4.10.2010 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika Posledný z rozhovorov, ktorý vám prinášame z tohtoročnej Pohody, sa uskutočnil v pomerne netradičnom čase, niekedy malo po jednej hodine v noci. Kanadské duo Japandroids bolo totiž jednou z kapiel, ktoré festival uzatvárali a na pódium vyšli až o tretej hodine ráno. S dvojicou Brian King a David Prowse som sa tak v uvoľnenej atmosfére porozprával o rozdieloch koncertovania v Európe a za oceánom, či o tom, ako rock`n`roll búra hranice a národnostné rozdiely.

Momentálne ste na európskom turné a hráte aj na letných festivaloch, čím sa tie európske líšia od tých v Amerike a Kanade?

David Prowse: Ja si myslím, že v Európe všeobecne panuje väčší rešpekt voči umelcom a muzikantom. A to tak od promotérov ako aj prevádzkovateľov klubov. Keď prídete hrať na festival do Kanady, tak vám vtisnú do ruky pár pív a to je všetko, zatiaľ čo tu, v Európe, vám pripravia aj občerstvenie a postarajú sa o vás. Možno je to tak trochu mentalitou, ešte Anglicko je tak trocha ako Severná Amerika, ale zvyšok Európy je v tomto naozaj iný.

Niektoré kapely tiež tvrdia, že aj európske publikum sa od toho amerického trocha líši.

David: S tým súhlasím, i keď to vždy záleží od miesta koncertu. Aj v Európe sa nájdu miesta, kde je to oveľa bláznivejšie ako inde.

Brian King: Včera sme napríklad hrali v Nemecku a publikum bolo tak trochu strnulé a veľmi podobné tomu, pred ktorým sme hrali v Seattli pred pár mesiacmi. Pri našej kapele je to o tom, že nech hráme v Amerike, Kanade či Európe, ľudia majú často rovnaké reakcie. Majú radi kapelu, piesne a reagujú na to naozaj od začiatku koncertu, tancujú, zabávajú sa.

David: Je to tým, že od začiatku sme sa snažili dávať do koncertov veľkú dávku intenzity a vytvárať energickú atmosféru. Ide proste o to, že na koncertoch vždy dôjde k bodu, kedy sa publikum buď pripojí a začne blaznieť s nami, alebo to prestoja a užijú si to bez tancovania. Často ide o pár ľudí, ktorí dokážu strhnúť aj ostatných.

Dúfam, že podobné to bude aj tu na Pohode, i keď hráte až o tretej ráno. Nie je to na vás príliš neskoro?

Brian: Len raz sme hrali neskoršie ako tu, pred rokom v Moskve. Vtedy sme začali hrať niekedy okolo štvrtej a keď sme prestali tak už bolo ráno. Ale toto je popravde na nás dosť neskoro.

David: Dúfame, že aspoň zopár ľudí ostane hore a príde sa na nás pozrieť.

Viem, že vy dvaja ste sa stretli počas štúdií na univerzite, podarilo sa vám školy dokončiť,?

David: Obaja sme doštudovali, ja som skončil antropológiu.

Brian: Ja zase oceánske vedy ako geológia, oceánografia, štúdium oceánov, atmosféry.

Ostali ste aj naďalej v kontakte s vašimi profesiami, alebo sa naplno venujete už len hudbe?

Brian: Ako sme začali koncertovať, na jar minulého roku, tak sa v podstate venujeme naplno len kapele. Japandroids je vlastne naša jediná práca a produkt, ktorému sme sa venovali posledný rok a pol. Ale keď skončíme s tour tak sa vrátime opäť k našim profesiám a bývalým zamestnaniam. Zrejme už koncom roka, aby sme zarobili nejaké peniaze.

David: Ja mám v podstate technicky ešte stále prácu a momentálne som akoby na neplatenej dovolenke.

Budete mať popritom čas, aby ste sa po tour venovali aj nahrávaniu nového albumu?

Brian: Áno, teda aspoň dúfam. Koncertovať by sme mali prestať v novembri a potom si od toho dáme na dlhý čas pauzu a budeme sa venovať práci na novom albume. Mal by vyjsť počas budúceho leta. Ale je to naozaj dlhy čas a ten my pod kontrolou nemáme.

Máte už aj nejaký nový materiál?

Brian: Áno, i keď pre kapelu ako my je tvoriť ho naozaj ťažké. Veľa koncertujeme a často hráme na nových miestach, takže nás to príliš nemotivuje, aby sme sa počas cestovania venovali aj skladaniu nových veci. Napríklad dnes je to prvý raz, čo hráme na Slovensku a pokiaľ by sme hrali veľa nových veci, tak ľudom by sa to až tak nepáčilo. Chcú počuť songy, ktoré už majú napočúvané. Hoci ide o rok, či dva roky staré piesne, je to prvý raz čo ich môžu naši fanúšikovia počuť aj naživo. Niekedy je to naozaj nudné hrať stále dookola tie iste veci, ale keď potom vidiš to nadšenie fanúšikov, tak ti to dodáva energiu

David: Tiež je ťažké počas tour dokončiť nové nápady do takej podoby, aby si bol pripravený to hrať naživo. Často sú tie piesne len v prvotných fázach, ešte nerozvinuté

Počas tohtoročnej tour ste vydali na internete single zadarmo. Robíte to preto, lebo si myslite, že je lepšie dávkovať hudbu v menších porciách, ako nahrať všetky veci na jeden album?

