4.8.2011 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika Jedným z najživelnejších vystúpení na tohtoročnej Pohode predviedla švédska trojica Peter Bjorn and John. Ich frontman Peter Morén si po vystúpení našiel na chvíľu čas a my vám tak môžeme priniesť krátky rozhovor s ním. Porozprávali sme sa s ním o novom albume, sólových projektoch či o tom, prečo je jeho meno uvedené v názve kapely ako prvé.

Na vašom poslednom albume Gimme Some ste sa vrátili späť k vášmu pôvodnému gitarovému zvuku, ktorý vám na začiatku priniesol úspech. Prečo ten návrat po posledných dvoch albumoch?

Peter: Myslím, že to bola prirodzená reakcia na náš posledný album, ktorý sme pred tým robili. Na ňom sme veľa experimentovali s netradičnými zvukmi, nástrojmi, distorciami a počítačmi a preto sme teraz chceli vytvoriť nahrávku, ktorá bude viac reprezentovať náš zvuk z koncertov.

Takže ste už boli unavení z experimentovania?

Peter: Nie, nie tak celkom. Ani sme nad tým moc nepremýšľali, prišlo to samé od seba. Keď sa to tak vezme, na začiatku sme urobili dva albumy, ktoré veľa ľudí nepočulo a potom sme nahrali dva, ktoré nám otvorili dvere do sveta. Následne sme boli tak trochu zmätení a vydali sme inštrumentálny album, ktorý tiež nebol veľmi predávaný, ale zase my ho máme naozaj radi. Jednoducho chceme mať vždy v štúdiu zábavu a na každom albume vyskúšať niečo nové. Tentoraz sme sa rozhodli, že nepoužijeme žiadne sláčiky, klávesy či synťáky a ostaneme len pri gitare, base, bicích a vokáloch Bola to síce trochu ťažká limitácia, ale teraz je to proste len o nás troch.

Ako sa staviate k vášmu doterajšiemu najväčšiemu hitu Young Folks? Veľa kapiel neznáša, keď musí roky hrať stále tú istú pieseň.

Peter: Mám ju rád, teraz ale možno viac ako pred tým. Dva roky dozadu mi už totiž začínala liezť na nervy. Urobili sme však novú nahrávku, ľudia nás majú stále radi a dokážeme si zarobiť na živobytie. Cítim spokojnosť s týmto albumom a jeho zvukom, takže sa mi hrá lepšie aj Young Folks. Možno jediný problém, ktorý s touto piesňou mám je, že to nie je veľmi reprezentatívna pesnička ak si niekto vypočuje všetky naše albumy. Ľudia potom môžu očakávať od celého koncertu niečo iné.


Vydal si dva sólove albumy, bočné projekty majú aj ostatní členovia skupiny, ako to ovplyvňuje atmosféru v skupine?

Peter: Funguje to vynikajúco, v kapele sme spolu už 12 rokov a pokiaľ by sme nemali tieto bočné projekty, tak by sme už asi skupinu rozpustili. Tiež máme veľa voľného času. Predtým som musel pracovať v rôznych prácach, na univerzite, teraz nahráš album, ideš turné a potom máš kopec voľného času. A ja rád skúšam niečo nové, ako napríklad môj posledný album I Spåren Av Tåren, ktorý som nahral v švédčine. V tej som skladal prvý krát a bolo to naozaj skvelé. Niekedy potrebuješ tieto skúsenosti a vyskúšať si prácu aj s inými ľuďmi. Potom, keď sa vrátiš k skupine, máš kopec čerstvých ideí a nápadov. Je to proste tak, že keď skladám sólovo, tak mi začne chýbať kapela a naopak. Jednoducho potrebujem oboje.

Práve na tu švédčinu som sa chcel opýtať, prečo si sa po toľkých rokoch rozhodol konečne nahrať album v rodnom jazyku?

