Primavera Sound, Barcelona (ES), 27. - 29. 5. 10 (1. časť)
3.6.2010 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
Tí, ktorí nechodia na festivaly vôbec, majú zidealizované Glastonbury, či Sziget. Pre ostatných, tých pragmatickejšie uvažujúcich, takým miestom môže byť napríklad barcelonsky Primavera Sound. No keby nebolo fantastického line-upu a drahého piva, až taký rozdiel by medzi nami a západom neexistoval. Ani jeho cena však nebráni ľuďom, aby sa z neho opili a vo večerných hodinách boli dostatočne neznesiteľní. Španieli nepatria k tým práve najsústredenejším poslucháčom, skôr koncerty vnímajú ako kulisu, celý koncert vás obchádzajú, hľadajú si lepšie miesta, čo zase bráni tým sústredeným. No a samozrejme, všetko, čo chcete vidieť sa vám prekrýva. Ale predsa, keď sa niekto chváli večernými headlinermi ako Broken Social Scene, Pixies, CocoRosie alebo Grizzly Bear, musí byť niekde inde ako taký priemerný stredoeurópsky festival.
Opitá atmosféra gitarových legiend
Odhliadnuc od otravných negatív totiž prichádza asi tak stonásobne viac pozitív. V prvom rade, ľudí, ktorí chcú hudbu počúvať je stále viac ako opitých Britov a Španielov. A niekedy práve opití a otravní návštevníci vytvoria nezabudnuteľnú atmosféru. Stalo sa tak napríklad na gitarových legendách konca druhého tisícročia. Spolu s Pixies bolo odspievané nielen Where Is My Mind?, mimochodom, zahrané snáď v najhoršej verzii, akú malo ľudstvo možnosť počuť, ale v podstate celý set. Pixies sa rokmi nemenia, snáď len kilá pribudli, setlist bol skoro rovnaký, ako keď hrali na Pohode štyri roky dozadu, napriek tomu atmosféra vedela strhnúť. Pričom celkovo sa zdalo, ako keby kapely v nádherom meste, v urbánnom prímorskom areáli hrali lepšie, uvoľnenejšie, s väčšou radosťou. Pixies patrili k nim.
Nefestivalovo na festivale
More teda urobí svoje, ale aj možnosť vidieť nefestivalové kapely hrať famózne koncerty na veľkých pódiach je zásadným triumfom Primavery. Najmä, ak sa interpretom podarí vytvoriť intímnu atmosféru. Atlas Sound alias Bradford Cox z amerických Deerhunter toho bol absolútnym príkladom. Sám na pódiu s akustickou gitarou systematicky pracoval s efektami a slučkami tak, aby nepôsobili umelo a pripravil, rovnako ako jeho krajanka Scout Niblett o deň skôr, najsilnejší singer/songwriter zážitok z line-upu.
Napodiv sa intímnosť podarilo na pódium preniesť i britským The xx. Ich komorná hudba s prebasovanými beatmi zaplnila celý amfiteáter jedného z najväčších pódií a bola vyhraná a sebaistá. I mierne opočúvané skladby z debutového albumu boli viac atmosférické, o niekoľko desiatok sekúnd dlhšie. Publikum sa nebálo spievať zborovo, napríklad v "ploužáku" Shelter, a pri každej rýchlejšej pasáži sa snažilo márne hýbať. Z The xx sa tým však nestala futbalová kapela, ale skôr dôkaz, ako presvedčivo môže interpret hodiaci sa do malého klubu dostať desaťtisíce. Pomáha tomu i vizuál, veľké "x" na pódiu, ktoré je, samozrejme s trochou nadhľadu, v poslednom roku podobným symbolom, akým bol Warholov banán na obale debutu Velvet Underground, no najmä predstava, že aj kapely, z ktorých sa zbláznili trendy médiá môžu byť v skutočnosti famózne.
