26.8.2013 | Autor: Zuzana Ben Lassoued | sekce: pro muzikanty - články Zaujímavosti a poznanie odlišností vo svete hudby je v dnešnej dobe priam kľúčovým faktorom k úspechu. Po 15 ročnom pôsobení v USA a Kanade ako muzikologička, pedagogička, hudobníčka, študentka a poslucháčka som mala možnosť prihliadnuť ku hudobno-vzdelávaciemu systému hlavne na nevadskej University of Reno (UNR), kalifornskej Tahoe Conservatory of Music (TCM), torontskej Royal Conservatory of Music (RCM) a Merriam School of Music (MSM).

Hudobné odlišnosti

USA:

Hudobná teória

Známym faktom je, že severná Amerika využíva jednoducho prvých 7 písmen abecedy (A,B,C,D,E,F,G) a nekomplikuje systém s “háčkom” (H) ako na Slovensku (A,H,C,D,E,F,G). Taktiež nie je zložité si zapamätať veľké intervaly označené veľkými rímskymi číslicami: I, II, III, IV, V, VI, VII, VIII/I a malé intervaly malými rímskymi číslicami: i, ii, iii, iv, v, vi, vii, viii/i. Zaujímavé je, že americká terminológia nielen v hudbe, ale aj vo všeobecnosti sa veľakrát zakladá na názve (German chord, Italian chord, French chord) než na samotnej štruktúre akordov, založenej napríklad na terciách. Síce je to len náhrada za variabilné akordy a miestami enharmonicky zamenené tercie nesúce názvy akordov ako svoje “nálepky”, avšak vďaka nim si mladí hudobníci skôr vedia zapamätať štruktúru.

Taktiež škála stupníc akoby nemala dna. Najmä študenti jazzu rozpoznávajú v praxi nielen stupnice durové, molové (Major and minor) a modálne: Ionian, Dorian, Phrygian, Lydian, Mixolydian, Aeolian and Locrian, ale aj exotické stupnice: Hindu, Gypsy, Persian, Spanish Phrygian, Arabic a ďalšie ako napríklad: durovéblues (Major blues), molové blues (minor blues), durové pentatonické (Major pentatonic), molové pentatonické (minor pentatonic), zväčšené (Augmented), zmenšené (Half diminished), zmenšeno-zmenšené stupnice (Fully diminished) a iné. Keďže do dnešnej doby klasické konzervatóriá a univerzity v USA a Kanade kladú dôraz v praxi len na durové a molové stupnice (s výnimkou jazzových oddelení), reagovala som na túto situáciu v dvojitej podobe: 1) zhotovila som notovú publikáciu, vďaka ktorej hudobníci majú možnosť cvičiť nielen durové a molové stupnice v každej tónine, ale aj všetky dosiaľ existujúce stupnice, ktoré je možné využiť najmä v jazze a populárnej hudbe.

2) A druhou reakciou bolo vytvoriť stupnice cez výtvarné umenie. Namaľovala som olejomaľbu siedmych módov, ktoré boli moderné nielen v starovekom Grécku, ale aj v súčasnej jazzovej hudbe.


Hudobná história - Ornamenty

Z hudobnej histórie ma zaujala interpretácia barokových ornamentov. Do dnešnej doby nielen v notových publikáciach, ale aj v praxi severná Amerika využíva barokové ornamenty, ktoré odlišne interpretuje v porovnaní s tým, na čom som bola zvyknutá zo slovenského konzervatória. Dokonca to prekvapilo aj moju kamarátku z Kyjeva, ktorá študovala na Moskovskom učilišti a konzervatóriu. Museli sme zameniť interpretáciu ornamentov za ornamenty, ktoré sa považovali za štandardné pre severnú Ameriku.

Keď sa mi do rúk dostali počas postgraduálnych štúdií eseje syna J. S. Bacha – Carla Phillipa Emanuela, uvedomila som si, že severná Amerika uznáva predovšetkým to, čo je napísané “čierne na bielom” namiesto uznania interpretácie ornamentov šírenej ústnou tradíciou, podávanou z jednej hudobnej generácie na druhú. Písaný fakt je pre severnú Ameriku kľúčovým faktorom nielen v hudbe, ale aj v iných odvetviach. Takže to, čo vo všeobecnosti bolo platné, ale nebolo zdokumentované ako ornament počas barokovej éry J. S. Bacha, v ktorej každý hudobník vedel improvizovať, respektíve používať ornamenty podľa vlastnej predstavy, skúseností a vkusu, sa v Amerike nepokladá za dostatočne overené. Avšak C. Ph. E. Bach to špecifikoval vo svojich spisoch, v ktorých rozdelil ornamenty na tri kategórie: nemecké, francúzske a talianske, ktoré sa v podstate odlišovali striktnosťou alebo opozičnou liberalitou. Aj vďaka tejto publikácii sa dostali do povedomia americkej spoločnosti odlišne interpretované ornamenty. Čo dokáže propagácia je až neuveriteľné. V súčasnej hudobnej teórii v USA a Kanade sa propaguje Schenkerova teória hudby, avšak si myslím, aj keď nové trendy nastupujú, že je potrebné ich prehodnotiť pred tým, než sa udomácnia v praxi, pretože nie každý nový trend je lepší než ten predošlý.

