8.4.2004 | Autor: Martin Chrobák | sekce: publicistika Sú platne, ktorých kvalita sa s pribúdajúcimi rokmi nemení, iba potvrdzuje. Patrí k nim aj Šľahačková princezná, ktorej čarovná atmosféra si uchovala svoju pôsobivosť dodnes.

Spôsobila to reakcia pri zlúčení progresívnej rockovej hudby a rozprávkového príbehu, súzvuk orchestrálneho aranžmánu a elektrickej kapely, alebo dvoch špecifických hlasov? Ten prvý, dodávajúci hudbe správne vibrácie, patril kučeravému spevákovi s fúzmi a okrúhlymi lenonkami, druhý, prívetivý a pútavý, sa prihováral bigbítovému poslucháčovi rovnakou intonáciou, na akú boli v tej dobe privyknuté deti z rozhlasových rozprávok na dobrú noc. V aktuálnej reedícii albumu po tridsiatich rokoch sa tak pripomína dnes už nežijúci Jozef Króner. Zaujímavosťou je, že autorom obalu platne bol v tej dobe "nezamestnaný" režisér Juraj Jakubisko. O tom, že netradičný rozprávkový projekt nebol určený iba deťom, svedčia ocenenia "Biela vrana" a "Najlepšia platňa roku 1973". Autor hudby a interpret, dnes už 55 ročný Pavol Hammel, bol vtedy v špičkovej umeleckej kondícii. Okrem LP Zvonky zvoňte mal na svojom konte tri samostatné albumy (Pavol Hammel a Prúdy, Som šťastný keď ste šťastní, Zelená pošta) a chuť urobiť niečo odlišné.

Kontakt so svetom rozprávok sprevádzalo určité flirtovanie s prvkami slovenskej ľudovej hudby, ktoré by z dnešného pohľadu mohlo byť chápané ako inšpirácia world music.

Na Šľahačkovej princezne sme boli ovplyvnení skôr jazzrockom. Počúvali sme Mahavishnu Orchestra, čo sa na niektorých nahrávkach podpísalo najmä rytmicky. Napríklad pesnička Vrabec vševed je v 7/4 metre. Z folklóru sme, možno podvedome, prebrali určité ohýbanie slovenčiny. V ľudových pesničkách sa odjakživa spievala na krátku slabiku aj dlhá nota a nikomu to nevadilo. Ani ja som sa potom nehanbil spievať "Zvóňté zvonky zvonky zvóňťé...". K hľadačským pokusom patrilo aj objavovanie nových zvukov a tak došlo aj na fujaru. Nezaoberal som sa folklórom nijako vážnejšie. Jednoducho sa mi zapáčil zvuk tohto krásneho nástroja, tak som ho použil. Takisto spontánne ma napadlo použiť aj elektrické violončelo.

Pri porovnaní s intenzívnosťou, ktorú vyžarovala tvoja hudba v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, pôsobí tá dnešná podstatne stabilizovanejším dojmom.

Snáď nechceš odo mňa aby som ešte teraz nejako pátral, alebo čo? Hľadanie by mala byť v prvom rade povinnosť tých mladých. Ja som bol sklamaný napríklad z toho čo priniesol tohtoročný B.B. Fest. Bolo tam prihlásených 450 účastníkov a keď sa z tohto počtu vybrali ako najlepšie práve pesničky, ktoré odzneli v televízii, tak je to dosť zle. Minulý rok som bol na Coca Cola Pop Star a tam sa mi páčila aspoň tá Misha, ale v Bystrici by som si asi nevybral. Podľa toho čo tam odznelo by sa dalo usúdiť, že my sme tu na Slovensku buďto hardrockeri východonemeckého typu, alebo srandisti, ktorí nevedia hrať a tak tam dajú aspoň nejaké vtipné texty, alebo je to bigbít ako robili Europe začiatkom osemdesiatych rokov. Čo sa týka toho môjho "bádania", mohol by som ako príklad uviesť záznam svojho unplugged koncertu, ktorý dopadol tak dobre, že ani neviem, komu by sa ešte na Slovensku mohlo podariť nahrať niečo podobné... myslím bez toho, aby sa nahrávka dodatočne nemusela opravovať, prespievavať a dohrávať.

Rozhodne ide o platňu, ktorá si zaslúži rešpekt, ja mám ale na mysli hľadačstvo takého typu, ako predviedol napríklad Elvis Costello na svojom najnovšom, symfonicko-pop-jazzovom CD North. Costello zvládol preň nový kompozičný jazyk, ale hlavne donútil poslucháča počúvať jeho hudbu s napätím.

Ja to beriem, ale asi ešte nedozrel ten správny čas. Mal som nedávno taký pokus, že s This Is Kevin (autor a programátor Roman Ferianc) sme nahrali pesničku na moje CD Starí kamoši. Jedna vec sa nám podarila, ale pri druhej a tretej som už necítil, že pokračovať týmto smerom by bolo prínosné. Tak hľadám a čakám, až sa ukáže, že to niekam vedie. Napríklad toto leto som sa dal dokopy s medzinárodnou skupinou mladých hudobníkov, ktorí tu pod značkou FBI vystupujú s Mishou a Darou Rolinc (spolu s Hammelom a Robom Pappom nahrali aj bonus Biely bocian na CD Šľahačková princezná). Je medzi nimi napríklad hráč na klávesy, ktorý hrával s Britney Spears. Konkrétne on tam hrá veľmi jednoducho, a to "kilo" by určite vedel zahrať hocikto iný, ale ja som mal s nimi pri nahrávaní v štúdiu úplne iný pocit, než keď som tam so slovenskými hudobníkmi. Neviem, či je to skutočne ono, ale možno že práve toto je tá cesta, na ktorú sa ale aj ja sám musím zodpovedne pripraviť. Na komponovanie nových pesničiek mám ešte tak rok-dva a potom uvidíme.

Psáno pro: časopis Rock&Pop 2004/02