24.8.2013 | Autor: Zuzana Ben Lassoued | sekce: echo Hudební pedagožka a muzikantka Zuzana Ben Lassoued nyní žijící v Kanadě nám poslala svůj článek o Dianě Krall, jejíž tvorbou se dlouhodobě zabývá. Vzpomíná v něm na koncert, který proběhl v Torontě v rámci jarního turné této kanadské jazzové klavíristky a zpěvačky. Diana Krall na něm představila své poslední, loni v říjnu vydané album Glad Rag Doll.

Všetko na novo. Tak by sa dalo stručne charakterizovať sedemnásťdňové turné Diany Krall vo februári a marci 2013, v ktorom uvádzala svoj nový album Glad Rag Doll. Zmenila producenta, je ním T – Bone Burnett, priniesla nových hudobníkov, ale aj nové netradičné nástroje. Hrajú na nich Jay Bellerose (bicie), Dennis Crouch (basa), Marc Ribot (akustická gitara, ukulele, 6 strunová basa, bandžo), Keefus Ciancia (keyboards, mellotron), Colin Linden (dobro), Bryan Sutton (elektrická a akustická gitara, baritone gitara – ide o variáciu štandardnej gitary s väčším rozsahom, ktorý dopomáha naladiť sa na nižšiu škálu nôt), Howard Coward (ukulele, mandola, tenor gitara – štvorstrunová gitara, o niečo menšia a príbuzná steel-string akustickej alebo elektrickej gitare, background vokal). Vydávajú nové zvukové efekty a ponúkajú osobitú javiskovú prezentáciu. Všetko akoby nasvedčovalo tomu, že Dianina hudba sa obliekla do nového rúcha. Je to naozaj nové?

Prvé albumy Diany Krall sa nesú v inovačnom duchu, avšak časom mnohí kritici zvýrazňovali Dianinu repetívnosť, hraničiacu viac s komerčnosťou než s kreatívnou tvorbou. Akokoľvek sa pozeráme na hudbu Diany Krall, nik jej nevezme niekoľko titulov Grammy a JUNO Awards, napríklad v kategórii: Vokálny jazzový album roka.

Po trojročnej pauze Diana vytvorila nový projekt, v ktorom spojila hudobné umenie s filmovým, a vďaka javiskovým možnostiam aj s výtvarným umením. V súčasnosti mnohí umelci prepájajú umenia. Napríklad Yo-Yo Ma zlúčil klasickú hudbu s tancom, či architektúrou, akoby všetko so všetkým súviselo. A práve tento prístup dopomohol Diane cítiť sa na javisku ako „doma“. Nikdy predtým Diana Krall nepôsobila počas koncertu tak relaxujúco a senzitívne. Vďaka zlievaniu iných umení s hudbou, Diana sa akoby udomácnila v úlohe sprievodu, ako súčasť veľkého celku, než ako obvykle hrávala na koncertoch ako sólistka, kde všetky svetlá a oči boli uprené len na ňu. Tentokrát sme mohli vnímať Dianu ako klaviristku a speváčku v sprievode nemých, krátkych trojminútových filmov, čo evokovalo staré časy klaviristov podkreslujúcich filmy Charlieho Chaplina. Na rozdiel od nich, Diana bola tá, ktorá hrala “prvé husle” a v jej sprievode bolo všetko ostatné.

Diana bola inšpirovaná otcovou starou 78 otáčkovou nahrávkou. „ Bola som fascinovaná Ziegfeld dievčatami z roku 1920. Dolores Castello bola jednou zo Ziegfeld Follies dievčin. Fascinovala ma jej temná stránka, pretože ma to robilo šťastnou. Chcela som prispieť k Ziegfeld dievčinám – tým ženám, ktoré pracovali veľmi ťažko a boli málo platené.“


Koncert sa niesol v duchu nostalgie a romantiky: od púpavových vencov, cez hory a stráne, až po egyptské brušné tanečnice, no v podtóne bola akoby celý čas Dianina rodina, jej rodičia a deti. Hudba kulminovala medzi jazzom, rockom, country music a bluegrassom. Javisko bolo premenené na romantický priestor s tmavomodrou drapériou, veľkým trblietavým polmesiacom a množstvom malých svetielok - hviezdičiek. Diana spolupracovala s kostýmovým dizajnérom Collenom Atwoodom a fotografom Markom Seligerom.