Kanada:

Po ôsmych rokoch strávených v USA: v Nevade a New Jersey, som sa presťahovala do Kanady: Ontária, kde žijem uz siedmy rok. Keďže žijem v GTA (Greater Toronto Area), mala som možnosť vyučovať na Merriam School of Music.

Nová solmizácia

Merriam School of Music je zaujímavá tým, že si vytvorila vlastné učebnice teórie nazývané Keyfest s vlastnou solmizáciou “Keyfege” stúpajúcou so zvukom “ar” pre noty s krížikmi: C – Sar (Cis) – D – Dar (Dis) – E – Eear (Eis) – F – Far (Fis) – G – Jar (Gis) – A – Ar (Ais) – B (H) – Bar (His) a klesajúcou so zvukom “a” pre noty s béčkami: C – Sa (Ces) – B (H) – Ba (Hes) – A - Aa (As) – G – Ja (Ges) – F – Fa (Fes) – E – Eea (Es) – D – Da (Des) – C a taktiež s vlastnou terminológiou hudobnej abecedy: najnižšia nota C je nazývaná: C1, čiže pridávaním ďalších troch oktáv klasické jednočiarkované C je teda C4.

Skúšky na tejto škole sú zamerané nielen na klasickú hudbu, ale aj na improvizáciu, kompozíciu a jazz, ktoré sú rozdelené na písomnú – teoretickú časť a na praktickú – inštrumentálnu časť. Škola súbežne disponuje s hudobninami a predajom nástrojov, zameraných najmä na Kawaii krídla, preto študenti majú všetky zdroje nablízku. Dokonca sú vytvorené triedy aj pre tých najmenších – neškolopovinných žiakov a pre študentov, ktorí nemusia prísť ani na hodiny do školy, ale učitelia chodia k nim domov, a v prípade, ak žiak nevlastní digitálny klavír, učiteľ musí na každú hodinu priniesť požičaný digitálny klavír zo školy, aby každý študent mal možnosť používať diskety, respektíve sprievody a hru s ansámblom. Rozdiel v hodinách na škole alebo doma je len finančný.


Recepcia hudby

V rámci recepcie hudby je samozrejmé, že širšie hudobné publikum v severnej Amerike skoro vôbec nepozná Bedřicha Smetanu, aj keď učebnice histórie hudby si nájdu miesto ako pre Smetanu, tak aj pre Dvořáka, avšak ocenenie u divákov si získal iba Antonín Dvořák. Je to smutné, že obaja skladatelia boli na rovnakej profesionálnej úrovni, ale americký kontinent “Nový svet” poznal bližšie iba Dvořáka, a to len preto, lebo bol finančne zabezpečený a mal možnosť vycestovať za “veľkú mláku” a vyučovať na New Yorkskej Univerzite. Samozrejme niet divu, že Amerika pozná jeho symfóniu Z Nového sveta (New World Symphony), v ktorej použil melódie domorodých Indiánov na preukázanie vďaky za americkú pohostinnosť. Dokonca Dvořákovu tvorbu zviditelňujú aj pre budúcich hudobníkov v detskej televíznej relácii, nazvanej Little Einstein, kde sú použité pasáže z tejto symfónie ako aj z Humoresky.

Smutným konštatovaním je aj to, že CDčka Slovenskej filharmónie som našla v “Dollarovom obchode”, kde všetko bolo na predaj za jeden dolár, čo mi na druhej strane ako študentke vyhovovalo, ale mrzelo ma, že slovenská hudba nie je dostatočne propagovaná a ocenená, hoci napríklad Košice boli menované za kultúrne mesto Európy, a operné hviezdy ako sú Andrea Bocelli a Jose Carreras koncertovali na Slovensku, presnejšie v Košiciach v doprovode Košickej Filharmónie, o čom svedčí vysoká profesionalita.

