15.9.2013 | Autoři: Filip Drábek, Jana Kočišová | sekce: publicistika
Maïa Vidal je veľmi sympatická mladá umelkyňa. Hoci je pôvodom zo Spojených štátov, teraz žije a tvorí v Barcelone. Jej tvorbu si všimlo aj rešpektované vydavateľstvo Crammed Discs, zamerané prevažne na world music. Napriek tomu tvorí Maïa sympatický pop obohatený o svieže multižánrové aranžmány. Po koncerte na tohtoročnej Pohode, kde jej aplaudoval úplne plný stan, sme sa rozprávali nielen o Barcelone a punku, ale tiež prečo si najnovšie zakazuje rozmýšľať.

Ako sa vám hralo na Pohode?

Výborne, bol to najlepší koncert tohto roku. Dokonca sme sa bavili o tom, že to bol možno aj náš úplne najlepší koncert. Určite je v top tri.

Spomenieš si na tie ďalšie dva?

Na to si teraz nespomeniem (smiech). Ale super bol naríklad koncert na Roskilde. A nechcem to asi úplne povedať, ale vlastne hej, toto bol náš úplne najlepší koncert.

Ako dlho už hráte?

S týmto projektom hrám od roku 2011. Predtým som mala punkovú kapelu, asi tak od pätnástich. Prechádzala som rôznymi projektami a štýlmi. Z punku až k projektu Your Kid Sister, v ktorom sme napríklad hrali len coververzie. Boli to sladké coververzie punkových pesničiek.

Niečo na štýl Nouvele Vague?

Áno, niečo také.



Máš teraz rozrobené aj nejaké ďalšie hudobné projekty?

Nie, ale úplne žijem hudbou. Hrám, píšem, nahrávam a každý aspekt môjho života je prepletený s mojím umením. Ak nepíšem a nehrám, tak pracujem na videoklipoch. A ak nerobím niečo z toho, tak nám vyrábam ručne maľované tričká, v ktorých hráme naživo. Nachádzam sa v stave konštantného snívania, ktoré sa prelína s mojím životom a hraním.

Ako píšete pesničky? Improvizujete?

Pri skúšaní improvizujeme, pretože ma dosť frustruje, keď sa snažím robiť aranžmány presne tak, ako ich mám vo svojej hlave. A potom jeden z nich spraví niečo inak, bez toho, aby to spomenul a ja si poviem: „To sa mi páči!“
Na živých koncertoch neimprovizujeme. Bubeník Julian by rád improvizoval, ale ja som veľmi hákliva na to, ako tie pesničky vymyslím... Aj keď nakoniec je to vždy dobré, pretože medzi nami je taká veľmi zvláštna dynamika, sú to moji dvaja najlepší kamaráti na svete.



Tvoje skladby sú väčšinou veselé, no niektoré kapely píšu oveľa radšej tie smutné, lebo je to vraj jednoduchšie a tie veselé im vraj znejú hlúpo...

To je presne to, čo sa mi stáva veľmi často. Poviem si, že toto znie naozaj hlúpo. Cítim, že občas musím na veciach veľa pracovat, veľa vecí meniť, prerábať, škrtať. A teraz chcem byť voľnejšia, nechať veci plynúť a vidieť, čo z toho vznikne. Táto sloboda funguje napríklad, keď píšete vo svojom druhom jazyku. Ten vnútorný kritický hlas je ticho.

Spolu s kapelou teraz žiješ v Barcelone, aká je?

Barcelona je veľmi uvoľnená a v pohode. Žije tam veľa umelcov. Mám kamáratov, ktorých poznám napríklad dva roky a ani neviem, čo robia na „plný úväzok“, pretože ich poznám ako maliarov a hudobníkov. Navyše je tam celkom príjemne lacno... To bol môj kameň úrazu v Paríži, že je tak prekliato drahý. Človek zaplatí celý majetok už len za ten maličký byt. No Barcelona je veľmi v pohode. Fakt, že tam mám svoj priestor a ľudí, ktorí chcú nahrávať a spolupracovať je vynikajúci.

Na Pohode si spievala anglicky a francúzsky. Čo španielčina?

Zatiaľ nie, ale celkom nedávno som mala takú príhodu, že môj vnútorný hlas hovoril španielsky. Robila som v kuchyni humus a povedala si, že toto potrebuje citrón... a povedala som si to po španielsky. Prišlo to celkom prirodzene! Takže možno príde aj k španielskym textom.