24.12.2008 | Autor: Petr Bořuta | sekce: publicistika
Filip Drábek působí na Muzikusu od konce roku 2006. Kromě Muzikusu píše také pro e-zin EXITmusic a v tomto roce se podílel i na obsahu T-Station či Žurnálu.

Kromě psaní je tvou velkou láskou i lepení plakátů. Můžeš mi popsat pocity anonymního bojovníka za propagaci kultury?
Lepenie plagátov a lepenie plagátov sú dve rozdielne veci, ktoré sú rovnako pomenované. V prvom rade je to zamestnanie, takmer ako každé iné, je relatívne dobre zaplatené, má kopec výhod i nevýhod. Je však pravda, že keď lepím akciu, o ktorej som presvedčený, že môže pozdvihnúť spiaci kultúrny život v Bratislave už o peniaze až tak nejde a teším sa hlavne, keď na ňu príde dosť ľudí.

Já myslel, ze popíšeš poetickou stránku Čistého urbanu...
S kamarátom, ktorý je mimochodom tiež hudobný novinár, sme si pred pár rokmi založili organizáciu Čistý urban, ktorá sa tvári ako nejaká kultúrna inštitúcia. Páči sa nám streetart, radi fotíme v mestách veci, ktoré môže 99% ľudí považovať za totálne kraviny a niekedy mám dokonca pocit, že tými plagátmi sme možno nevýrazný, ale dôležitý prvok v propagácii kultúrnych akcií. Aj keď je pravda, že plagáty sú dosť na ústupe a oveľa podstatnejší je teraz internet. Predovšetkým je to ale zábava.

Hraješ i v kapele The Ills. K tomu jsi se dostal jak? .
Vznikli sme vskutku zaujímavo a svoj podiel viny na tom nesie alkohol. U môjho kamaráta, inak skvelého producenta elektronickej hudby Isobutana a našej klávesačky Simonky, sme mali poobedný žúr, pili sme a keďže tam Iso mal desiatky sympaticky vyzerajúcich mašiniek, chcel som si zajamovať. Nakoniec to skončilo tým, že mi vrazil do rúk basu, na ktorú s dosť malými úspechmi už niekoľko rokov doma hrám, bubeník si sadol k sequenceru a za pár minút sme mali hotovú prvú skladbu – The First Reflecting Ray of Rising Moon.

Ta je ale nejlepší! Nejsnazší by bylo The Ills zařadit pod post-rock. Co tě v tomto žánru za tento rok zaujalo?
Aby som povedal pravdu, post-rock bol ešte do začiatku roka pre mňa dosť neznámym pojmom. Zmenu priniesli 65daysofstatic, ktorých som prvý raz počul koncom minulého roka, keď sa ohlásili ako predkapela európskeho turné mojich milovaných The Cure. Ich niekoľko rokov starý debut mi vyrazil dych a zároveň otvoril nové obzory. Postupne som sa tak dopracoval k Explosions in the Sky, ale omnoho viac ma zaujali This Will Destroy You z Texasu, ktorých názov hovorí asi úplne za všekto. Naopak, nové EP 65daysofstatic akoby naznačilo úplne iný smer a nedokážem povedať, či ma to teší. Pred pár dňami ma náš bubeník namotal na bristolských A Genuine Freakshow, ktorí kombinujú post-rock s popovými postupmi, spevom a dychovými nástrojmi. Spev využívajú aj skvelí Kyte spod labelu Erased Tapes. Tých som objavil na základe toho, že NME o nich písal jako o "britských Sigur Rós". Celkovo mám zo žánru ako post-rock obrovskú radosť, pretože takmer každá kapela, na ktorú siahnem ma niečim ohromí.

