6.8.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika
 fotogalerie Keď čakám na pražskom festivale Midnight Sun, kým príde niekto z kapely, kto by bol ochotný so mnou robiť rozhovor, pristaví sa pri mne basgitarista Rasmus Stolberg. Pýtam sa ho, či si nesadneme a on mi ospravedlňujúco odpovedá, že neprišiel kvôli interview a chcel ma len pozdraviť. „Počkaj na Caspera,“ vraví mi. „On je z nás najlepší.“ A tak si ku stolu nakoniec sadá Casper Clausen. Spevák, ale predovšetkým hlavný skladateľ dánskeho zoskupenia Efterklang.

Váš posledný album Parades znie veľmi komplikovane. Ako vznikajú také skladby?
Posledný album bol tak trocha veľká príšera, pretože trvalo viac ako rok a pol, kým vznikol. Skladali sme ho zvláštnym spôsobom. Je poskladaný z maličkých nápadov, náčrtkov, ktoré vznikli na piáne, gitare, či počas spevu. Potom sme sa tieto časti snažili vytvarovať pridávaním ďalších nástrojov. Bolo to ako dať dohromady skladačku. Nenahrávali sme to naživo, ale skonštruovali sme ho na počítači. Je to vlastne taká zvuková socha.

V jednom rozhovore som čítal, že ste sa tieto skladby museli po vydaní albumu učiť, aby ste ich mohli hrať naživo. Aký je to pocit?
Je to veľmi zvláštne. Dokončený album bol ako pohár, ktorý sme pustili na zem a tie črepiny sme sa pokúsili znova poskladať. Museli sme znova objaviť podstatu tej nahrávky a prerobiť ju. Naživo sme len maličký orchester, je nás šesť, maximálne osem, a album nahrávalo štyridsať ľudí.

Skúsili by ste takto nahrávať aj váš ďalší album?
Myslím, že by sme ho mohli nahrať ako živý album, čo sme doteraz nikdy neurobili, ak nerátam úplne začiatky našej kapely, keď sme songy zložili, nacvičili a hrali. O niečo také sa chceme pokúsiť aj teraz – nahrať platňu tak, ako to robia normálne kapely.

Aký je rozdiel medzi Efterklang - štúdiovou kapelou a Efterklang - live bandom?
Ten rozdiel je obrovský. Keď hráme naživo, hráme pred publikom, ktoré chceme do nášho hrania zapracovať. Pri nahrávaní si však robíme album tak, ako chceme a nemáme na neho žiadne reakcie zvonku. Naživo sa do našich skladieb snažíme pridať nejakú fyzickú hmotu, niečo, čo je viac ako len zvuk. Niečo, čo dokážeš cítiť.

Ste na turné už viac ako pol roka. Dokáže vás na tom niečo po takej dlhej dobe ešte vzrušovať?
Najvzrušujúcejšie je vždy vypadnúť, hrať pre ľudí, stretnúť fanúšikov a rozprávať sa s nimi. Je výborne prísť sem, do Prahy, hrať na nábreží Vltavy a pozorovať pri tom staré vlaky, ktoré prechádzajú cez most. Keď si na turné, vidíš svet poskladaný z maličkých častí. Je to ako obyčajný turizmus, len trocha zvláštnejším spôsobom. Vidíš malé záblesky z rôznych miest po celom svete, a to je úžasné.

Keď som vás videl na jar vo Viedni, vyzerali ste dosť prekvapení z toho, koľko ľudí sa na vás prišlo pozrieť. Ak hráte niekde prvýkrát, alebo sa tam vraciate po dlhšom čase, máte predstavu, koľko na vás príde ľudí a ako budú reagovať?
Niekedy nás veľmi prekvapí, že v malom meste príde veľa ľudí a naopak. Závisí to od kultúry daného mesta a predovšetkým od toho, ako sú ľudia zvyknutí chodiť na koncerty. Napríklad, keď sme hrali prvýkrát v Prahe v roku 2005, tak sme nemali vôbec predstavu, či nás tu vôbec niekto pozná. A zrazu bolo v klube 400 ľudí. Hovorili sme si, že kde sa tí ľudia zobrali? Nikdy neočakávame veľké návštevy, na to sme príliš malá kapela. Je zaujímavé vidieť mestá, v ktorých počet ľudí chodiacich na naše koncerty narastá.