Teatrálnym akordickým úvodom v skladbe When the Curtain Comes Down ( „Keď opona ide dole“) Diana Krall spojila svoj nový štýl s divadlom a filmom. Nová  nezvyčajná sonorika, vďaka využitiu bandža a ukulele, ma okamžite zaujala. To robil aj svetoznámy newyorský bandžo hráč Béla Anton Leoš Fleck (pomenovaný po maďarskom skladateľovi Bélovi Bartókovi a českých skladateľoch Antonínovi Dvořákovi a Leošovi Janáčkovi), ktorý prepája bluegrass s jazzom.

Skladba There Ain't No Sweet Man That's Worth The Salt Of My Tears ( „Niet tak sladkého muža, ktorý by stál za moje slané slzy“) s dobrom, rezonátorovou guitarou, objavenou Slovákom Johnom Dopyerom, Dianiným spevom a klavírom znela úplne odlišne od verzie Binga Crosbyho a Bixa Beiderbeckea. Kreatívne vytvorila Diana novú tvár tejto pesničky s moderným nádychom, a predsa nestratila skladba svoj pôvod a šarm. O niečo pomalšie, pohodovejšie tempo než vo verzii Crosbyho, menej tanečný a viac uvoľnenejší vokál vytvorilo novú verziu skladby.  

Just Like a Butterfly That's Caught In the Rain ( „Ako motýľ chytený v daždi“) Diana okomentovala stručne:  „I like when it is missarable, rain ( „Páči sa mi, keď je mizerne, dážď“)“ povedala Diana, keď predstavovala prvú skladbu. Nečudo, však pochádza z Nanaimo, kde v zime prevažne len prší. V prvej skladbe Diana hrala hudbu z nôt a bolo ju ledva počuť, čo ma trochu znervóznilo, pretože som si nevedela predstaviť, že by som vydržala takto počúvať celý jej koncert. Stuart Duncan, americký bluegrass hudobník na husle, mandolínu, gitaru a bandžo to však zachránil hneď na začiatku s jeho príťažlivým hraním na ukulele. Zarazilo ma, že tento skvelý hudobník, ktorý obdržal v roku 1994 a 1996 Grammy Award za Najlepší bluegrass album, nebol spomenutý vo vytlačenom programe, len Dianou na javisku.

Dážď sa presúval aj do ďalšej gospelovej skladby napísanej v roku 1920: Let It Rain ( „Nech prší“). Takúto nostalgiu vyvolala Diana na javisku s tremolami a arpeggiami na konci skladby končiacej v pianissime.

Od gospelu k pokušeniu s množstvom opakujúcich sa nôt a rytmického patternu: akcentovanej štvrťovej noty, dvoch osminiek a štvrťovej noty, Diana použila vo svojom sóle množstvo tremol na navodenie atmosféry rozladeného klavíra z 20tych rokov, avšak á la Diana Krall. Keyboardista hral na akordeóne a huslista hral sólo bez sláčika. Duncan na husliach a Bajakian na gitare žiarili neskutočnou energiou, vitalitou a zanietením pripomínajúce frázami Santanu. Skladba skončila v Dianiných oktávach klavíra a opäť v tremolách vo forte.     


„This piano is fancy, handy-dandy ( „Tento klavír je fajný, užitočný-super“)“– povedala Diana, keď sa presunula k masívnemu dobovému akustickému Steinway klavíru z roku 1890, ktorý mal nielen výrazné ornamenty na prednej doske, ale aj „barovú skrinku“ a dve malé lampičky na stranách. Ostatní hudobníci opustili javisko, Diana ostala sama. Bola to prestávka pre hudobníkov, aby Diana mohla skončiť koncert skôr, pretože deti na ňu čakali vedľa v miestnosti na hranie, čo je v biznise šikovný ťah.