Peter: Nebolo to plánované. Písal som jednu pieseň pre kapelu a zapáčila sa mi jej melódia, na ktorú som potom napísal švédsky text. A zrazu prišla ďalšia inšpirácia. Začal som písať o švédskej histórii, mojich vlastných skúsenostiach, o zážitkoch mojich starých rodičov, politike, jedle, proste o typických švédskych veciach. Keď píšeš texty po anglicky, musíš ich urobiť prístupne pre celý svet, keď píšem po švédsky, môžem písať naozaj o hocičom, je to môj rodný jazyk.

Vy ste svoj druhý album nahrávali v štúdiu The Hives, klip k piesni Young Folks vám režíroval člen skupiny Shout Out Louds. Ako funguje spolunažívanie švédskych kapiel, ktoré dokázali preraziť aj vo svete? Je tam nejaká rivalita?

Peter: Štokholmská scéna je pomerne malá a keď si v kapele a chodíš často na koncerty, tak natrafíš aj na ostatných hudobníkov. Chodíte do rovnakých barov. Nemusíte byť najlepší priatelia, ale je prirodzené, že komunikujete a keďže je Švédsko tak malé, rýchlo spoznáš kopec kolegov z iných kapiel. A nie, nie je to o rivalite. Ani nevidím na ňu dôvod, neviem kto by na tom niečo získal, skôr je to o vzájomnej pomoci.

Čim to je, že sa švédskym kapelám, narozdiel od iných európskych, darí prerážať aj na Britských ostrovoch?

Peter: Je to trochu čudné, ale myslím si, že tu je viacero dôvodov. Jeden základný je, že vôbec nepoužívame dabing v televízii ako v Nemecku alebo v Španielsku. A keďže je angličtina medzinárodný popový jazyk, tak je to pre nás o čosi jednoduchšie. Ďalší dôvod potom je, že vo Švédskuje sa nájde kopec „exotov“, ktorí skutočne milujú hudbu, sú na nej zavislí a vedia o nej veľa. Tým pádom je Švédsko veľmi ovplyvnené americkou a anglickou hudobnou históriou. Je tu aj skutočnosť, že švédski producenti v porovnaní s inými radi experimentujú. Potom sa môže stat, že zatiaľ čo kopec nových anglických skupín znie nudne, hoci to bolo natočené v drahom štúdiu, švédske kapely sa naopak viacej vyhrajú so zvukom a znie to oveľa zaujímavejšie.


Piesne skladáš tak v angličtine, ako aj v švédčine, čo je pre teba ľahšie?

Peter: Teraz je pre mňa jednoduchšie skladať v švédčine, lebo je to pre mňa nové a mám tam kopec nepreskúmaných zákutí a vecí, o ktorých môžem písať. Ale predtým bolo jednoduchšie písať po anglicky preto, lebo môžeš písať o osobných veciach a máš stále pocit, že sa neotváraš a nie si nahý pred publikum, lebo to nie je tvoj rodný jazyk.

Hráte pomerne veľa festivalov, čo máte radšej, festivaly alebo klubové koncerty?

Peter: Na začiatku bolo pre nás ťažké hrať veľké festivaly, lebo sme sa museli viac vyhrať so zvukom, tiež tam nemáš poriadnu zvukovku. Ale myslím, že už sme sa celkom zabehli, pomohlo nám aj predskakovanie Depeche Mode pred pár rokmi, keď sme hrali veľké štadióny, takže teraz je to jednoduchšie. Celkovo sú festivaly úžasné hlavne v tom, že hráš pre tak veľkú masu ľudí.

Prečo je tvoje meno spomenuté ako prvé v názve kapely? Čo bolo kľúčom pri hľadaní názvu?

Peter: Neviem, nikdy sme o tom nediskutovali. Na začiatku sme mali problém prísť s dobrým menom a jeden priateľ nám poradil využiť naše mená, ako napríklad Simon & Garfunkel. Možno to bolo tým, že v tej dobe som skladal piesne hlavne ja, ale teraz je to už v tomto smere rovnocenné.