Hlavný dôvod tohto môjho počinu tu radšej nebudem rozoberať do detailov ale ide o to, že ma mierne nahnevali niektoré reakcie neinformovaných "mudrcov", ktorí sú pevne presvedčení, že všetkému rozumejú a urobia si názor z určite veľmi dôveryhodných zdrojov bez serióznejších podkladov. Takže tak...
Dlho som to zvažovala a nakoniec som sa predsa odhodlala. Nedalo mi to... A navyše nedávno som sa dobre pobavila na jednom článku v časopise "Ako sa stať správnym EMO", takže som sa nakoniec rozhodla toto uverejniť.
Na konto americkej kapely My Chemical Romance sa toho naozaj popísalo veľa a čítala som množstvo recenzií na ich najnovší album The Black Parade. Bola to negatívna ale aj pozitívna kritika. Pretriasalo sa veľa prívlastkov na tento album. Od "dobrého punkového kabaretu" cez "veľkolepý hudobný komiks" až po "trápny marketingový gýč".
Myslím, že sa všetci môžeme zhodnúť na tom že kapela zaznamenala veľkú zmenu (či lepšiu alebo horšiu, to už nechám na posudok každého). Väčšina kritiky sa však zhodla, že to bola zmena a krok k lepšiemu. Ja môžem len súhlasiť.
Prvé 2 albumy ( I Brought You My Bullets, You Brought Me Your Love - 2002 a Three Cheers For Sweet Revenge - 2004 ) nezaujali nijak výnimočne. Vyslúžili si nálepku "emo" a zaškatuľkovanie do kategórie teenagerské garážové výplody americkej hudobnej (ne)kultúry. Áno, nebudem to popierať – prívlastok emo si vyslúžili oprávnene. Smútok, hnev a bezmocnosť... plus imidž chodiacich mŕtvol zaručil úspech u 15-ročných "šílene smutných" fanyniek. Spevák Gerard Way sa aspoň zbavil adolescentného hnevu a vykričal sa z komplexov zo strednej školy. Tieto dva albumy tak na mňa nezapôsobili žiadnym ohromujúcim dojmom aj keď na 2. albume som si našla svoje obľúbené kúsky ako napr. The Ghost Of You či Helena na ktoré nedám dopustiť. Možno to bude aj vďaka ich vizuálnej podobe, tieto 2 videoklipy by som zaradila do toho najlepšieho, čo som doteraz videla.
Asi najčastejšie skloňované slovo s touto kapelou je emo. Osobne nič proti tomuto aktuálne najmodernejšiemu štýlu nemám aj keď sa priznávam, že sa mi vždy zahmlí pred očami, keď vidím tie strašne nešťastné deťúrence s padajúcou ofinou do čierno prelíčených očí, v červeno - čierno pásikavých podkolienkach alebo nebodaj v ružovom tričku s nebezpečne vyzerajúcou kostrou. Všetok bôľ sveta im spôsobuje zlostný a depresívny výraz ako 5 minút pred smrťou až to pôsobí maximálne komicky.
Nechcem sa tu hrať na múdreho dospeláka pretože od toho mám ešte dosť ďaleko, ale v záujme nás všetkých prosím tieto "emo-kids" o zhovievavosť a aby sa trošku zamysleli nad zmyslom tohto módneho výstrelku a radšej si našli iný spôsob trávenia voľného času ako nariekanie nad svojim smutným osudom a ťažkým životným údelom. Budem sa spoliehať na to že byť depresívnym hermafroditom za chvíľu vyjde z módy podobne ako biele hip-hopové tenisky.
No vráťme sa ku kapele. Za výrazný pokrok je zodpovedný Rob Cavallo, ktorý spolupracoval s ich vzorovou kapelou Green Day. Vzal MCR do parády a pomohol tak vytvoriť jedno kvalitné dielo – album The Black Parade. Jeho rukopis je cítiť v hudobnej stránke a o tú vizuálnu sa postaral Sam Bayer – tvorca videoklipov taktiež pre Green Day. The Black Parade je jednoznačne lepší album ako predchádzajúce dva. Gerard sa už upokojil, vytriezvel, prekonal ťažké obdobie svojho života a vytvoril tak s chlapcami skvele precítené piesne, ktoré tvoria kompaktný celok, ktorý sa určite oplatí vypočuť. Konečne sa zbavili nálepky emo (aj keď niektorí si to bohužiaľ stále neuvedomujú ) a hudobný kritici ich začali brať vážne. Tento album je obsahovo aj hudobne vyzretejší a vyzerá to tak, že MCR už dospeli a začali sa zaoberať aj inými témami ako stredoškolské rozchody. Aj keď to im nemôžem zazlievať lebo aj to patrí k životu a aj tak majú prvé dva albumy predsa dačo do seba. Hlavne už predtým spomínané Helena a The Ghost Of You z 2. albumu.
The Black Parade je často kritizovaný pre údajnú zbytočnú pompéznosť, teatrálnosť až gýčovosť. Ok, je to každého osobný názor. Mne sa myšlienka zhudobniť dramatický príbeh umierajúceho pacienta na rakovinu zapáčila a dojala ma. O to vlastne ide. O dojem, či už dobrý alebo zlý, človeka to určite prinúti zamyslieť sa. A to nie je v tejto dobe už časté – hudba, ktorá zaujme a prinúti človeka premýšľať. A preto z mojej strany veľký obdiv a vďaka. A štýl, ktorým to spravili si taktiež zaslúži obdiv.
Vytvorili dojímavý príbeh obyčajného muža, ktorý zomiera a prehodnocuje svoj život, chce dostať ešte jednu šancu, ale smrť ho dobieha v podobe čierneho sprievodu ( The Black Parade – čo je vlastne fiktívna kapela ), ktorý mu pripomína detstvo, keď ho otec zobral do mesta vidieť sprievod. No, klobúk dole, vyšlo im to. Myslím, že právom sa tento album zaradil medzi také zhudobnené príbehy ako napríklad album The Wall od Pink Floyd, či Green Day – American Idiot a The Killers – Sam's Town.
Častá kritika sa týkala predovšetkým hlavnej témy The Black Parade – smrti. Album dostal označenie príliš depresívny a dokonca nebezpečný lebo môže nabádať deti k nejakému druhu násilia. To už ale nie je ich problém, že sa to dostane do rúk 12-ročným. Tému nebezpečenstva vplyvu médií by som tu mohla rozoberať na ďalšie 3 strany, takže to nechám radšej na inokedy. Ja osobne nikdy po vypočutí tohto albumu neupadnem do žiadnej hlbokej depresie a ani nezačnem plánovať sebevraždu. Práve naopak, táto hudba ma povzbudí a cítim sa lepšie a veselšie.
Neviem, či sa do kategórie zdraviu škodlivých kapiel dostali MCR kvôli sympatiám k čiernej farbe, ale snáď treba pripomenúť, že nie každý kto má rád čiernu farbu musí byť satanista či upír a rezať si žily. The Black Parade je o smrti, ale nenabáda k nejakému násiliu či sebaubližovaniu (práve naopak – bojuje proti tomu, napr. v skladbe Teenagers), ale berie smrť síce ako smutnú, ale bežnú súčasť nášho života. Áno, smrť je hrozná a smutná, najmä ak ide o mladého človeka s nevyliečiteľnou chorobou, ale patrí k životu a nemali by sme pred ňou zatvárať oči a pohoršovať sa ale otvorene o nej hovoriť. Možno aj toto je posolstvo MCR v tomto albume, neviem, ale rozhodne to nie je téma, ktorá by si zaslúžila takú neľútostnú kritiku.
A čo sa týka nového imidžu kapely, prvotný šok po vzhliadnutí Gerardovej bielej hlavy som prekonala po tom čo som zistila, že to malo symbolizovať holú hlavu po chemoterapii. Hm, zvláštny nápad, ale asi vedel prečo to robí. Ohľadom kostýmov v štýle "cínový vojačik" len toľko, že všetko lepšie ako opasok s prackou v tvare netopiera a krvavé ruže. Vizuálne je to veľmi efektné a celkom sa mi to páči. Patrí to k The Black Parade a vytvára to teatrálny dojem inšpirovaný anglickými Queen. Bez toho by to nebolo ono.
Album má veľa priaznivcov a fanúšikov, ktorí to zhltli aj s navyjákom, ale aj veľa odporcov a kritikov, ktorí by ich najradšej zniesli pod čiernu zem. Ja sa hrdo zaradím do tej prvej skupiny a nehanbím sa za to, lebo The Black Parade som vysoko zaradila do svojho osobného rebríčka najlepších vecí čo so doteraz počula ( a je toho dosť ).
Možno ma označíte za naivnú a hlúpu fanynku ( je mi to aj tak dosť jedno ) a zaškatuľkujete MCR ako ďalších "pózerov", ktorým ide iba o kšeft a plyšákov od fans, možno vás dojmú a zapáčia sa vám. Je to vec osobného vkusu a názoru. Len vás prosím, akokoľvek sa rozhodnete, vypočujte si to predtým.
Ďakujem za pozornosť :)



