7.3.2012 | Autor: Michaela Kučová | sekce: publicistika O Pjonim ste už zrejme počuli. Mladý talent slovenskej alternatívnej hudby, produkujúci elektroniku s dušou (a violenčelom). Prvý raz na seba upozornil v dvojici Tucan, ktorá nízkym vekom i údernou kombináciou bicie/violenčelo zaujala priaznivcov alternatívnej hudby. Z detskej senzácie sa postupom času stala jedna z najzaujímavejších elektronických produkcii na domácej scéne, Pjoni & Ink Midget. Clarkovskú kombináciu temna a tanečnosti oceňujú hudobní kritici i poslucháči, ktorí na hudobných cenách Radio_Head Awards 2011 udelili Pjonimu a Ink Midgetovi titul Album roka v kategórii elektronická hudba. Úspechy Pjoni slávi aj so svojím hudobne-vizuálnym projektom lowii, ktorý „maľuje zvuk“. Okrem toho Pjoni stihol nahrať ešte aj sólový album Cloud No Raisins, ktorý vyšiel začiatkom roka vo vydavateľstve Exitab. O čerstvom albume, sólovom hraní i hudobných prehreškoch minulosti je nasledujúci rozhovor.

Prvý album vonku, aké máš pocity?

No prvý ako prvý, už sme spoločne s Adamom (Ink Midget, pozn. redakcie) vydali Tucan a prednedávnom naše split EP. Čo sa však sóla týka, tak je to prvý, takmer dlhohrajúci album. Má nejakých 32 minút.
Veľmi ma teší, že to konečne vyšlo, sú tam pesničky z rôznych období, niektoré aj vyše dvoch rokov staré a naopak, niektoré sú pomerne nedávna produkcia. Samého ma prekvapilo, že dokopy atmosférou aj zvukovo zapadajú do jedného kompaktného celku. Je to pre mňa etapa, ktorú som vydaním albumu ukončil. Od teraz sa na ňu pozerám len ako na bublinu vyfúknutú z bublifuku, pozorujem ju, jej farby a ako sa vzďaľuje, mám z nej radosť. Teší ma i to ako sa podarilo prepojiť vizuál s hudbou, myslím že spolu komunikujú a prepájajú sa.

Cloud No Raisins je zvláštny názov, vysvetlíš?

Niečo ako torta bez čerešničky. Niečo podstatné chýba. Ale v zásade si každý môže názov interpretovať sám.


Ako by si opísal svoju hudbu niekomu, kto ju ešte nikdy nepočul?

Keďže robím veľmi rôzne veci, neviem či by som vedel opísať svoju hudbu ako celok, možno skôr pesničku, ale keby som mal teda skúsiť charakterizovať môj album, určite by tam boli slová nostalgia, kontrast, dynamika, plochy, spev, violončelo a občas i polámané beaty. Sú to pesničky o zabúdaní a strácaní a radosti z drobností.

Čo ťa pri nahrávaní debutového albumu najviac inšpirovalo, podporovalo v tvorbe?

Ako som už spomenul v predošlej otázke, sú to pesničky prevažne o láske a jej nenaplnení. Inšpirované sú ľuďmi, tým čo som s nimi prežil a mnohými drobnými impulzmi, ktoré mi za rôznych okolností prišli do cesty. Samozrejme mám aj hudobné inšpirácie, výraznou inšpiráciou je Adam aka Ink Midget, ďalej Ben Frost, James Blake, Thom Yorke, PJ Harvey, Aphex Twin a mnoho ďalších vecí čo počúvam. Asi najciteľnejšie môj album poznačili dve dámy Hildur Gudnadottir a Mira Calix, ale neviem, ťažko povedať.

Ako si sa dostal k hre na violenčelo?

Hrám už od svojho útleho detstva, i keď to na mojej hre moc nepočuť (úsmev). Keď som bol malý, tak som sa rozhodoval medzi klavírom a violončelom, klavírom kvôli Mariánovi Vargovi, a čelom kvôli Jožkovi Luptákovi. Ale nikdy som nebol dostatočne disciplinovaný, aby som sa na neho naučil poriadne hrať.


Čo pre teba s odstupom znamená kapela Tucan, s ktorou si na seba prvý raz upozornil?

Som veľmi rád, že existovala a bola tým čo nás s Adamom oboch posunulo na scénu kde sme doteraz. Priniesla nám možnosť spoznať sa s mnohými ľuďmi už v útlom veku. Samozrejme dnes by Tucan vyzeral už úplne inakšie, ale pokladám to obdobie za veľmi krásnu a dôležitú súčasť môjho života.