Koncerty

So záujmom som taktiež počúvala jazz na živých koncertoch v meste Rena a okolí. University of Nevada, Reno organizovala nespočetné množstvo školských jazzovych koncertov, profesori sami vyhrávali každý štvrtok v mexickej reštaurácii a samotné mesto Reno prilákalo mnoho veľkých hviezd, keďže Reno je známe ako malé Las Vegas. V Amerike som mala česť si naživo vypočuť svetoznámeho kontrabasistu z Tria Oscara Petersona, Raya Browna, ktorý zavítal počas jazzového festivalu na univerzitnú pôdu. V tom čase som bola len študentkou a Ray Brown neprejavil záujem o to, aby mi poskytol interview, keďže mojim záujmom bolo získanie informácií o jazze, najmä Oscarovi Petersonovi.

Patt Metheny ohúril divákov v mestskej koncertnej sále svojou 47 strunovou gitarou a svetelné efekty mu dopomohli vytvoriť veľkú pastvu nielen pre uši, ale aj pre oči. Jazzové combo v New Yorkskom Jazz Clube na Times Square ako vždy predviedlo jazz, aký sa patrí v New Yorkských kluboch a ako sú zanietenci na to zvyknutí. Ani muzikály na Broadway nestratili šmrnc a energiu, ktorá z nich stále sála a uvádza divákov do tanečného pohybu. Hudobníci a jazzmeni v New Orleans vyhrávali doslova a do písmena na každom rohu Francúzskej štvrte (French Quarter), najstaršej štvrte New Orleansu. Ľudia stáli až po dvere a z každých dvier razil iný žáner. Keď sa človek prešiel po French Quarter, mal pocit, že nielen počuje akýsi mikrokozmos hudby na jednej ulici, ale aj akoby hudba sálala ešte aj z kanálov a podzemia.

V Kanade som mala možnosť si vypočuť Chicka Coreu, ktorý sa v súčasnosti rozhodol viacej komunikovať s obecenstvom a zapojiť ho so spevom v rámci jeho improvizácie. Diana Krall v týchto dňoch robí veľké turné s jej najnovším CD-čkom: Glad Rag Doll, v ktorom spája viacero umení, no najmä hudbu s filmom, a čo je pozoruhodné je, že celý projekt vzťahuje na svoju rodinu, ktorá má slovenské korene.

A aj keď nie na jazzovú nôtu, poctou pre mňa bolo si vypočuť naživo aj populárnu speváčku Torri Amos v New Yorkskom Madison Square Garden, a menej nadchnutá som bola z Janiho koncertu, ktorý pripravil kolosálnu pastvu pre oči poslucháčov, ktorí sa radi zabávajú, avšak jeho hudba nebola ani inovačná, ani kreatívna. Za to Pavarottiho a Moskovský komorný orchester v Rene nesklamal a predviedol sa v plnej kráse a hĺbke tónu. Sólistov v Lincoln Centre, operné hviezdy v divadle v San Francisco, Evgenya Kissina a Moskovský balet v Toronte je pre hudobníka inšpiráciou si ich vypočuť naživo, ale aj raperské quarteto na UNR bolo zaujímavé tým, že bolo zostavené z bývalých väzňov, ktorí chceli cez hudbu tlmočiť ich životné skúsenosti ako ponaučenie a odkaz pre ďalšie generácie.

Hudobné odlišnosti sa prejavili nielen v teórii, ale aj praxi. Teória napreduje vo forme „nálepiek“, respektíve sa všetkému dáva názov a prax napreduje v syntéze umení. V hudobnom businesse akoby sa vytrácala hudba ako samostatný prejav, a uprednostňuje sa tzv. pastva na oči, ktorá ide ruka v ruke so súčasnou technológiou a samotným businessom.

Rozdiely vzdelávania

The University of Nevada, Reno:

Rozdiely vo vzdelávaní medzi „Old world“ (Európou) a „New World“ (Amerikou) sú veľmi veľké. Ťažko sa dá povedať, ktoré vzdelávanie je lepšie, pretože každé školstvo má iné priority. Na porovnanie, napríklad na košickom Konzervatóriu alebo Komenského univerzite na Slovensku sa považovalo 11 až 13 predmetov za bežné, čo pre amerických študentov sa zdá byť nepochopiteľné, keďže na univerzitách sa štúdiá počítajú na kredity, a v priemere sa registruje každý študent na 15 kreditov, čo je v podstate len 4 až 5 predmetov za semester. Ak si niekto myslí z Európy, že je to veľmi málo, úplne s tým súhlasím, ale zároveň je nutné podotknúť, že americké univerzity sú finančne náročné, a preto prevažná väčšina študentov počas štúdií aj pracuje na polovičný úväzok, čo je opakom európskeho študenta, ktorý ak študuje na univerzite v Európe sa venuje štúdiám a nie práci. Na druhej strane, aj keď študenti sa zapisujú len na 4 -5 predmetov za semester, každý predmet je veľmi intenzívny ohľadne času, veľakrát jeden predmet sa vyučuje 2 až 3 krát týždenne.


