktorý vydala 17. januára ale môžete vynášať súdy už dnes.

Hoci prvú pieseň napísala ako jedenásťročná, s albumom debutuje v tak trochu postaršom veku – má 28 rokov. Nikam sa však neponáhľa a vždy si dávala na čas. Najpodstatnejšie pre ňu vždy je, aby bol výsledok jej práce kvalitný a perfektne dotiahnutý do konca. Aj preto strávila pri nahrávaní svojho prvého albumu až tri roky zavretá v pivnici domu jej rodičov. Dlho jej taktiež v mladosti trvalo nájsť odvahu začať spievať. Po boji so svojou trémou začala denne šesť hodín cvičiť a hľadať inšpiráciu u speváčok ako Nina Simone, Edith Piaf či Scott Walker. Chcela, aby aj jej spev znel naplno a bolo z neho cítiť, že do neho dáva všetko.

Keď sa ale berie do úvahy porovnávanie, každý si ju asi najskôr spojí hlavne s PJ Harvey. Ako však vtipne napísal jeden britský novinár, s týmto porovnaním sa musí vysporiadať každá speváčka z ostrovov, ktorá sa postaví na pódium s gitarou. Annu s PJ okrem pochmúrnych tém jej piesní spája aj osoba Roba Ellisa. Dlhoročný bubeník PJ Harvey je podpísaný ako spoluproducent Anninho debutu. Veľa nechýbalo a túto rolu mohol obsadiť Brian Eno. Ten ju potom, čo videl jeden z jej koncertov v Londýne, pozval na večeru a vypočul si všetky demo nahrávky. Tie jej o niekoľko dní vrátil s tým, že sa mu jej práca veľmi páči a hoci by chcel, necíti, žeby mohol k jej hudobnej vízií plnej romance prispieť niečim originálnym. Napriek tomu však ostal jej mentorom a poradcom.


Anna Calvi - Love Won't Be Leaving

Atmosféra Anniných piesní nenesie známky optimizmu, skôr naopak. Podpísala sa pod to hudobná výchova jej otca, inak pochádzajúceho z Talianska, ktorý ju už ako malú viedol k hudbe ako Velvet Underground, Captain Beefheart či Maria Callas. Zároveň tu bola ale aj inšpirácia klasickými skladateľmi Messiaenom, Ravelom a Debussym, s ktorými sa zoznámila počas hodín výuky na husle. Jej túžba po hudobnej kariére sa naplno prejavila pri počúvaní Davida Bowieho v aute jej otca. Práve on ju v spomínaných jedenástich rokoch inšpiroval k zloženiu prvých piesní. Okrem hudobných vplyvov však veľmi rada hovorí aj o vplyve filmov, hlavne od režisérov Wonga Kar-waia, Wima Wendersa a Davida Lyncha. Práve filmy jej pomáhajú pri skladaní nových piesní. Tie tvorí ako akési minifilmy, ktoré zachytávajú jej vysnívaný svet, kam rada uteká od všednej reality. Ten sa snaží zobraziť naozaj verne, s plnohodnotným soundtrackom. Aj preto má z hudobných nástrojov najradšej gitaru. Jej zvuk jej najviac pripomína orchester, gitaru totiž dokáže v jednej chvíli utlmiť a v druhej pridať na dávke intezity jej tónov. Presne podľa potreby vystihnúť atmosféru minipríbehu. 

Objaviť sa v rebríčku BBC's Sound of 2011 skutočne neznamená záruku úspechu. Svoje by o tom  vedeli hovoriť víťazky ankety z minulých rokov Ellie Goulding, Little Boots či Adele. To, ako to bude s tohtoročnými „objavmi“ sa uvidí až o rok. Pokiaľ si však nepotrpíte na hviezdu, o ktorej škandáloch budete päť krát do týždňa čítať z bulvárnych plátkov a stačí vám hudobná kvalita, dáte Anne Calvi určite šancu.