... a tak som sa teda vybrala do Prahy na ich koncert ( 3.6. T-Mobile Arena , 20:00 ). Pripravená na stovky (tisíce!) vreštiacich ružovo-čiernych "emo-kids" som zostala aj tak dosť zarazená obrovským počtom rôznych indivíduí a kreatúr, pri ktorých som mala často problém rozoznať mužské pohlavie od ženského. Ale tak som sa aspoň zasmiala. Úsmev mi rýchlo zmrzol keď sa mi popod nohy začali motať desaťročné dievčatká s čiernymi nechtami oblečené v tričkách s drsným vzorom. ( ja keď som mala desať, ťahala som ešte za sebou káčera ). To bude asi chyba výchovy. Proste si myslím, že táto hudba je pre trochu staršiu vekovú kategóriu. Napriek tomu sa vekový priemer pohyboval okolo 15 rokov.
Česť výnimkám a tým maloletým, ktorí aj rozumejú o čo v tej hudbe ide... Hm, ako im vysvetliť, že to už má od emo dosť ďaleko...
Na margo tohto koncertu sa toho popísalo dosť, dobrého aj zlého. Ja sa pokúsim byť stručná a záležitosti týkajúce sa ozvučenia, osvetlenia či kvality hudby a spevu nechám na väčších odborníkov.
Voľba zobrať si ako predkapelu kanadských punk-rockerov Billy Talent sa ukázala ako výborný nápad aj keď často sa označuje za chybnú, lebo Billy Talent vraj zatienili hlavné hviezdy večera, ale to by sa dalo dlho rozoberať. Spevák Benjamin perfektne vyburcoval publikum a pripravil tak úrodnú pôdu pre MCR. Škoda, že hrali iba približne 45 minút. Po netrpezlivom, približne polhodinovom čakaní na MCR, sme sa dočkali a vzhliadli pred sebou Gerarda, ktorý zo začiatku vyzeral dosť unavene ale neskôr ho výborná atmosféra v hale a energické publikum prebudilo. Pre niektorých bolo ich vystúpenie celkom sklamaním, keďže sa nekonala klasická šou v štýle The Black Parade, chýbali typické kostýmy a piesne z nového albumu sa striedali s tými zo staršieho. Celkový dojem tak trochu splýval a až tak výraznejšie zapôsobila skladba Welcome To The Black Parade, kde začiatok sme celkom dobre odspievali my. Spolu s následnou I Don't Love You a dojímavým záverom Cancer to pokladám za najlepšie časti koncertu. A nesmiem ešte samozrejme zabudnúť Teenagers, Famous Last Words a poslednú Helena, pri ktorých sa všetci poriadne odviazali. Dočítala som sa rôzne názory, na moje prekvapenie prevyšovali tie negatívne. „Bol to koncert typu prídeme, rýchlo to odohráme a ideme preč.“ Gerardovi vyčítali slabý kontakt s publikom a celkovú nezaujatosť. Možno niečo na tom bude, veľa fanúšikov sa trošku sklamalo, čakali viac. Na mňa tiež zapôsobili trochu nudným dojmom, chýbala v tom šťava. Vedia to aj lepšie. Sme zvyknutý z tohto ich turné The Black Parade On Tour na veľkolepú šou s množstvom efektov a v Prahe síce zahrali dobre, ale chýbala v tom iskra. Ale celkový dojem bol aj tak úžasný. Určite aj vďaka výbornej atmosfére v publiku, aj keď vďaka zadným radom to bol tam u nás vpredu boj o prežitie. Veď desiatky tých odpadnutých a vylisovaných dievčat by vedeli rozprávať.
Zhrniem to tak, že možno to nebol ich najlepší koncert, ale pre mňa určite najlepší bol a určite aj jeden z najlepších zážitkov, na ktoré sa nezabúda. Môžem spokojne napísať, že bez váhania by som išla opäť a s hrdosťou si môžem vylepiť na stenu ich plagát, ktorý som si tam kúpila.