Vaše tvorba má veľmi zvláštnu snovú atmosféru, ktorá občas pripomína filmovú hudbu. Skúšali ste už robiť hudbu pre film?
Už sme sa o to niekoľkokrát pokúsili. Napríklad ja a Mads sme zložili hudbu pre dánsky film Princess ( >> csfd.cz ). Pravdupovediac, filmovú hudbu skladáme väčšinou len my dvaja. Mimochodom, teraz pracujeme na jednom divadelnom projekte.

Mohli by ste to priblížiť?
Je to komorná hra so štyrmi hercami na pódiu a našou úlohou je vyplniť priestor, ktorý vzniká medzi časťami z každodenného života a pasážami zo snov. Pridávame k tomu akúsi tretiu dimenziu.

Mnohí novinári vám hovoria, že ste dánski Sigur Rós. Čo si o to myslíte?
(Smiech) Počuli sme to už veľakrát. Je možné, že keď sme vydali náš prvý mini-album, celkom ľahko sme sa dali zaradiť medzi kapely s typickým škandinávskym zvukom, kam vlastne ešte stále patríme. Nemôžem ale obviňovať novinárov z toho, že nás s niekým porovnávajú. Keď si potencionálni poslucháči čítajú recenzie albumov neznámych kapiel, potrebujú porovnanie s niekým, koho poznajú. Necítime sa ako dánski Sigur Rós, ale ak je to cesta, ktorou nás chcú prezentovať, nebránime sa.

Máte ich radi?
Áno, veľmi a veľmi dlho. Dokonca dve dievčatá zo skupiny Amiina, ktorá so Sigur Rós vystupuje, s nami kedysi hrali. Robia úžasnú inšpirujúcu hudbu, no my sme inšpirovaní stovkami ďalších kapiel z celého sveta. Zaraďovať nás výlučne k škandinávskej scéne je trocha zjednodušujúce, keďže viac sme inšpirovaní americkou, alebo nemeckou hudbou.

Založili ste si vlastný label Rumraket. Prečo?
Keď sme nahrali náš prvý mini-album, nemali sme vydavateľa a pomysleli sme si, že bude cool, keď si na obal napíšeme nejaké meno. A tak vznikol Rumraket. Keď sme ale nahrali náš debut Tripper, poslali sme ho rôznym vydavateľstvám a zareagoval britský The Leaf Label. V roku 2005 sme sa potom dostali do kontaktu s americkou kapelou Grizzly Bear a tá nás poprosila, aby sme jej urobili remix. Vypočuli sme si ich tvorbu a pýtali sa, prečo toto ešte nevyšlo v Európe? Rasmus sa potom začal venovať Rumraketu intenzívnejšie. Naše vydavateľstvo vydáva veci, ktoré máme radi, napríklad japonský projekt Cacoy, ktorého CD sme počúvali niekoľko rokov a keďže sa nám páčil, vydali sme ho. Nie je to dobrý biznis a robíme to len preto, lebo nás to baví a chceme posunúť neznámu hudbu smerom k ľuďom. Získame tak skvelý kontakt s kapelami, môžeme hrať v ich krajine spoločné koncerty a oni naopak môžu prísť hrať s nami do Dánska.

Myslím si, že so svojím zvukom do The Leaf Labelu zapadáte. Nie, že by ste zneli podobne; skôr spôsobom, akým tvoríte hudbu.
Cítime sa byť s nimi veľmi prepojení. Skvelá a veľmi cenná vec je to, že vždy, keď vydajú nový album, tak je veľmi zaujímavý. Sme pod záštitou labelu spolu so stovkami ďalších interpretov, ktorých máme radi.

A takisto vás vydávajú celosvetovo. Napríklad na Slovensku sa dajú vaše veci zohnať vďaka jednej distribučnej spoločnosti.
Tak to veľmi rád počujem (smiech).

Poznáte nejaké kapely z Čiech alebo Slovenska?
Tak to asi nie. Alebo si aspoň na žiadnu nemôžem spomenúť.

Ako si teda hudbu z našich končín predstavujete?
To je dobrá otázka. Vaši interpreti musia byť logicky inšpirovaní zvukom východnej Európy. Nemôžem si pomôcť, ale určite tam počujem veľa dychových nástrojov s bicími. Ale nie také ako z Balkánu. Môže to byť veľmi silná hudba - veľkí českí a slovenskí chlapi spievajú a majú radi párty. Ale myslím to v dobrom (smiech). Myslím si, že česká a slovenská hudba je vtesnaná – čo je len moja hlúpa predstavivosť – medzi východnou a západnou Európou. Možno vychádza z tradičnej hudby východnej Európy so silnými vplyvmi zo západu. Sedí to?



Fotogaléria: