24.7.2012 | Autoři: Filip Drábek, Jana Kočišová | sekce: publicistika Jej pieseň, respektíve jednoduché video k nej sa stalo malou internetovou senzáciou. Cigarette Duet na Youtube videlo už takmer štyri a pol milióna ľudí. To sme však v čase, keď vznikal rozhovor s Chelsea Nikkel respektíve Princess Chelsea, nevedeli. Rozprávali sme sa s ňou totiž v polovici júna na východoslovenskom festivale PoKe, len dni po tom, čo sa so svojou skupinou predstavila v brnenskej Fléde a na bratislavskom Wilsonicu. Okrem zmieňovaného videa sme však preberali aj scénu na Novom Zélande, hudbu k reklamám alebo jej vzťah k internetu...

Predstavíš sa nám na úvod?

Volám sa Chelsea, som z Nového Zélandu, vydala som album, ktorý sa volá Little Golden Book pod mojim umeleckým menom Princess Chelsea. Obal môjho albumu vyzerá ako od Disneyho, takže to je jedno odôvodnenie môjho mena. Druhé je, že moja hudba je svojim spôsobom podobná hudbe pre deti, kvôli jasným fantázijným elementom.

Takže je tvoj album konceptuálny?

Áno, je to vlastne kolekcia situácií, ktoré sú vyrozprávané ako príbehy .Takže som sa rozhodla pomenovať album až potom, ako bol hotový. To je základná idea platne.

Pracuješ už na novinke?

Najprv ho musím napísať, ale nepracujem so žiadnym konceptom dopredu. Je ťažké pracovať na albume, keď je človek celý čas na turné, no po jeho konci začnem s nahrávaním. Pre začiatok mám niekoľko nápadov vo svojej hlave.

Video Cigarette Duet videlo na Youtube už 3 a pol milióna ľudí. Ako je možné dostať sa k takým číslam?

Neviem. Keď som tú pieseň napísala, vedela som, že by to mohol byť hit, no netušila som, že sa na ňu chytí toľko ľudí. Ten počet videní narástol postupne, nie vďaka jednej internetovej stránke. Ľudia si to skrátka postujú na Facebook, Tumblr, posielajú na svoje pracovné maily. Hovorí sa, že to video je virálne, no to znamená, že má krátku životnosť, jeho popularita rýchlo vypukne a po mesiaci to už nikoho nebude zaujímať. No ten počet pozretí rastie postupne už viac ako šesť mesiacov.



Videl som PR text ku koncertu v Brne, kde sa písalo, že ho videlo ešte len viac ako 2 milióny ľudí...

Ja viem! A to všetko je viac ľudí, ako má Nový Zéland obyvateľov. Je skvelé, že mnohí, čo o mne nikdy nepočuli ma objavili cez túto pieseň. A aj keď si veľa z nich nikdy nevypočuje album, kopec z nich áno a to je dobré. Je však odlišná od ostatných na albume, je to jediný duet, má iný zvuk, ostatné sú menej popové a menej instatne chytľavé. No je to dobrý trik na to, aby si ostatné skladby vypočuli ďalší.

Stáva sa často, že príbehy zo svojho života premieňaš na piesne?

Všetky príbehy v piesňach sú skutočné, prerozprávané. Mám čerstvý sedempalec, môj prvý, na ktorom je práve Cigarette Duet a b-strana, ktorá sa volá Positive Guy Meets Negative Man. Je to skladba o Jonatahanovi, ktorý spieva v Cigarette Duet, a našom spolubývajúcom, ktorý je nesmierne pozitívny človek, zatiaľ čo Jonathan je jeho opakom. Zvykli so sebou súperiť, čo bolo úplne komické.

V štúdiu nahrávaš sama a kapela s tebou je jedine na pódiu?

Po nahratí albumu som myslela, že by som ho mohla prezentovať naživo, no trvalo pár rokov, kým som prišl na to, ako ho zahrať, keďže využívam veľa nástrojov a vrstiev hudby. Najskôr som mala osem ľudí v kapele, čo bolo samozrejme mimoriadne zložité, potom som to zredukovala na troch s využitím prednahratých stôp, čomu však chýbala energia. Kapela sa tak ustálila na štyroch ľudí, hráme všetko naživo, hoci sme kvôli tomu museli prearanžovať niekoľko skladieb, keďže nemáme toľko rúk. V malých kapelách však prebieha väčšia chémia, musíme totiž byť dobrí priatelia, aby sme spolu mohli stráviť dva mesiace na turné v Európe v jednej dodávke.

Je to vyčerpávajúce?

Je to ťažké, no je to i sranda. Ten istý proces sa nám opakuje takmer každý deň – najskôr celý deň na ceste, vybalovanie aparatúry, soundcheck, prezlečenie sa na záchode desať minút pred koncertom, najesť sa, zahrať, zbaliť aparatúru, naložiť ju do dodávky a ísť do ďalšieho mesta. No oplatí sa to, je to dobrý spôsob, akým sa dá spoznať svet. Najdlhšie som bola na turné s Jonathanovou kapelou Brunettes a to trvalo 120 dní. Hrali sme každý večer. Okolo dňa 100 začali všetci bláznieť, takže s vlastnou kapelou som sa to snažila obmedziť len na dva mesiace.

The Brunettes sú pod známym vydavateľstvom SubPop. Aký je to projekt?

Bola som len súčasťou koncertnej zostavy, tak, ako ja nahrávam sama a pozývam si na turné muzikantov, takým istým spôsobom funguje aj Jonathan s The Brunettes. Je to duo, okrem neho tam spieva Heather, takže spolu spievajú veľa mužsko-ženských duetov, ktoré zneju podobne ako môj Cigarette Duet, čo je celkom vtipné.

Ako sa podarí kapele z Nového Zélandu dostať pod SubPop?

Je to samozrejme ťažké, z rôznych dôvodov, napríklad je veľmi nákladné cestovanie na druhý koniec sveta. Navyše, keď rozbehnete kapelu, nedostávate takmer žiadne peniaze a musíte ísť do veľkých finančných riskov. The Brunettes riskovali, pracovali tvrdo a boli dobrí, samozrejme.

A pod akým vydavateľstvom vydáva Princess Chelsea?

Aktuálne vydávam svoj album v Európe cez Lil’ Chief Records, čo je malý novozélandský label vydávajúci Brunettes, Ruby Suns, Lawrence Arabia. Momentálne sa mu podarilo vyriešiť európsku distribúciu.



Ako vyzerá novozélandská scéna?

Máme veľa dobrých kapiel a tým, že bývame od všetkého ďaleko, tak nemyslia tak na komerčný úspech. To znamená, že hudbu neskladajú preto, aby boli úspešní, ale preto, aby hrali čudnú a bláznivú hudbu, skvelú a originálnu. Máme rôzne typy žánrov, alternatívu, indie, dub je veľký na Zélande. Známy bol aj label Flying Nun, z južného ostrova, ktorý si v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch vybudoval slušné meno s kapelami ako The Clean, The Bets, vydávali pod ním aj Pavement. Často sa u nás hovorí o Flying Nun zvuku, čo znamená hlučný gitarový zvuk. O Flying Nun u nás vedia všetci, no zaujímavé veci sa dejú aj teraz. A o nich ľudia nevedia.

Tu sú známi len Flight of The Conchords a Crowded House...

Crowded House je skvelá pop music, no predtým mali bratia Finnovci kapelu Split Enz, ktorá bola ešte lepšia. Sú tu inteligentní a zaujímaví hudobníci. Vec sa však má tak, že s internetom je pre hudobníkov od nás oveľa jednoduchšie preraziť za hranicami. Predtým to bolo omnoho ťažšie.

Takže internet zachránil či zničil hudbu?

To je veľmi zložitá a zaujimavá téma. Keď sa pozriem na moje video, je sledované, prinieslo mi fanúšikov, no nezbohatla som z neho. Video môže mať 3 a pol milióna pozretí, no nekúpilo si ho 3 a pol milióna ľudí. Internet musíš využívať v svoj prospech, pretože ešte stále kopec ľudí si kupuje hudbu, najmä na vinyle, keďže majú tieto veci radi. No ľudia stále chodia na koncerty, pretože radi pozerajú hudbu naživo, čo je pre hudbu nesmierne zdravé. Navyše, ak si hudobník iba kvôli peniazom, robíš to zo zlého dôvodu. Aj keď by bolo krásne  živiť sa tým.

A čo vlastne robíš v súkromnom živote?

Komponujem hudbu pre televíziu, krátke filmy, reklamy, jingle. Je to zábavná práca, no spájajú sa s ňou akési stigmy. Z praktického hľadiska to je dobrý spôsob uživenia sa, navyše to nijakým spôsobom neovplyvňuje moju vlastnú hudbu. Sú to pre mňa zábavné cvičenia, napríklad keď odomňa chcú, aby som napísal reggae skladbu, ktorá je dlhá 30 sekúnd, tak to samozrejme musím skúsiť. Nie, že by som nemala rada reggae, no určite to zo mňa nespraví reggae muzikanta.