Spievať si začínal po slovensky, dnes sú tvoje texty v angličtine. Prečo?

Heh, to keby som vedel, jednoducho nejako neviem vyjadriť tie veci, o ktorých chcem písať, po slovensky. Niekedy ma to aj dosť mrzí, snáď ešte nejaké tie slovenské texty napíšem.

Cloud No Raisins vychádza s ručne robenou grafikou. Vidíš budúcnosť hudby v predaji albumov ako čohosi extra, zberateľských vinylov, alebo v digitalizácii a downloadoch?

Vinyl je médium, ktoré mám najradšej a vydali sme na ňom aj naše splitko s Ink Midgetom. Myslím si, že vinyl nikdy nezomrie, vidno to i na terajšom trende, kedy pozorujeme renesanciu tohto na chvíľu zabudnutého média, čo sa týka CDčiek, tak si myslím, že sú výrazne na ústupe. Zberateľstvo albumov z limitovaných edícií a ručne tlačenými obalmi, podľa mňa nikdy nezanikne, ale už teraz je jasné, že väčšina hudby sa bude sťahovať a sťahuje cez internet, buď legálne alebo ilegálne. Ja osobne mám najväčší pôžitok z počúvania platní, aj vďaka ich charakteristickému zvuku.


Na pódiu sa zdáš vo svojom živle, si tam radšej sám za seba, či s niekým ako Ink Midget či Katka a Igor z lowii?

Rozhodne sa mi ľahšie hrá keď tam stojím, resp. sedím s niekým ďalším. Je to väčšia zábava a taká veľmi špecifická forma komunikácie, mám to rád. Avšak myslím že najväčšiu silu pre mňa majú práve sólo koncerty, je to niečo iné, je to osobná spoveď, niečo ako duševný striptíz. Aj to je dôvod prečo som po každom sólo koncerte úplne mimo. Potrebujem aspoň tak hodinku na regeneráciu.

Tvoja hudba dosť pracuje s temnotou, napätím, smútkom či agresiou. Osobne však nie si žiadny zdeprimovaný uzlíček nervov...Je hudba tvojím ventilom pre tieto emócie, alebo kde sa v tebe tá temnota berie?

No, sám neviem aký som, občas možno aj uzlíček. (úsmev) Neviem, nemám pocit, že by moja hudba bola temná, skôr možno melancholická. A takých emócií mám v sebe niekedy až moc. Každopádne sú jedným zo zdrojov z ktorých moja hudba vzniká.

Bol si stálou súčasťou diania okolo klubu A4 –nultý priestor. Ako vnímaš jeho súčasnú situáciu a kde vidíš budúcnosť A4ky?

Je to veľmi smutné, pociťujem to hlavne na tom, že zrazu nie je kam chodiť, i keď vďaka bohu aspoň v akej takej forme dočasne funguje v obchodnom dome Dunaj, kde funguje aj KC Dunaj. Ale to tiež len dočasne. Neviem, ja verím v to, že A4 si priestory nájde, snáď už to budú priestory, v ktorých nebude mať tie problémy ako predtým. A4 robia ľudia ktorí to len tak nevzdajú, snáď. (úsmev)


Patríš pod nezávislý label Exitab, ako vnímaš slovenskú hudobnú scénu?

Myslím, že tu vzniká čoraz viac zaujímavých vecí (Ink Midget, Aches, Stroon, Dead Janitor, Obete Sekty, Gwerkova, Stratasoul, Bios, Stix,... ), a väčšina z nich práve pod Exitabom. Teším sa z toho a som rád, že môžem byť jeho súčasťou. Yuri s Feefom do toho vkladajú veľa času a energie, aj vlastných financií, sú perfektní a naozaj si to veľmi vážim.

Väčšina ľudí dospieva s marketingovo vygenerovaným popom, ty si hral v alternatívnej kapele. Prezraď nejaké hudobné faux pas z minulosti či súčasné guilty pleasure.

Uuh..Ja mám rád i pop, vlastne mi skôr ide o to či je tá hudba nápaditá, nie o to či je to mainstream alebo nie. Keď som bol malý tak som istú dobu počúval Horkýže Slíže, tých by som si dnes už nepustil. (úsmev) V súčasnosti mám rád Kanye Westa, niektoré veci od Lil Wayna, Snoopp Dogga a kadekoho iného. Ale treba povedať že aj ten Elán, Michal David a občas i Shakira majú niečo do seba. (úsmev)