Brian: Myslím si, že idea vydávať jednotlive single počas tour je najlepšia cesta, ako vydať nové veci bez toho, aby si si musel nájsť čas na dlhšie nahrávanie v štúdiu. Tiež je to o tom, že v našom prípade, keď bol náš prvý album tak dobre prijatý kritikmi, si musíš dať sakramentský zaležať, aby bol tvoj druhý album aspoň tak dobrý ako ten prvý. A na to nemáš počas koncertovania vôbec čas. Tiež si myslím, že pokiaľ si viac ako rok na turné, tak je dobré z času na čas pustiť na internet aj nejaké nové veci. Doteraz sme tak vydali dva single a do konca roku máme naplánované vydať ešte tri.

Keď som si googloval informácie o vás, tak som narazil na fakt, že ste vznikli v roku, v ktorom sa rozpadlo iné kanadské duo, Death from Above 1969. Mala táto skupina na vás nejaký vplyv?

Brian: Áno, určite. Máme ich veľmi radi.

David: Niekto nás dokonca s nimi aj porovnáva. Lebo ide o duo, rockovú hudbu, to že sme z Kanady

Brian: Je to skupina, ktorá podľa mňa nevydala nič, čo by bolo zlé, ani jednu zlú pieseň. Fungovali asi štyri roky, vydali jedno EP a jeden album a každá jedna vec bola skutočne kvalitná, so singlovým potenciálom. Je veľká škoda pre domácu hudobnú scénu, že sa rozpadli. Na kanadskú kapelu mali totiž zaujímavý a jedinečný štýl a zvuk.

Oni boli z Toronta, vy ste z Vancouveru, veľmi úspešné sú aj kapely z Montrealu. Ako funguje prepojenie medzi týmito scénami?

David: Každá dobrá skupina z Kanady je buď z Toronta alebo Montrealu. Z Vancouveru ich je naozaj veľmi málo. Veľa ľudí, ktorí nie sú z Kanady, si však neuvedomujú ako sú tieto mesta a scény od seba vzdialené. Povedzme, že ešte Toronto a Montreal sú pomerne blízko, 5 hodín cesty autom, Vancovuver je ale už 5 hodín lietadlom. Myslím si ale, že Kanada je podobná iným krajinám, kde je naozaj veľa kvalitných skupín, ale len pár dokáže zaujať ľudí aj mimo domovskej krajiny.

Brian: Na to musíte mať niečo špeciálne. Neviem síce vysvetliť čo, hoci ako sa zdá, my sme niečo také mali a podarilo sa nám presadiť sa aj v zahraničí. Dnes hráme napríklad na Slovensku a veľa kanadských skupín by za takúto možnosť dala neviem čo. Z množstva našich domácich kapiel je len naozaj pár, ktorým sa podarilo osloviť aj poslucháčov v zahraničí. A to môžem menovať na stovky kapely, ktoré sú naozaj kvalitné a mame ich radi. Je to proste o tom, že aj v Anglicku či Nemecku sme videli množstvo zaujímavých kapiel, ktoré ale v Kanade nikto nepozná a nikoho tam doteraz neoslovili, i keď lokálne sú naozaj populárne. Je to o tej špeciálnej veci, ktorú medzinárodne úspešná skupina musí mať. My sme mali na toto šťastie a doteraz si to neviem vysvetliť.

David: V Kanade je mnoho skupín, ktoré sa doma považujú za úspešné, ale za hranicami ich nikto nepozná. Je to trochu paradox, lebo hneď vedľa je hudobne najväčší trh na svete – USA. Tam je ale zase veľmi drahé koncertovať a tak veľa kapiel strávi veľmi veľa času hraním len v domácom priestore pred tým, ako sú schopné prekročiť hranice a hrať aj v USA.


Japandroids - Wet Hair

Počul som, že pre koncertovanie v USA je potrebné dostať špeciálne povolenie.

David: Áno, musíš si zaplatiť víza, ktoré sú naozaj drahé.

Brian: Považujú ťa tam za pracujúceho človeka. Presne tak akoby si bol doktor či robotník.