Zaujímavé na hudobnom oddelení nevadskej univerzity bolo, ako všetko do seba pekne zapadalo, ako bolo všetko vopred pripravené, a materiály pre študentov boli vždy k dispozícii. Žiaden výskum nebol potrebný, pretože všetko bolo akoby predložené rovno na „tanieri“. Študenti už na prvej hodine dostali osnovy na celý semester s použitou literatúrou, ktorá sa hneď dala zakúpiť v univerzitnom kníhkupectve (k dispozícii boli nové ale aj použité učebnice), a taktiež vedeli, koľko percent dostanú za testy či eseje. Študenti vopred vedeli, čo sa od nich bude očakávať, takže si mohli vybrať, či vôbec budú pokračovať v určitých predmetoch, alebo ich vymenia za iné, ktoré môžu nahradiť kredity, ktoré potrebujú ku štúdiu. Všetko prebiehalo rýchlo a hladko.

V porovnaní so slovenskými univerzitami je zaujímavé, že štúdiá sú vo väčšine v USA len v písomnej forme, žiadne ústne testy v podstate nie sú, okrem určitých prezentácií, no skúšky sú len v podobe testov a pre nástrojárov v podobe koncertov a seminárov. Písomnú formu testovania považujem za veľkú nevýhodu amerických študentov, pretože som si všimla, že majú problémy sa hudobne a odborne sa vyjadriť. Ako asistentka histórie hudby, world music a jazzu som mala možnosť známkovať eseje a testy, čo potvrdilo moje pozorovanie: študenti boli schopní zakrúžkovať správne odpovede z viacerých možností, avšak písanie esejí bolo pre nich náročné. Veľakrát sa vyjadrovali veľmi jednoducho a neodborne, na úrovni bežného rozprávania, než aby to bolo na úrovni akademickej štúdie či výskumu.

Limitovanie časom

V Amerike som si neustále uvedomovala, ako je všetko limitované časom. Teoreticky a prakticky boli študenti neustále vystavení časovým obmedzeniam, keďže na všetko mali tzv. „deadlines“, kedy bolo treba odovzdávať úlohy, eseje a byť pripravený prakticky aj pre nástrojové semináre a koncerty. Všetko prebiehalo rýchlo, a to spôsobovalo, že veľa vecí ostávalo práve kvôli tejto rýchlosti na povrchu, keďže nebolo viac času na podrobnejšie detaily vo forme výskumu alebo detailnej prípravy na koncert. Študenti akoby nemali snahu ale v podstate ani čas na predvedenie skladby vo svojej vlastnej interpretácii, skôr to mechanicky sa všetko naučili, aby mohli za to dostať kredity. Tým som si uvedomila, ako sa dajú docieliť určité výsledky aj bez nekonečného cvičenia a skúmania. Odohrať skladby alebo odovzdať eseje bez väčšej námahy, bez väčšieho detailného prejavu v skladbe či štúdii bolo samozrejmé.

Uvedomila som si, že práve takéto rýchle tempo vie naučiť hudobníka v severnej Amerike ku kompletnej sebadôvere a sebaistote v prednese hudby. Respektíve, ak hudobník nejde veľmi do hĺbky, a ostáva na povrchu, logicky zoceľuje sebavedomie, oveľa rýchlejšie než napríklad na slovenských konzervatóriách (aspoň ako to bolo za môjho času), sa dokáže naučiť skladbu, a práve tak je možné dosiahnuť cieľ skôr. Možno práve kvôli tomu vie Amerika napredovať takým rýchlym tempom. Otázne však je, do akej miery sú výkony dostačujúce, dokonalé, jedinečné a originálne.

Každopádne však okrem sebavedomia si študenti zoceľovali aj samotný prednes a interpretáciu, pretože boli viazaní na „deadlines“ a museli odohrať určitý repertoár v určitom čase, ak chceli získať všetky naplánované kredity. Na Slovensku sa mi v čase mojich štúdií videlo, že sa veľa bazíruje na kvalite, čo je výborné, ale nepraktické z dôvodu, že ak študent nebol zrelý na seminár, jednoducho nehral, a tým pádom si nezoceľoval sebavedomie v prednese a interpretácii na pódiu. Vo svete, kvalita vždy vyhráva, ale „Nový svet“ ma naučil sa pozerať na hudbu aj z druhej strany mince. Ak to porovnám s európskym prednesom, niet divu, že veľa talentovaných mladých hudobníkov nik nepozná len preto, lebo veľakrát mnohí hudobníci majú síce naštudované perfektné skladby, ale pred obecenstvom (ak vôbec majú šancu sa predviesť) ju interpretujú s oveľa menším sebavedomím než severoamerickí kolegovia, a to zohráva veľkú rolu v konečnom dôsledku v hudobnom businesse.

