4.6.2010 | Autor: Michaela Kučová | sekce: živě
Dlho očakávaná Primavera sa pre mňa začala netypicky, vo veľkej uzavretej sále Auditoria. Owen Pallet alias Final Fantasy, si však lepšie miesto na svoje vystúpenie vybrať nemohol. V tmavej miestnosti nič neodpútavalo pozornosť od jeho strhujúcej hry s husľami a aj svetlá na strope pôsobili skôr ako nočná obloha. Husle a ich zvuk rozhodne nepatria medzi moje obľúbené, Owen ma však presvedčil. So slákom, strunami, elektronikou a výpomocou gitaristu vytvoril experimentálnu krásu, ktorá naplnila celú sálu.

Zvyšok festivalu sa odohrával na rozpálenom výstavisku. Morom obkolesený areál vytváral krásne pozadie pre ešte krajšie koncerty, a svojím spôsobom aj prehlušil typické festivalové zápachy a stupňujúci sa neporiadok.

Za triezva

Scout Niblett však hrala ešte v pomerne triezvej, neuvoľnenej atmosfére, v plnom poobednom svetle. Napriek tomu sa jej podarilo vytvoriť na veľkom pódiu dokonalú intimitu. Svoje náročné piesne pretlmočila s nezmeneným posolstvom, no dostatočne ľahko na to, aby sa polovica festivalového osadenstva nevrhla do mora. Scout ukázala, že nie je len nejaký deprimovaný pohrobok grunge, ale žena so zmyslom pre humor, plne oddaná svojej dunivej gitare.

Scout sa na pódiu mihla ešte raz, ale to už len ako pozorovateľ, pri vystúpení Shellac. Ujo s okuliarikmi alias legenda Steve Albini a jeho už nie mladí spoluhráči mali energie za desiatich. Dav si úplne podmanili svojimi údernými, na nič sa nehrajúcimi songmi a Scout nebola jediná, kto si takmer privodil úraz pri headbangu.

Koncertom z iného sveta boli CocoRosie, tentoraz sprevádzané bubeníkom, pianistom aj beatboxerom. Ako vždy nezanedbali vizuálnu stránku, ale ich S/M inšpirované oblečenie patrilo k tým ešte normálnejším veciam, ktoré tvoria ich kostýmy. Čo naopak dosiahlo vrchol, je ich hudba. Či už prepracované staršie piesne alebo tie z najnovšieho albumu, všetko zaznelo vo vykryštalizovanej forme.

Slnko a Florence

Nedeľu otvárali koncerty zadarmo v Joan Miró parku. Napríklad kalifornskí Ganglians sa so svojím psychedelickým garage do slnkom zaliatych paliem výborne hodili. Ďalším účinkujúcim, ktorí očividne našiel svoje miesto, bola Florence Welch so svojou kapelou. Jej prejav je stvorený pre veľké pódiá a Florence + the Machine je len na začiatku úspešnej cesty. Pobehujúc po pódiu vo vintage nočnej košeli, Florence bola zjavne vo svojom živle. Zdá sa, že jej prejav sa posúva od punkovej inšpirácie bližšie k popovým projektom ako je Goldfrapp či Bat for Lashes, napriek tomu si zachováva svoju elektrizujúcu silu.

Tma a The Antlers

Podobnou senzáciou posledného roka sú The Antlers, kapela, ktorá vydala ospevovaný konceptuálny album o smrti, láske, rakovine a Sylvii Plath. Album, ktorý je intímnou výpoveďou frontmana Petera Silbermana, pri premene na koncertnú show nestratil nič zo svojej hĺbky. Krehké ľudské emócie v takmer post rockovom obale sa postarali o jeden z vrcholných okamžikov festivalu. Antlers zahrali aj tri piesne na menšom unplugged stage, kde absolvovali aj krátke interview a len zdôraznili to, čo bolo z koncertu očividné: smútok v skladbách nebráni radosti z hry.

Liquid Liqiud má už úspešný štart kariéry dvadsať rokov za sebou a napriek tomu si zachovalo sviežosť a hudobný náboj. Basa a najmä veľa bicích a perkusii vychádzajúcich z rytmov Afriky a Latinskej Ameriky, boli očividne presne tým, po čom španielske uši túžili, na ich koncerte sa totiž strhol asi najväčší tanečný ošiaľ.

Opakom bol elektronický čarodejník Ben Frost, ktorý zahalený v oblakoch pary vyzeral ako nejaký temný severský boh. Jeho náročné experimenty s noisom a ambientom však neboli na veľké pódium najšťastnejšou voľbou a dav pod pódiom sa značne preriedil.

Kúsok Španielska

Hoci domácim kapelám patrila väčšina času na jednom z veľkých stageov, zahraničný návštevník sa veľa o španielskej scéne nedozvedel. Aj inak výborná hrubá knižka festivalu sa venovala len zahraničným vystupujúcim. Náhodou som sa teda dostala jedine na koncert Telemathicos, čo bol bohužiaľ pomerne primitívny pop rock v tancovačkovom rytme. Sprístupnenie domácej tvorby návštevníkom je tak asi jedinou výčitkou inak vynikajúcej dramaturgii.

Primavera Sound, Barcelona (ES) - Forum, 27. 5. – 29. 5. 10