6.6.2013 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika Johnny Foreigner ste mohli stretnúť na veľkých európskych festivaloch v čase, keď v Európe kulminovala vlna britského indie rocku. Mnohé kapely neprežili, mnohé sa zapredali strednému prúdu, no Johnny Foreigner idú opačným smerom. Stále jazdia hrať do malých klubov a ušli aj zo zmlúv s veľkými vydavateľmi. Už 14. júna sa britská štvorica predstaví v bratislavskom klube Fuga, o deň neskôr zavíta aj na pražskú Sedmičku. O nasledujúcich koncertoch, nemenných playlistoch, reunionoch i plánoch rozprával frontman Alexei Berrow.

Vaša kapela vzišla z indie scény polovice minulej dekády a množstvo kapiel z tejto éry to už má za sebou. Buď sa rozpadli, alebo sa na ne zabudlo... Aký je váš recept na prežitie?

Je to zvláštne, cítime sa ako veteráni. Deväťdesiat percent rozpadov kapiel, ktoré poznám, pramenia z peniazov alebo z ich nedostatku. Narozdiel od ostatných skupín, my si všetko rozdeľujeme rovným dielom, no takmer všetok náš profit ide späť do kapely. Skupina je pre nás konečným cieľom. Nikto z nás netúži byť kariérnym muzikantom alebo slávnou popovou hviezdou. Chceme iba byť v Johnny Foreigner. A to prináša podstatne menej tlaku. Je to aj troche smutné, pretože sme mali romantickú predstavu o tom, ako budeme spolu tráviť čas a hrať koncerty navždy, no aj to by sa časom stalo asi trocha nudným.

Posledný album dostal meno Johnny Foreigner vs. Everything. Proti čomu bojujete svojou hudbou?

S touto platňou sme to tak cítili. Bol to prvý album, ktorý sme urobili po odchode z korporátneho major labelu a nahrali sme ho s priateľmi v našej skúšobni. Jednoznačne sme cítili, že sa musíme utvrdiť v tom, čo sme dovtedy robili. Tiež je to jediný z našich albumov, ktorý mal názov určený skôr, ako bol hotový obsah.

Ako by si popísal vývoj kapely od vzniku až po súčasnosť?

Je veľmi ťažké byť objektívny, keď som vo vnútri bubliny. No myslím, že tá naša bublina sa spočiatku nesústredene rozťahovala, postupne sa zmenšovala a stlačila nás do podoby, ktorú sme pretavili na albume Grace and The Bigger Picture. Potom sa zase natiahla, no boli sme viac sústredení na to, čo robíme. A tak naše veci s dvoma gitarami sú zase o niečo viac kondenzované. Myslím, že parameter toho, ako by sme mali znieť budeme meniť navždy. No vieš, mohol by si sa spýtať túto otázku môjho spolubývajúceho a asi by ti povedal, že stále znieme úplne rovnako.

Grafika odjakživa vyzerala ako veľmi dôležitá súčasť vašej prezentácie. Bolo preto dôležité povýšiť vášho dizajnéra na regulárneho člena kapely?

Určite to pracovalo pre nás, no pôvodný plan bol iba získať hutnejší zvuk pre festivalovú sezónu. Lewes bol jednoznačnou voľbou, pretože je skvelý gitarista a poznal všetky naše skladby. Znelo to tak dobre, že sme mu zakázali odísť.

Aké sú plány na nový album?

Vždy máme nejaké plány. Napísali sme ďalšie štvorskladbové EP a mysleli si, že ho nahráme ešte predtým, ako sa vydáme na aktuálne turné. No potom sme začali písať viac a viac, tak by bolo hlúpe ísť do nahrávacieho režimu, keď máme kreatívne obdobie. Takže máme asi osmičku nových skladieb, ktoré môžeme otestovať na tomto výlete a na konci snáď budeme mať jasnejšiu predstavu o tom, čo s nimi. Ale určite bude niečo von ešte do konca tohto roka.