Hodiny jazzu

Na hodinách jazzu nevadskej univerzity, prednášaných trikrát do týždňa po 50 minút, študenti odovzdávali eseje každý týždeň s témami, zameranými na rozličné hudobné obdobia jazzu a ich hlavných predstaviteľov. Každý študent si musel vypočuť veľa kaziet, z ktorých boli hudobné ukážky na testoch. Opäť všetko bolo k dispozícii. Kazety boli pripravené v univerzitnej knižnici v hudobnom oddelení, vopred zostavené podľa plánu výuky profesora, takže zdroje ani nebolo treba vyhľadávať, len si ich bolo treba vyzdvihnúť a vypočuť si ich.

Intonačné testy v knižnici

Študenti Hudobnej katedry dokonca chodili do knižnice aj na testy rytmu a intonácie, ktoré som im vopred pripravila podľa rozvrhu, keďže som pracovala popri študiách aj na troch miestach univerzitnej knižnice: na centrálnom, hudobnom a filmovom oddelení. Proces testovania bol veľmi zaujímavý. Študenti počúvali hudobné ukážky (symfónie, klavírne, husľové a iné koncerty, komorné diela, duetá…) cez slúchadlá a tie isté rytmy, ktoré boli na kazetách, boli vytlačené aj na papieri a s prstom museli vyťukávať do prístroja rytmy simultánne, ako ich počúvali.

Uznanie kreditov

Uznávanie kreditov z európskych škôl v severnej Amerike je veľmi ťažkým a zdĺhavým procesom, napriek tomu sa mi podarilo uznať maximálny počet kreditov z mojich škôl. Niektoré predmety som však musela opakovať, pretože som vyčerpala kvôtu maximálneho počtu pretransferovania kreditov. Opakovanie je skutočne matkou múdrosti, a o to viac, že som si to zopakovala v druhom – anglickom jazyku. To som pokladala ako pozitívum.

Po ročnom štúdiu a uznaní maximálneho počtu kreditov z Univerzity Komenského a konzervatoriálneho dvojročného pomaturitného absolutória, som ukončila bakalárske štúdium (Bachelor of Music – BM) absolventským koncertom, aj keď samotné štúdium bolo 5 ročné, a počas nasledujúcich dvoch rokov som ukončila dvoj až trojročné postgraduálne štúdium (Master of Music – MM) zavŕšené dvomi recitálmi, na ktorých som predniesla diela: L. van Beethovena (Sonátu Op. 28 D-dur “Pastorálnu”), F. Liszta (2. Maďarskú rapsódiu Cis – mol), P. Stanhopa (Prelude and Simple Ground), E. H. Griega (Klavírny koncert A – mol), F. Chopina (Baladu F – mol, Op. 52), S. Rachmaninova (Suitu No. 2, Op. 17 pre dva klavíre), J. Cagea (4’33’’ a jeho preparovaný klavír The Perilous Night) a G. Gershwina (Rapsódiu v modrom). Počas druhého recitálu som disponovala tromi krídlami na javisku, keďže okrem sólových kompozícii som mala Rachmaninovu Suitu pre dva klavíre, predvedenú spolu s Edith Bereznaya - Cobb a tretie krídlo som vopred musela preparovať vsunutím rozličných objektov medzi struny, akými boli klince, gumy, bambusové drievka, matice a iné – na predvedenie Cageovej koncepcie preparovaného klavíra ako bicieho nástroja.

4’33’’