Staré vs. nové
Celá dramaturgia Primavera Sound je vlastne postavená na konfrontácii nového a starého. V prvý, štvrtkový večer, tak napríklad pôsobili Broken Social Scene a po nich hrajúci Pavement. Nie, že by kanadská banda, ktorá mala v určitých momentoch na pódiu až jedenásť členov, bola niečim invenčná, no narozdiel od Pavement nepôsobila ako len nostalgická spomienka. Popísať ich koncert nezaintersovanému človeku môže pôsobiť banálne: bicie, basa, klávesy, veľa vokálov, štyri gitary, ktoré si hudobníci vzájomne menili, občas vyšiel na pódium Owen Pallet, raz dokonca aj Scott Kannberg zo spomínaných Pavement (a naopak, Kevin Drew sa objavil neskôr na pódiu s nimi).,, Čo ich však odlišovalo od obyčajných gitaroviek je veľkoleposť a úplna radosť, s akou strihali rockové pózy, s akou si menili nástroje, improvizovali. Broken Social Scene boli tak rozhodne jedným z highlightov Primavery.
Príjemná umelosť
Dôkazom aktuálnosti festivalu je aj to, že až sedem z kapiel, ktoré hrali na festivale sa dostali do aktuálneho čísla NME medzi najžhavejšie kapely zo Spojených Štátov. Jednou z nich bola aj dievčenská štvorica Dum Dum Girls, vedená charizmatickou Kirsten Gundred. Keď sa jej počas nie príliš vydareného rozhovoru pred unpluggedovým koncertom na jednom z malých stejdžov pýtali, či je to, že s ňou hrajú tri ďalšie dievčatá náhoda, jasne definovala to, čo vlatne bolo aj počuť a najmä vidieť. Dum Dum Girls naozaj pôsobili svojim imidžom ako umelý projekt, no priamočiarosť ich pop-punkových skladieb bola v ich podaní dnes už takmer nevídaná. Ako keby tam s nami bol aj Iggy i Polly Jean, nielen jej nohy ale snáď aj kúsok skladateľského talentu. Kapela o polnoci, kedy sa Pitchfork Stage menil zo živého priestoru na tanečný, výborne prepojila obidve prívlastky.
Hype = tragédia
Mimo španielskych kapiel a pár návštevníkov sa na festivale ocitlo aj pár omylov. Napokon, aj kolega Adam Vopička vyhlásil za tri najhoršie koncerty festivalu Cold Cave, Cold Cave a Cold Cave. Ja by som k nim pridal ešte Sleigh Bells, ospevovaných miláčikov, (o) ktorých ešte budeme počuť dosť. Heavy-metalové gitary, dementné beaty a uvrieskaná speváčka a lá Crystal Castles. Tragédia. Ani takí Pet Shop Boys nepatrili k tomu, čo je na Primavere výsostne očakávané, ich retro show mohla baviť tak päť minút, v konečnom dôsledku sa totiž jednalo o živý spev, sterilné podklady ako z albumu a pár farebných obrázkov na obrazovkách. Legendy post-punku The Fall, respektíve ich frontman Mark E. Smith pôsobil podobne smiešne, ako napríklad reunion Sex Pistols. Veru, ťažko sa tváriť nasrato aj po tridsiatich rokoch hrania.
Telegraficky
No ako povedala ďalšia kolegyňa - Miška Kučová, ktorej pohľad na festivalové vrcholy ako Scout Niblett, CocoRosie alebo The Antlers, si môžete prečítať tiež, bol to príliš dobrý festival na to, aby sa zmestil do pár slov. Pravda, navyše, desiatky interpretov ani nestihnú byť spomenutí, tak, ako by si zaslúžili. Či už to boli vždy dokonalí noise-rockeri Health, bočný projekt Geoffa Barlowa z Portishead - Beak> a ich inštrumentálny atmosférický výlet, introvertný Panda Bear z Animal Collective, A Sunny Day in Glasgow a ich farebný a veselý shoegaze, dokonale sa hodiaci pod palmy v Parcu Joana Mira alebo stále rastúci Grizzly Bear, ktorí poctivo zaplnili amfiteáter okolo Ray Ban pódia. Návštevník toho tak na Primavera Sound festivale zažil veľa, no vďaka početnosti kapiel aj o veľa prišiel. Absolútne férovou cestou by bolo možnosť absolvovať si ten istý ročník festivalu minimálne trikrát. Aj keď ťažko povedať, či by niekto bol ochotný namiesto svojich srdcoviek chodiť objavovať inde.