Len jedno stále nechápem... čo sledovali organizátori tým hip-hopom čo sme tam museli asi hodinu pred koncertom počúvať.

dobry clanok, celkom od srdca si myslim...trošku moc kritiky na starši album ale každého vec:)osobne mam k nemu hlbši vzťah, bo vtedy aspon nebol ten spominany ošiaľ u 13-stiek. Ale uspech im doprajem, aj oni musia z dačoho žiť:))).

to je dojem ze su komercny....aj green day mali chvilku imidž komercnej kapeli...bo ked ma kapela uspech automaticky skomercnie...ale bola dobra pred tym tak ju nezavrhnem koli tomu ze ma uspech... eeeeči beeč !:P

myslim dievca ze si to zhodnotila perfektne! Album ako Black parade bol nutny aby sa dokazali presadit aj v Europe co sa im pri tych prvych dvoch velmi nedarilo.... nebyt BP o aku uzasnu vec by sme boli ukrateni:) ja som sa do ich hudby tiez zamilovala presne ako si pisala dodava energiu! a ako aj oni sami vyhlasuju najdolezitejsie je byt sam sebou to je to k comu ludi vyzyvaju nie byt klonom s predsmrtnym vyrazom! tie decka su strasne a ja sa popravde cudujem ich rodicom ze im taketo nieco dovolia (aj pocuvanie MCR by som im v 13 ci 14 nepovolila ale co uz). Ja som bola v Prahe aj do Berlina som za nimi isla a poviem ti oba koncerty boli super! iste keby odohrali celu BP bolo by to uzasne ale nestazujem si som stastna ze som tam bola a videla a pocula ich nazivo...........