Keďže som mala na javisku tri klavíre, poprosila som osvetľovačov, aby vytvorili svetelný efekt a vniesli tak farby do diela 4’33’’. Pri predvedení tejto kompozície som sa presúvala s hodinkami cca po minúte a pol od jedného klavíra k druhému s tým, že počas sedenia pri prvom klavíriosvetľovači na mňa nasvietili zelené svetlo, ktoré v mojom ponímaní malo charakterizovať prvú, zvyčajne rýchlu časť sonátovej formy, počas sedenia pri druhom klavíri bolo nastavené žlté svetlo, ktoré charakterizovalo druhú, zvyčajne pomalú časť sonátovej formy a pri treťom klavíri bolo nastavené červené svetlo, ktoré reprezentovalo tretiu – rýchlu časť sonátovej formy. Fakt, že ticho je neoddeliteľnou súčasťou hudby, respektíve je tiež hudbou, je nemenné, no prednes ticha sa môže meniť, čo záleží na “interpretovi”. V mojej interpretácii ticha som chcela priblížiť farbami rozličnú intenzitu hudby, čo ma viedlo aj k vytvoreniu maľby Sonátovej formy. Po prvýkrát som namaľovala Sonátovu formu v abstraktných geometrických útvaroch suchou kriedou na polystyréne (1m x1m), ktorý som kvázi recyklovala, keďže som použila polystyrén, ktorý bol pripevnený v škatuli ako ochranný obal k mojej prvej posteli. Vtedy, ako študent, som si nemohla dovoliť kúpiť olejové farby, štetce a plátna, no o pár rokov neskôr som v Kanade vytvorila už aj olejomaľbu Sonátovej formy, ale tentokrát už v iných farbách.


Momentálne pracujem na projekte olejomalieb hudobných klasických a jazzových obdobiach, foriem a žánrov, ktoré sú uverejnené na mojej webstránke: www.musicandartbyzuzana.com. V odlišnej interpretácii boli 4 minúty a 33 sekúnd predvedené jazzovými klaviristami Chickom Coreom a Herbie Hancockom, ktorí mimikou tváre predstierali rôznu dynamiku skladby, čo možno považovať za znevažujúce voči serióznej teórii ticha Johna Cagea, ktorý “komponoval” túto skladbu 4 roky, co mu vlastne trvalo dlhšie než akákoľvek iná jeho kompozícia. Tvrdil, že z ticha sa išiel zblázniť, pretože ho všade obklopovalo a nemohol ho prestať počúvať, pretože ho nemohol vypnúť. Aj keď pracoval, 24 hodín denne ho počul v ušiach, čo mu nedalo spať. Zaujímavé je aj to, že na tomto koncepte pracoval v čase, keď bol chudobný ako kostolná myš, čo smeruje k zdôrazneniu skutočnosti, že veľké diela, či koncepty sa mnohokrát vytvárajú v chudobe, respektíve, keď človek nemá toho veľa.

Pohyb pri interpretacii

Pohyb je dôležitou súčasťou vývoja osobnosti umelca. Mojich študentov som vždy viedla k tvorbe tónu implikovanom cez relaxujúce zápästie, rameno a využitie celého tela. Vždy som sa snažila byť pri výuke konštruktívne kritická. Počas 21 ročnej učiteľskej praxe som mala možnosť učiť na Slovensku, Nevade a Ontariu. Nezáležiac na mieste, kde som učila, vždy som mala dve skupiny študentov: začiatocníkov a pokročilých študentov. Keď to boli začiatocníci, ľahšie sa dali „modelovať“ ich ruky, respektíve pracovať na tvorbe tónu a uvedomovať si, ktoré pohyby dopomáhajú určitej zvukovej reprodukcii nôt, ale keď to boli pokročilí hudobníci, ktorí už mali vypestované určité zvyklosti, bolo ťažšie prepracovávať staré zvyklosti na nové. V Kanade som mala napríklad žiačku, ktorá pochádzala z Číny, kde keď študovala klavír, ju učiteľka bila po prstoch, ak sa nepohla telom, keď chcela vyjadriť určitú dynamiku a frázovanie. Nevravím, že sa treba zvýjať pri klavíri, ale predsa nie je možné hrať hudbu bez tela (myslím tým ozajstnú hudbu, ktorá prechádza interpretovym mozgom, srdcom a telom, a nie len mechanicky prstami bez pohnutia svalu).

Royal Conservatory of Music:

Hudobnú školu v klasickom ponímaní predstavuje v Kanade Kráľovské konzervatórium hudby (Royal Conservatory of Music – RCM), ktoré zahŕňa akoby typ slovenskej základnej umeleckej školy a súčasne konzervatórium v jednom. Pod RCM patrí taktiež Škola Glena Goulda (Glen Gould School), ktorá je síce súčasťou RCM, ale zároveň je aj samostatnou školou.