A co jiné styly?
Ťažko škatuľkovať. Sám o sebe s radosťou hovorím, že som popíkar. Hoci je gitarová scéna na ústupe, každú chviľu v nej nachádzam kapely, ktoré ma niečim zaujmú. Milujem aj singer/songwriters, či už tých tradičných, ale aj tých invenčnejších. A úplne najviac ma berie ten nepopísateľný zvuk, ktorý majú kapely zo severu Európy a predovšetkým z Islandu. Myslím tým interpretov ako Efterklang, Ólafur Arnalds, amiina, múm, Kira Kira, Under Byen a samozrejme Sigur Rós - najväčších majstrov svojho remesla.

Měl jsi tento rok nějakou stálici v mp3 přehrávači? Skladbu nebo celé album.
Mal a to hneď niekoľko a paradoxne sú to väčšinou staršie albumy. Absolútnou a už niekoľkoročnou stálicou je debut The Mars Volta, čo je môj úplne najobľúbenejší album. Okrem toho to boli albumy ako Dreams od The Whitest Boy Alive, Fur and Gold od Bat For Lashes, Original Pirate Material od The Streets, oba albumy The Dresden Dolls a The Cure s ich 17 Seconds. Bolo toho samozrejme viac, ale tieto platne som so železnou pravidelnosťou počúval celý rok.

Tento rok byl ale na dobrá alba plodný, takže co čerstvé záležitosti?
Nemám rád otrepanú frázu, že na hodnotenie je možno ešte príliš skoro, ale v zásade je to pravda. Takže je dosť pravdepodobné, že najlepší album roku 2008 objavím o rok, o dva, možno o desať. Z toho, čo moj sluch zachytil ma ale najviac dostala kolaborácia Becka s Danger Mouseom na albume Modern Guilt. Výborné boli i návraty Portishead a The Verve, absolútne albumy nahrali The Kills i Fleet Foxes a potešili sólové debuty Lightspeed Championa a Amandy Palmer.

A co domácí hudba? Mám pocit, že se na Slovensku vyskytlo spoustu nových objevů.
Slovenská hudba sa pomaly prebúdza, aj keď ťažko povedať, či má niekto z našich nových interpretov reálnu šancu preraziť v zahraničí. Zobudili sa predovšetkým gitarové kapely, väčšina z nich síce nestojí za zmienku, ale The Uniques sú jednoznačný tým najlepším, čo tu za posledné roky vzniklo. Mám veľmi rád dievčenské duo YOUCOCO, ktoré má energiu na štýl PJ Harvey. Z elektronickej hudby sú tu najvýraznejší traja solitéri - Foolk, Isobutane a The Autumnist, donedávna pôsobiaci pod menom Abuse. Tradične výborná je produkcia spod Slnko Records, teda kapely ako Longital, Živé kvety, Noisecut alebo Modré hory. Veľmi pozitívne ma prekvapil aj tretí album Home Made Mutant Maroša Hečka a elektronické Nové mapy.
Keď sa pozriem na uplynulý rok z československého pohľadu, tak najvýraznejśiou udalosťou bol ale jednoznačne odchod Emy Brabcovej z Khoiby, z čoho som doteraz dosť nešťastný.

Vyber si jednu kategorii – remix, zklamání, objev, soundtrack – a řekni mi jejího nejvýraznějšího zástupce za tento rok.
Keďže rád objavujem, volím si najvýraznejší objav, aj keď nemôžem vybrať len jeden. Prvým je fantastická rakúska speváčka SOAP&SKIN, ktorá v júni hrala v Bratislave na festivale Wilsonic a jej set bol absolútne omračujúci. A to má Anja Plaschg len osemnásť rokov, no prejav vyspelej a vyhratej umelkyne. SOAP&SKIN znie, akoby sa Amanda Palmer stretla s Tori Amos na pohrebe. Začiatkom roka jej vyjde debut, som veľmi zvedavý. Druhým objavom je americká gitarovka Now, Now Every Children, ktorá mi zvukom trošku pripomína Tegan and Sara, možno aj kvôli citlivému ženskému vokálnemu prejavu a zároveň troška surovému gitarovému zvuku.