21.12.2011 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika Nezávisle hudobné média sa idú potrhať, ktoré udelí ich albumom vyššiu bodovaciu známku, či u koho sa objavia vyššie v celoročných rebríčkoch najlepších albumov. Pre širšiu verejnosť však aj naďalej ostávajú veľkou neznámou. Prípadne skupinou s trocha čudným menom – Girls, keďže ju tvorí len dvojica podivínov. A to všetko napriek tomu, že životný príbeh speváka Christophera Owensa je hodný celovečerného filmu už teraz, v jeho tridsiatich rokoch.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že Christopher a producent Chet "JR" White majú potrebu sa na niečo hrať a šokovať. Bez akýchkoľvek výhrad by sa dali zaradiť do škatuľky novodobej hipsterskej vlny. Pokiaľ sa však pozriete bližšie na životne osudy týchto tridsiatnikov, zistíte že obraz niekedy môže klamať a opak je pravdou. Ich otvorenosť keď hovoria o problémoch s drogami, dávkovaním sa liekmi na predpis či alkoholom je v skutočnosti zásterka toho citlivého, čo sa prejavuje v ich hudbe. Senzitívne piesne osobných vyznaní sú presne tým trademarkom skupiny, ktorého sa nezvislá scéna nevie nabažiť. Chýbajú vám na dnešnej hudobnej scéne postavy hudobníkov so zmätenými pocitmi v duši akými boli Jim Morrison, Jimi Hendrix alebo Kurt Cobain? Verte, že tá Christopherova je zmätená a skúšaná životom natoľko, že to môže vystačiť ešte na niekoľko albumov.

Cesta okolo sveta a život v klietke náboženského kultu

Domovským mestom Girls je kalifornské San Francisco, známe to kultúrne mesto s bohatou hippiesáckou históriou. Bohužiaľ práve s tou je spojený aj detský osud Christophera. Jeho matka bola totiž členkou náboženského kultu The Children of God. Ten vznikol práve ako jedna z odnoží hnutia „detí kvetov“. Pre Christophera to znamenalo, že nechodil do školy, nemal prístup k svetskej hudbe a kvôli nedôvere vedúcich predstaviteľov hnutia k doktorom prišiel ako dieťa o svojho staršieho brata. Na druhú stranu precestoval spolu s mamou Áziu a teenagerske roky strávil v Európe. Síce to znie vzrušujúco a dobrodružne, určite to tak nebolo pre dospievajúce dieťa, ktoré sa musí vyrovnávať s tým, ako sa jeho matka sa predáva na ulici na základe brainwashingu spomínaného cirkevného hnutia.

Pre samotné hnutie musel od svojich štrnástich rokov „pracovať“ aj on a to pouličným hraním piesní schválených hlavným vodcom hnutia či žobraním. Svoje si odžil aj uprostred občianskej vojny v bývalej Juhoslávií, kde jeho matka v rámci šírenia kultu pracovala ako dobrovoľníčka. Pečať na ňom zanechali aj početné samovraždy, o ktoré v rámci hnutia nebolo núdza: „Moji priatelia mizli ako muchy. Pamätám si viacero samovrážd, napríklad tam bol jeden skvelý hudobník Jeremiah Singer, ktorý sa obesil. Rovnako tak skončil aj Micah Teddy Bear, ktorý hrával country hudbu.“ Možno aj vďaka tomuto všetkému nemal strach sa v osemnástich od matky (tá opustila hnutie o rok neskôr) osamostatniť a hnutiu dať zbohom.

Nasmeroval si to do Amarilla v Texase. Tam získal podradnú prácu predavača v non stop potravinách, kam chodili v noci robiť „bordel“ ľudia z hard-corovej a punkovej scény. Získal tak nových priateľov a hlavne sa konečne dostal k hudbe, ktorú miloval. Počas rokov strávených v hnutí mal totiž prístup k hudbe skupín ako Queen či Guns N' Roses len prostredníctvom filmov, alebo tajne kolujúcich nahrávok. Piesne a hudba, ktorá nebola schválená vodcami hnutia, bola totiž zakázaná.