The University of Toronto:

Univerzita v Toronte (The University of Toronto - UofT) bola založená v roku 1827 ako Kráľovská fakulta (King's College), prvá inštitúcia vyššieho vzdelania vo Vrchnej Kanade. Univerzita v Toronte je na prvom mieste v Kanade, 27. mieste vo svete v Akademickom Rebríčku svetových univerzít (Academic Ranking of World Universities) a prvá v Kanade a 17. vo svete v Čase Vyššieho Vzdelávania (Times Higher Education). Z hudobného hľadiska je Hudobná fakulta veľmi súťaživým centrom ako pre inštrumentalistov tak aj pre muzikológov. Zaujímavé je pre všetky kanadské univerzity, v porovnaní so slovenskými univerzitami, každoročné organizovanie tzv. Dňa otvorených dverí (Open House) s príhovormi profesorov, kedy adepti napr. Hudobnej fakulty môžu navštíviť školy pred prijímacími skúškami, a vytvoriť si tak bližší obraz o univerzite a stretnúť sa s profesormi katedier. Pozoruhodné je, že pre budúcich inštrumentalistov profesori umožňujú pred prijímacími skúškami privátne hodiny/konzultácie na prípravu na prijímacie skúšky.

Severná Amerika sa veľmi odlišuje od európskeho vzdelávania najmä tempom a spôsobom spracovania informácií. USA napreduje rýchlosťou, v ktorej môže zvíťazit iba silný jedinec, respektíve ten, kto je schopný sa uchopiť šance a poctivo docieliť maximum v limitovanom čase. V Kanade je životné tempo jedinca o niečo pomalšie, pretože jedinec je viac spätý s komunitou, v ktorej sa individualizmus menej prejavuje než v USA.

Rozdiely v publikáciach a výukových médiách

Notové publikácie v USA:

V mojom privátnom štúdiu v USA som vyučovala dve skupiny: mladých i dospelých študentov. Bola som rada, že na trhu bolo veľa vydavateľov a už aj pre tých najmenších existovalo neskutočné množstvo nôt, veľakrát s prílohami v podobe CD ako napríklad: Bastien, Alfred, Faber and Faber, ale aj pre dospelých začiatočníkov či pokročilých sa nájde veľa notových publikácií. Výborné je aj to, že hudobniny sú zásobované hudobnou literatúrou všetkých žánrov od klasiky, cez improvizovanú hudbu až po rock, pop a jazz. Prevažná väčšina notových publikácií je aj v súčasnosti viacfarebná, používajú sa mnohé obrázkové prílohy, hudobné hádanky, cvičenia...V porovnaní s jedinou notovou publikáciou v minulosti, najčastejšie používanou na Slovensku, tzv. Böhmovou školou (rozumej Klavírna škola pre začiatočníkov, Zdenka Böhmová, Arnoštka Grünfeldová, Alois Sarauer), prostredníctvom ktorej som sa učila hrať na klavíri ešte aj ja, je to obrovský pokrok v publikačnej činnosti. Tento prístup, používaný v USA nemá ďaleko od prvotného Komenského motta: urobiť školu hrou.

Pamätám sa na nedostatok hudobnín u nás doma, ako ťažko sa v 80. rokoch hľadali noty s populárnou hudbou, no v podstate ani s klasickou hudbou to nebolo inak. Každopádne som sa vyžívala v návštevách hudobnín, a tešila som sa, že si môžem vybrať akúkoľvek kolekciu nôt, zameranú na akéhokoľvek skladateľa, akýkoľvek žáner - klasický, populárny, jazzový…, alebo na ktorúkoľvek príležitosť v roku, tématicky smerovanú k Vianociam, Veľkej noci, k improvizácii, romantike, tanečnosti, len pre dievčatá, alebo len pre chlapcov… Počas rokov pôsobenia v Nevade som mala možnosť zoznámiť sa s mnohými učiteľmi. Prevažná väčšina učila na štandardnej báze, no našli sa i výnimky, ktoré chceli byť jedinečné, pritom výsledky študentov tomu nenasvedčovali. Mala som tú “čest” spoznať učiteľa, ktorý mi naladil klavír cez počítačový program a presviedčal ma o tom, že učiť noty ako bodky bez písmen a bez názvu, iba ukázať, kde sa hrá bodka z nôt, je tá správna cesta ku hre na klavíri. Po krátkej konverzácii prestal učiť týmto spôsobom skupinové triedy, ktoré boli pre nezasvätených veľmi finančne lákavé.