David: Je veľmi ťažké sa tam dostať a zároveň je to trochu čudné, hlavne pokiaľ si z Vancouveru. Si vlastne tri hodiny od Seattlu, čo je o päť hodín menej ako od Toronta. A Seattle je hudobné mesto s úžasnými kapelami a scénou. Bolo pre nás ťažké tam hrať pred tým, ako sme sa presadili. Na začiatku sme tam dokonca hrávali na čierno. Hranice sme prešli ako turisti a potom hrali koncerty na požičaných nástrojoch a aparatúre od spriatelených kapiel bez veľkej propagácie

Viem že kvôli hraniu na čierno mala napríklad na päť rokov zakázané hrať koncerty v Amerike skupina You Say Party! We Say Die!.

David: Je to riziko, ale veľa kanadských skupín ho podstupuje, pretože jednoducho chcú hrať a preraziť v USA, kde je naozaj veľa úžasných miest na koncertovanie.

V dnešnej dobe kapelám vo veľkom pomáha internet. Nemrzí vás ale tak trochu, že si ľudia často stiahnu vašu hudbu nelegálne?

David: Ani nie, pred desiatimi rokmi by nás tu nikto nepoznal a zrejme ani nikto nepozval. Je zaujímave byť v dnešnej dobe kapelou, pretože prídete do krajiny ako je Slovensko, kde vám síce nevyšiel album, ale vedia tam o vás. Poznajú vás dokonca v Poľsku, či Rusku a môžete tam hrať koncerty. Albumy sa síce už tak moc nepredávajú, ale zároveň to prináša obrovské možnosti, ktoré stoja za to. Len keď si vezmete tú možnosť cestovať po svete a hrať hudbu. Je to pre nás oveľa, oveľa viac, ako len na našej hudbe zarábať peniaze. Mali sme obrovské šťastie, že náš album sa tak rýchlo rozšíril a stal sa tak populárnym.

Brian: Možno sa nám to podarilo preto, lebo naša hudba nikdy neznela až tak kanadsky a je ľahko zrozumiteľná. Dokonca po tejto dlhej tour, keď sme precestovali Ameriku a Európu sa už ani nepovažujeme za vyslovene kanadskú kapelu.

David: Na tour sme sa stretli s našimi priateľmi z kapely Health, a tí nám povedali jednu zaujímavú vec. Chcú, aby ich už nikto nepovažoval za americkú kapelu ale za skupinu, ktorá hrá všade a pre všetkých. To považujem za užasnú a hlbokú myšlienku. Chceme byť skupina, ktorá skôr ako zarábať na albumoch bude hrať hudbu, ktorá dokáže byť niečo viac ako krajiny a rôzne jazyky a bude prinášať radosť všade, kde príde. Ak stretneš ľudí v Nemecku, Moskve, Škandinávii, Kalifornii či v New Yorku, ktorí ti hovoria, ako je pre nich tvoja hudba dôležitá, ako im pomohla v živote, ide o oveľa viac, ako národnosť - ide skrátka o hudbu. Znamená to pre nás veľmi veľa, byť vzdialený pol sveta od domova, ale stále v kruhu ľudí, ktorí hudbu cítia rovnako ako my. Pri cestovaní si jednoducho uvedomíte, ako je hudba univerzálna a nezáleží, kde sa nachádzate.

David: Znie to ako klišé, ale je to proste tak. Hrali sme v devätnástich krajinách, kde sa rozpráva rôznymi jazykmi, ale rock'n'roll vnímajú všetci všade rovnako, a to je niečo úžasné. Je ťažké to opísať slovami, ale hudba je viac ako národy.

Na záver, keď sa povie inšpirácia, čo vás inšpiruje pri skladaní, prípadne aké kapely vás ovplyvnili?

Brian: V mladosti sme obaja počúvali rozdielne kapely a dokonca aj naše prvé skupiny boli dosť rozdielne. Ja momentálne veľmi často počúvam Nicka Cavea & The Bad Seeds. Ale myslím si, že hocijaká kapela dokáže byť inšpiratívna pokiaľ to robí naozaj naplno a dáva do toho všetko. Niekedy ma dokonca osloví aj kapela, ktorú vôbec nemusím a nepáči sa mi, ale pokiaľ ich vidím naživo, ako do toho dávajú všetko a hrajú naplno a cítiť tú snahu, je to inšpirujúce. Pokiaľ chcete aby vašu skupinu ľudia milovali tak musíte dať všetko do živého prevedenia a hrať akoby to bol váš posledný koncert. A to sa snažíme robiť aj my, dávať do toho sto percent. Napríklad dnes budeme hrať prvýkrát na Slovensku a môže to tu byť aj náš posledný koncert. Preto tí ľudia musia cítiť, že vidia to najlepšie a tú najlepšiu show. Všetko iné by bolo neakceptovateľné.

David: Pre nás je záväzné to, že sme dostali obrovskú možnosť koncertovať po svete. Dostali sme ju práve od ľudí, ktorí sa na naše koncerty chodia pozerať a platia za to vstupné. A my týmto ľudom veľa dlžíme a vďačíme. Oni si zaslúžia to najlepšie, čo dokážeme. Dávajú nám vlastne možnosť žiť naplno úžasný život .