Na stránke pri rozpise turné máte ku každej zastávke vtipnú frázu v miestnom jazyku. Bratislava má “Ahoj utešená!” Praha “Dobrý den/Na shledanou/Prosím/Děkuji.” Ako ste k tomu došli?

Hmm, popravde, bol som rozbitý a spomenul si na Google Translate. To, že s nami ľudia musia hovoriť po anglicky namiesto toho, aby hovorili svojím materským jazykom, je pre nás nekonečných zdrojom hanby v každej krajine, kde sme. Takto si snáď vtesnáme do pamätí pár fráz a nebudeme vyzerať len ako hlúpi turisti.

Stavím sa, že každý kto si prečíta stránku o vás na Wikipedii sa na toto spýta, ale ako to bolo s ohlásením vášho rozpadu a následného reunionu minulý rok? Ide o nejakú narážku na vlnu reunionov kapiel z 90. rokov?

Išlo o vtip, ktorý sa trochu obrátil proti nám. Napísal som na Twitter, že sa rozpadáme a desať sekúnd na to som napísal, že sa dávame znovu dokopy kvôli ohláseným festivalom. Nejaký vtipálek to zavesil na Wikipediu, takže odvtedy ide o jednoznačnú pravdu. Neznášam tú scénu, ktorá sa vytvorila okolo znovuobnovených kapiel. Miloval som kopec z nich a tak mi láme srdce, keď ich vidím ako sa menia z relevantných a fungujúcich skupín na greatest hits karaoke nostalgickú práčku peňazí. Nehovorím, že by si títo ľudia nezaslúžili všetky peniaze, čo dostávajú, ale radšej by som získal nové skladby ako staré spomienky. Kelly (basgitaristka Johnny Foreigner, pozn. red.) si myslí, že som kvôli tomu pokrytec a stále trvá na tom, aby sme hrali staré single v našich setoch. No mňa vytáča, ak to ľudia považujú za normálnu cestu, ktorou sa má kapela vydať. Aby som to zhrnul, ešte nikto sa nás nepýtal na našu stránku na Wikipedii. Až doteraz, takže ďakujeme!


Birmingham je obrovské mesto. Je ale dobrou základňou pre mladé kapely a hudobnú scénu všeobecne?

Nie, je úplne otrasné. Vážne. Malé scény v malých mestách sú menej sústredené na určite vyšliapané cesty, ako robiť hudbu, no naše mesto bolo oproti tomu vždy iba pohltené recyklovaním britpopu. Nočné indie kluby tu majú rovnaký playlist od roku 1996. Je tu len pár poriadnych klubov alebo promotérov. Cesta z Birminghamu von tak je pre našu kapelu nevyhnutnosťou.

V Prahe ste hrali a budete znova hrať v legendárnom klube na Sedmičke. Máte nejaké konkrétne spomienky na túto noc, toto miesto alebo toto mesto?

Áno aj nie. A to preto, že každý nás tam veľmi ale veľmi opíjal. Máme z toho koncertu nahrávku a znie to ako nejaká párty pred koncom sveta. Úplne šialené. Pamätám si na krásne dievča v prvej rade, ktoré na nás celý čas pozeralo úplne znudene, kým celý klub tancoval okolo nej. Po koncerte sme dostali panáky, ktoré chutili ako Vianoce, no úplne zničili všetky naše spomienky. Veľmi sa tešíme na návrat...

A čo Slovensko. Bude to prvý raz, čo sem zavítate. Máte nejaké očakávania. Prípadne, čo všetko viete o tejto krajine?

Nič! Pozerali sme si Wikipediu, mali sme nejaký dejepis, no nič z toho ti nedá naozajstnú predstavu ako to miesto bude vyzerať a aké bude. Nevieš si predstaviť, ako ma to teší. Mám rád, keď ideme do Tokya alebo New Yorku alebo kdekoľvek, kde to už poznáme, ale o to väčšia sranda je ísť na nezmapované územia. Vidíme sa čoskoro!