Ariel Pink, Holy Shit a prvý kontakt s hudobným businessom

Neskôr Christopher stretol bývalého úspešného umelca a ešte úspešnejšieho businessmana Stanleyho Marsha. Ten si ho vzal pod ochranné krídla a zamestnal ho ako svojho osobného asistenta. Prišiel však čas zdvihnúť kotvy a tak nasledovalo sťahovanie sa do slnečnej Kalifornie. Práve tu začala jeho hudobná kariéra. Ariel Pink and Matt Fishbeck ho zobrali ako gitaristu do ich skupiny Holy Shit. Sám sa za plnohodnotného člena nikdy nepovažoval, keďže podľa jeho slov nemal žiadny podiel na tvorbe piesní.

Členstvo v tejto kapele sa podpísalo aj na jeho vlastnej tvorbe. Ako jeden zo svojich zásadných vzorov uvádza práve Ariela Pinka. Boli to práve Ariel a Matt, ktorí ho povzbudili v tom, aby sa hudbe začal venovať naplno. Potom, čo následkom rozchodu s priateľkou Lizou Thorn jeho prvý projekt Curls stroskotal, sa dal dokopy s Chetom "JR" Whiteom. Ten už predtým pracoval ako hudobný producent, takže spojením síl vzniklo duo Girls. Hudobná tvorba ostáva na pleciach Christophera, zatiaľ čo nahrávací proces a produkcia je plne v réžii Cheta. Dôkazom, že spolupráca funguje sú ich dva štúdiové albumy.


Album a Svätá trojica

Nadšenie z pesničkárkarstva tejto dvojice sa dostavilo hneď s debutovým albumom, nazvaným jednoducho Album. Jednoduchý kalifornský pop, precítený spev a osobné texty, v ktorých si Christopher liečil rany na duši z rozchodov a detstva, vyslúžili skupine prirovnania k Elvisovi Costellovi, Buddymu Hollymu, Beach Boys či dream popovým Spiritualized. V jednoduchosti je krása - niekedy sa preto netreba schovávať za prázdne metafory, ale byť úprimný. Práve tu sa ukázal Chetov producentský kumšt, keď so zvukom skupiny zbytočne neexperimentuje a necháva naplno vyniknúť priamy odkaz piesní. Tak ako to robili kapely v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch.

Túto inšpiráciu ešte viac cítiť na ich tohtoročnom albume Father, Son, Holy Ghost. Na nahrávke počuť heavy metalové riffy, gitarové sóla či chorusy v pozadí. Samotný Christopher napríklad uvádza, že pri piesni Jamie Marie chcel, aby to vyznelo akoby to napísal Randy Newman. Čo sa týka samotného obsahu, ten stále čerpá v tmavých zákutiach jeho minulosti. Hoci oproti prvému albumu trochu s odstupom. V piesňach Honey Bunny a My Ma tak môžeme počuť ako sa vyrovnáva so vzťahom s matkou, na ktorú má tak trochu ťažké srdce, ale stále ju miluje a je si vedomý, že ju potrebuje. Nechýbajú ani piesne o bolestivých rozchodoch (už spomínaná Jamie Marie a Vomit), ktoré sú až dokonalým zobrazením doprovodných pocitov.

Hoci samotný názov albumu evokuje narážku na detstvo strávené v spomínanom náboženskom hnutí, nie je tomu tak. Názov podľa svätej trojice má symbolizovať jedinečnú identitu a spirituálnu kvalitu. S náboženskou otázkou sa Christopher podľa svojich slov už vysporiadal a zmieril. Našiel si svoju vlastnú cestu: „Príliš veľa ľudí čaká na niekoho, kto im povie „Milujem ťa.“ Ale niekedy je zábava a oplatí sa milovať aj niekoho, kto sna vás nikdy nepomyslí.“ Tvorba Girls môže tak trochu vyzerať ako terapia, úprimnosť sa však nosí stále. Father, Son, Holy Ghost patrí bezpochyby k tomu lepšiemu, čo sa na hudobnej scéne v tomto roku objavilo.