Diana vyzvala divákov, aby si rozkázali pesničku na želanie. V hľadisku zaznelo: Over the Rainbow, no nakoniec zahrala: Cry Me a River.  „Zvykla som sedávať u babky pri stole, kde sa fajčilo, pilo a hrali sa karty. Nikto v mojej rodine nestál na javisku, iba moja teta Gene v 20tych rokoch, ktorá ako jediná z rodiny sa vydala na cestu do New Yorku.“ Pokračovala skladbou The Wicked Witch's Theme ( „Téma Zlomyselnej bosorky“), kde začala plánovane zrýchlovať. Spolu s accelerandom používala klastre a glissandá, čo bolo nové a inovačné, ale čím rýchlejšie hrala, technicky to bolo ťažšie, ale aj kŕčovité a nevyrovnané, nestíhala rýchle tempo, až nakoniec ani nevyhrala poslednú notu ako by každý dobrý muzikant očakával. Len postupovala smerom na koniec diskantu, no správnej poslednej noty sa nik nedočkal. Diana to okomentovala spontánne s jedným slovom: „Shit “a vstala od dobového klavíra a šla naspäť ku krídlu značky Steinway, ktorú preferuje.

Koncert zahrňoval príbeh zo života skutočných ľudí, žien, ktoré zabávali prevažne mužské obecenstvá začiatkom 20teho storočia. Myna Derby, Faith Bacon, Maron Benda a Mary Nolan boli kabaretné tanečnice Ziegfeld Girls z 20tych rokov a boli v pozadí skladby Glad Rag Doll. Diana dodala: „Každý v mojej rodine mal nejakú prezývku.“

V skladbe Boba Dylana (T –Bone Burnett bol gitaristom Boba Dylana) boli dve slečny na plátne. Žeby nostalgia z čias, keď Diana bývala so sestrou? Dennisa Croucha na kontrabase bolo počuť najviac. Je síce známe, že Diana vždy pozorne počúva svojho basistu, ktorý nahradzuje jej basovú líniu, no tentokrát Dianu bolo veľmi slabo počuť. Text ku piesni čítala z nôt a klavír úplne obmedzila na minimum. Patrick Loren hral na keyboarde, a podobne ako Duncan a Bajakian nebol spomenutý v programe. Prečo? Lebo by to odpútalo pozornosť od uvádzania Dianinej novej nahrávky? A prečo vôbec noví hudobníci ako sú: Keefus Ciancia  (keyboards), Marc Ribot (akustická gitara), Colin Linden (dobro), Bryan Sulton (elektrická a akustická gitara), Howard Coward (ukulele), T - Bone Burnett (elektrická gitara a zároveň producent Glad Rag Doll) vlastne neboli súčasťou koncertu, len nahrávky? Akokoľvek je to mienené, mená účinkujúcich sa patrí dať do programu namiesto tých, ktorí tento projekt nahrali. Alebo servírujeme publiku myšlienku, že nahrávky sú oveľa dôležitejšie než živá hudba? Len na porovnanie, koncert Diany Krall v Toronte bol oveľa živší a zaujímavejší než samotné Cd-čko. Ako profesionálny hudobník si dovolím tvrdiť, že takí profesionáli ako sú Duncan a Bajakian boli oveľa lepší než hudobníci na nahrávke.

Sunny Side of the Street ( „Slnečná strana ulice“) znela akoby Diana hrala pre nemé filmy Charlieho Chaplina. Sólo mali husle a klavír. Koniec opäť v tremole v diskantovej polohe. Od Sunny Side of the Street ku Lonely Avenue ( „Osamelá ulica“): pomalé kráčajúce tempo, 2/4 takt, ťažké akcentované dve doby a k tomu kovové sólo gitary a bandža vyhrávali ku pozadiu na plátne, na ktorom bolo vykreslené sci-fi mesto budúcnosti. Žiadne spievanie, len sústredenie sa na doby, ktoré v decrescende nakoniec zastali. Záver pekne ukončený na jednom opakujúcom sa tóne. Osviežujúce boli tieto staro-nové hudobné nápady. Túto skladbu nahral aj Ray Charles, Jimi Hendrix a Bill Medley, no Diana jej dala novú sonoriku. Spolu s Dianou Krall každý z týchto hudobníkov nechal svoj „podpis“ na interpretácii. Kto je lepší, ťažko povedať, jednoznačne každý z nich bol originálny.


