12.10.2011 | Autor: Milan Bachan | sekce: publicistika
 fotogalerie Jeden z tohtoročných objavov na Britskej hudobnej scéne, skupina Esben and the Witch, sa v lete predstavila aj na hudobnom festivale Pohoda v Trenčíne. Na festivale sa musela táto trojica vysporiadať s tým, že pri ceste na Slovensko sa im stratila batožina a tak museli v sobotňajších ranných hodinách odohrať vystúpenie na požičaných nástrojoch. Ani to im však nezabránilo odohrať strhujúci set. My sme mali možnosť sa ešte pred samotným vystúpením porozprávať so speváčkou Rachel Davies a gitaristom Thomasom Fisherom o ich debutovom albume, plánoch do budúcna, ale aj o tom, aké umenie a filmy sa im páčia.

Meno ste si vybrali podla dánskej rozprávky, máte tak radi rozprávky?

Thomas: To sa tak celkom povedať nedá. Nie sme nimi nejak špeciálne fascinovaní. Proste sme náhodou narazili na tú rozprávku a prišlo nám, že práve táto rozprávka vystihuje práve našu hudbu, ktorú tvoríme. Rozprávky zas až tak často nečítame a nepozeráme.

Na základe tohto vášho názvu vás mnohí hneď radia do teraz populárneho štýlu witch-house.

Rachel: Nepovedala by som, že sa nám ten štýl nejak vyhradne nepáči. Tie skupiny naozaj rešpektujeme, ale na druhú stranu mám pocit, že tam skutočne vôbec nezapadáme. Tie skupiny sú viac minimalistické, využívajú viac sample a hip-hopové či rnb prvky.
Thomas: Ja v podstate ten štýl ani moc nepoznám. Tie kapely naozaj rešpektujem, ale pravda asi je že sme tam škatuľkovaní asi hlavne len kvôli nášmu menu.

Tiež vás mnohí radia do novej gothickej vlny? Aký je váš pohľad nato, že ľudia majú potrebu skupiny hneď niekam radiť?

Thomas: Myslím, že s touto scénou nás spája niečo viac ako s witch housom, ale nejak sa necítime doma ani tu. To škatuľkovanie sa nám moc nepáči. Nechceme, aby nás ľudia posudzovali len podľa nejakých prirovnan. Skôr to chceme nechať na nich, ako cítia našu hudbu oni sami.

Na druhú stranu medzi vašimi inšpiráciami uvádzate aj gotickú architektúru.

Rachel: Áno, určite. Umenie v gotickom období, či už išlo o literatúru, poéziu či architektúru, bolo naozaj živé a kreatívne prepájanie pekných vecí. Nás nezaujíma až tak tá temnosť a grotesknosť, ktorú gotika tiež prinášala, ale najmä tá bohatosť a prezdobenosť, ktorá bolo pre ňu typická.

Mali ste už šancu vidieť aj niečo zo slovenskej architektúry?

Rachel: Nie, aspoň nie toľko koľko by sme radi videli. Keď sme včera prileteli už bola moc tma a noc.
Thomas: V podstate sme videli len Trenčiansky hrad. Je to prvý raz, čo sme tu v strednej Európe. Ale čo je celkom fascinujúce, že z areálu festivalu možno vidieť na jednom kopci historický hrad a hneď vedľa množstvo panelákov.

Okrem hudby sa osobne podieľate aj na výrobe videoklipov či artworku pre album, aby mali vaši fanúšikovia touto cestou predstavu, čo vás inspiruje. Nepovažujete sa preto tak trochu za umelcov aj v inom význame ako hudobnom?

Rachel: Myslím, že tam je tenká deliaca čiara, ale sme najmä hudobníci. Veľmi nás však zaujíma celý ten kreatívny proces vytvárania artworku pre album, klip, celého balíka okolo.
Thomas: Z týchto vecí potom ľudia môžu skúmať, čo nás ovplyvnilo. Tiež úzko spolupracujeme s naším kamarátom Jonathanom, ktorý je fotografom a s jeho pomocou plníme našu webstránku obrázkami. Tie potom vysvetľujú, čím sme sa pri tej ktorej piesni inšpirovali. Na druhú stranu sa ešte necítim dostatočne sebavedomo, aby som sa nazval hudobníkom, nieto plnohodnotným umelcom. Nikdy som nad tým ešte špeciálne nerozmýšľal.

Vy ste si svoje prvé vydané EP 22 financovali sami, považujete zo cestu, akou by mali ísť mladé kapely?