Kanada:

Využitie softwerov na Merriam School of Music (MSM)

Ako na Tahoe Konzervatóriu v USA, tak aj na Hudobnej škole Merriama (Merriam School of Music) v Kanade, som učila študentov hrať na akustickom, ale aj digitálnom klavíri.V každej triede bol jeden akustický a jeden digitálny klavír a tabuľa. Niektoré učebne mali aj počítače na využitie diskiet, nahrávanie CD a na použitie notových softwerov ako sú Band-In-A-Box a Cakewalk Home Studio, keďže školské osnovy sa vo veľkej miere zameriavali na improvizáciu a jazz. Hudobná knižnica školy mala k dispozícii notové materiály, CD prehrávače a CDčka, (najmä jazzové), a veľa notových hudobných hier, vytvorených učiteľmi školy, ktoré boli doplnkovým materiálom osnov zamerané nielen na hudobnú teóriu ale aj na využitie improvizácie a kompozície. Mladí hudobníci mohli byť týmto spôsobom doprevádzaní nahrávkami sprievodných nástrojov zaznamenaných na disketách a využit technológiu v rámci hodín.V súčasnosti je v Kanade na trhu množstvo notových publikácií, ktoré sú doplnené o CD, čo ma nesmierne inšpirujúcu a zároveň dôležitú funkciu pre záujemcov: študenti klavíra majú možnosť si tak zahrať s hudobnou skupinou alebo kvázi s orchestrom a zároveň sú nútení udržať si stále tempo v skladbe, cvičiť techniku.

Publikácie a osnovy Royal Conservatory of Music (RCM)

RCM ma vynikajúco rozpracované školské osnovy pre všetky ročníky a zorganizovaný študijný plán. No najviac ma prekvapilo, ako detailne je všetko prepracované a publikované výborným vydavateľstvom: The Frederick Harris Music Co., Limited. Napríklad stupnice, akordy a kadencie nie sú len v jednej ucelenej publikácii, ale sú rozčlenené podľa osnov, čiže podľa zložitosti do 9. notových publikácií pre prípravný ročník a pre ročníky od 1 až po 8, čiže študenti si môžu zakúpiť alebo len tie stupnice, ktoré sa vyžadujú pre ich ročník, alebo si môžu kúpiť všetky stupnice naraz, z ktorých si sami musia vytriediť, ktoré potrebujú. Zvlášť sú notové publikácie pripravené pre každý ročník na intonáciu, rytmus a hru z listu, teóriu, harmóniu a históriu a taktiež sú pre každý ročník pripravené notové publikácie s klasickým ako aj s populárnym repertoárom od 1. až po 10. stupeň/ročník. Vypracované sú aj CD pre prípravné A a B ročníky, a ročníky od 1. až po 10. ročník, aby si študenti mohli vypočuť požadované skladby na skúšky a RCM Festival. Po 10. stupňoch majú študenti možnosť pokračovať v ďalších dvoch stupňoch ARTC (Associate of the Royal Conservatory of Toronto) v klavírnom prednese a ARTC v klavírnej pedagogike. Všetky náležité publikácie sú k dispozícii v hudobninách.

Mojimi obľúbenými hudobninami sú Remenyi hudobniny v centre Toronta na Bloor Street. A taktiež k repertoáru existujú Pracovné zošity (Workbooks), ktoré napomáhajú študentom analyzovať skladby. V prípade potreby, sú pre učiteľov pripravené metodické publikácie, ktoré detailnejšie analyzujú skladby a informujú o jednotlivých častiach skladby, a publikácie, ktoré sú odpoveďami na pracovné zošity teórie, harmónie a histórie. Potešila som sa, keď v jednej zo sérií notových publikácií na hru z listu (Four Star Book), našla medzi ukážkami aj slovenskú pesničku v kánonickej forme: Pokapala na salaši slanina. Testy zo skúšok z predošlých rokov sú taktiež publikované, aby si ich študenti mohli precvičiť vopred a mali obraz o tom, v akej podobe budú skúšky. Každá otázka je ako v angličtine, tak aj vo francúzštine, keďže Kanada považuje oba jazyky za oficiálne.

Všetko je perfektne zorganizované, pripravené a publikované (Remenyi hudobniny sú hneď naproti RCM a RCM je hneď vedľa Hudobnej fakulty Torontskej University). Dokonalá propagácia a možnosti získania štipendia priťahuje stovky študentov na túto školu. Všetko je zverejnené. Jediné, čo zostáva na žiakoch, je poctivo cvičiť. Ako sám Franz Liszt vravel: “Keď necvičíš deň, ja to počujem, keď necvičíš dva dni, počujú to kritici, a keď necvičíš tri, počuje to obecenstvo.“ Niekedy mám pocit, že v súčasnosti študenti majú toľko zdrojov, že sú z toho akoby rozmaznaní a tým pádom menej motivovaní.

---

Informácie z rozličných kútov sveta sú vždy inšpirujúce. Človek sa učí každým dňom a vie neustále načerpať nové myšlienky zo skúseností iných či vlastných. V dnešnej dobe zahltenej technológiou, vďaka ktorej sa informácie šíria priam kozmickou rýchlosťou, je doležité, aby sme si všimli odlišnosti, ale aj to, čo spája ľudstvo, a tým je ľudská tvorivosť.