V pozadí balady Buddy Millera Wide River to Cross ( „Prejsť divokú rieku“) sa premietali na plátno hory a stráne pripomínajúce Vysoké Tatry a pred nimi žena s dievčaťom na koni. Skladba doznievala v tichosti s akustickou gitarou. Napadla mi len jedna otázka: Bola to Diana s jej mamou na plátne, kedže to skôr vyzeralo ako domáce čierno-biele video z 80tych rokov alebo je to len náhoda? Vzťah matky a dcéry v tejto scéne určite dominoval.

Na rade bol síce Nat King Cole, no rodinná pohodička a romantika sa nevytrácali, skôr naopak, sa zvýrazňovali. Zaujimavé bolo, že husle mali rýchle sólo, no v pozadí mladá zaľúbená dvojica skackala pomedzi stromy v prírode v pomalom pohybe, čo vytvorilo perfektný vizuálny a hudobný efekt, vzdialene evokovalo atmosféru českého filmu: Vesničko má středisková.

Nespomínam to náhodou, Dianine slovenské korene zanechávali nenápadné stopy skoro v každom filmovom zostrihu, či už boli nahraté hercami, alebo to vyzeralo ako staré domáce video. Akoby sa Diana chcela vyjadriť v hudbe ku svojej rodine. Prairie Lullaby ( „Uspávanka prérie“) predostrelo Dianine tiché a jemné odtiene na klavíri.

Na spestrenie, po daždi, avenue, uliciach, či uspávankách prišli na rad vášnivé rytmy, pri ktorých dvojica v krátkom filmovom klipe Georga Rafta a Carola Lombarda tancovala veľmi intenzívne tango. Táto pomalá, tichá, ale veľmi zanietená skladba Boulevard of Broken Dreams ( „Bulvár zlomených sŕdc“)  bola jednou z mojich najobľúbenejších na koncerte. Z tancujúcej dvojice vyrážala zmyselnosť, intenzita a s Dianinou interpretáciou hranou v maximálnych pianissimach dávalo perfektný ucelený obraz vášní, zobrazených ako na plátne, tak aj v hudbe. Dianina vášnivosť sa presúvala smerom k egyptským brušným tanečniciam z 20tych rokov, na ktoré sa zmyselne dívali muži v elegantných frakoch. Na záver nová kombinácia zvukov fiddle, organ a vokál zaujali každého v hľadisku.

Aram Bajakian je výborným gitaristom, no škoda, že neparticipoval na nahrávke. Na javisku zohrával veľkú rolu v sólach, ktoré boli fantastické, keďže disponoval nielen technickou vyspelosťou, ale aj oduševnenou hrou s prekrásnou dynamikou, priezračnou artikuláciou a jemným frázovaním, ktoré sa prelínalo s ohnivým entuziazmom. A ešte väčšie sklamanie bolo, keď som takého talentovaného hudobníka videla v suteréne predávať svoje vlastné CD-čko popri Dianinom predavačovi, ktorý predával tričká, CD, publikácie a plagáty Diany Krall. Je smutné vidieť na vlastné oči, ako funguje business v dnešnej dobe a ako ťažko sa musia talentovaní hudobníci „predierať“ popri už známych osobnostiach.


Keď som si vypočula Glad Rag Doll v rádiu počas interview s Dianou Krall krátko potom, ako bol album uvedený na trh, nechápala som, ako chcela Diana uviesť svoju hudbu s krátkym filmom. Až po koncerte som si uvedomila, že jej nový album by sa nemal počúvať ako CD, pretože to bude spĺňať len funkciu ako načítaná rozprávka na platni. Veľa detailov by si poslucháč musel vedieť domyslieť či predstaviť. Ucelený význam dáva iba živý koncert ako konceptuálny projekt na javisku s krátkym filmom v pozadí. Bez toho nový album vyznieva úplne inak, jednoduchšie a nekompaktne.

Namiesto titulkov na konci koncertu boli premietané staré čierno-biele fotky pravdepodobne z Dianinej rodiny, kde sa všetci spolu schádzali, spievali, pili a zabávali presne tak, ako je zvykom na Slovensku...Bol to kúzelný večer aj vďaka tomu, že po koncerte som sa osobne stretla s Elvisom Costellom, Dianinym manželom, ktorý mi potvrdil Dianine slovenské korene. A zistila som, že v jej manažmente sú aj ľudia s českým pôvodom.