Thomas: Nahrali sme to celé u Rachel v izbe. Ani by som to nenazval plnohodnotným vydaním. Skôr sme to nahrali, aby sme mali možnosť šíriť ďalej našu hudbu po koncertných vystúpeniach. Väčšinou, keď sa ti páči kapela tak chceš od nej nejakú nahrávku a to bol dôvod prečo sme to nahrali svojpomocne.

Ako sa pozeráte na fakt, že ste sa po šiestich rokoch stali prvou britskou kapelou, ktorú podpísalo vydavateľstvo Matador Records?

Thomas: To bolo naozaj super a potešujúce, ocitnúť sa na labely, ktorý vydáva Sonic Youth a iné skupiny, ktoré som počúval pár rokov dozadu. Hlavné však pre nás bolo, že nám nechali úplnú voľnosť nahrať album tak, ako sme chceli a počas celého toho procesu nás veľmi podporovali.
Rachel: Naozaj nás veľmi podporovali a verili v nás.

Takže producenta vášho debutu, Rohaida McDonalda, ste si vybrali sami?

Thomas: Áno, po skončení prvej etapy nahrávania prvého albumu sme si uvedomili, že nemôžeme urobiť všetko sami. Hlavne keď prišlo na mixáž a mastering. Hoci sme boli spokojní s tým, ako sme to nahrali potrebovali sme nejakú pomoc z vonka.

Pred letom ste vydali EP Chorea, ako vidíte vašu budúcnosť? Začali ste už skladať nové piesne pre ďalší album?

Rachel: Povedala by som, že momentálne sa nachádzame vo fáze zbierania nových ideí, inšpirácií.
Thomas: Je pre nás celkom prirodzené, že stále pokračujeme v procese tvorenia. V podstate akoby sme sa po vydaní albumu ani nezastavili.

Neprekáža vám v tom koncertovanie a cestovanie?

Thomas: Práve sme prvý krát na dlhšej tour po Európe, čo je pre nás nová skúsenosť, ale cítim ako prirodzené, že pokračujeme v skladaní. Ba práve je to pre nás viac inšpirujúce tráviť čas spolu popri tom ako cestujeme po Rakúsku, Slovensku, Dánsku, USA či Kanade. Pred tým sme v týchto krajinách nikdy neboli a preto je to pre nás celkom vzrušujúce a užívame si to spolu. Zatiaľ to funguje dokonale.

Je nejaká šanca, že v budúcnosti váš album bude oproti debutu znieť viac pozitívnejšie a živšie?

Rachel: Áno, určite živšie. Záleží to vždy na určitých aspektoch, ale stále sa snažíme do našich piesní vkladať aj dávku optimizmu či svetla v kombinácii s dávkou temnoty. Tá je prítomná aj na našich nových veciach a ja sama som zvedavá ako to bude pokračovať. Aj pre nás samotných bude zaujímavé sledovať náš progres, akým sa budeme uberať.
Thomas: Nikdy sme sa zatiaľ nejak veľmi nezaoberali, ako sa interpretujú naše piesne. Dúfam, že časom sa budú ľudia na naše piesne pozerať inakšie, skôr našimi očami, tak ako ich vidíme my a potom možno budú našu tvorbu vnímať veselšie.

Takže vašu hudbu je možné vnímať podobne ako film Pans Labyrith? Ktorého dej bol síce celý čas pochmúrny, ale záver bol z jedného uhla pohľadu úžasne krásny.

Rachel: Áno, to je presne náš smer ktorým sa uberáme a chceme uberať. Tvoriť niečo prekrásne, ale zároveň niečo, čo je pri tom chvíľami tak trochu odstrašujúce a má v sebe určitú dávku temnoty a magiky. A práve tento typ tvorby nás fascinuje.
Thomas: V tomto filme to presne vidieť, napríklad keď si vezmeš Fauna alebo tú absolútne strašidelnú kreáciu sediacu za stolom v nádherne vyzdobenej miestnosti. Niečo, čo je pekné a zároveň groteskné. Tieto striedajúce momenty pochmúrnosti, chladu a zároveň dávka povzbudenia, miešanie emócií sú to, čo prináša potom skvelý zážitok. Výsledkom balansu týchto procesov je potom nádherné umenie.
Rachel: Nedávno sme rozprávali o filme Antichrist od Larsa Von Triera, kde je hriechom poznačená postava, ktorú hrá Charlotte Gainsburg, kráčajúca lesom absolútne ohromujúca. Hlavne ak si zároveň všímaš to prostredie, les a dážď okolo.
Thomas: Práve tieto momenty v tom filme boli naozaj prekrásne. To by sme sa chceli snažiť tvoriť aj my v našej hudbe v budúcnosti.