Primavera Sound, Barcelona (ES)- Forum, 27. 5. – 29. 5. 10
Tí, ktorí nechodia na festivaly vôbec, majú zidealizované Glastonbury, či Sziget. Pre ostatných, tých pragmatickejšie uvažujúcich, takým miestom môže byť napríklad barcelonsky Primavera Sound. No keby nebolo fantastického line-upu a drahého piva, až taký rozdiel by medzi nami a západom neexistoval. Ani jeho cena však nebráni ľuďom, aby sa z neho opili a vo večerných hodinách boli dostatočne neznesiteľní. Španieli nepatria k tým práve najsústredenejším poslucháčom, skôr koncerty vnímajú ako kulisu, celý koncert vás obchádzajú, hľadajú si lepšie miesta, čo zase bráni tým sústredeným. No a samozrejme, všetko, čo chcete vidieť sa vám prekrýva. Ale predsa, keď sa niekto chváli večernými headlinermi ako Broken Social Scene, Pixies, CocoRosie alebo Grizzly Bear, musí byť niekde inde ako taký priemerný stredoeurópsky festival.
Opitá atmosféra gitarových legiend
Odhliadnuc od otravných negatív totiž prichádza asi tak stonásobne viac pozitív. V prvom rade, ľudí, ktorí chcú hudbu počúvať je stále viac ako opitých Britov a Španielov. A niekedy práve opití a otravní návštevníci vytvoria nezabudnuteľnú atmosféru. Stalo sa tak napríklad na gitarových legendách konca druhého tisícročia. Spolu s Pixies bolo odspievané nielen Where Is My Mind?, mimochodom, zahrané snáď v najhoršej verzii, akú malo ľudstvo možnosť počuť, ale v podstate celý set. Pixies sa rokmi nemenia, snáď len kilá pribudli, setlist bol skoro rovnaký, ako keď hrali na Pohode štyri roky dozadu, napriek tomu atmosféra vedela strhnúť. Pričom celkovo sa zdalo, ako keby kapely v nádherom meste, v urbánnom prímorskom areáli hrali lepšie, uvoľnenejšie, s väčšou radosťou. Pixies patrili k nim.
Nefestivalovo na festivale
More teda urobí svoje, ale aj možnosť vidieť nefestivalové kapely hrať famózne koncerty na veľkých pódiach je zásadným triumfom Primavery. Najmä, ak sa interpretom podarí vytvoriť intímnu atmosféru. Atlas Sound alias Bradford Cox z amerických Deerhunter toho bol absolútnym príkladom. Sám na pódiu s akustickou gitarou systematicky pracoval s efektami a slučkami tak, aby nepôsobili umelo a pripravil, rovnako ako jeho krajanka Scout Niblett o deň skôr, najsilnejší singer/songwriter zážitok z line-upu.
Napodiv sa intímnosť podarilo na pódium preniesť i britským The xx. Ich komorná hudba s prebasovanými beatmi zaplnila celý amfiteáter jedného z najväčších pódií a bola vyhraná a sebaistá. I mierne opočúvané skladby z debutového albumu boli viac atmosférické, o niekoľko desiatok sekúnd dlhšie. Publikum sa nebálo spievať zborovo, napríklad v "ploužáku" Shelter, a pri každej rýchlejšej pasáži sa snažilo márne hýbať. Z The xx sa tým však nestala futbalová kapela, ale skôr dôkaz, ako presvedčivo môže interpret hodiaci sa do malého klubu dostať desaťtisíce. Pomáha tomu i vizuál, veľké "x" na pódiu, ktoré je, samozrejme s trochou nadhľadu, v poslednom roku podobným symbolom, akým bol Warholov banán na obale debutu Velvet Underground, no najmä predstava, že aj kapely, z ktorých sa zbláznili trendy médiá môžu byť v skutočnosti famózne.
Staré vs. nové
Celá dramaturgia Primavera Sound je vlastne postavená na konfrontácii nového a starého. V prvý, štvrtkový večer, tak napríklad pôsobili Broken Social Scene a po nich hrajúci Pavement. Nie, že by kanadská banda, ktorá mala v určitých momentoch na pódiu až jedenásť členov, bola niečim invenčná, no narozdiel od Pavement nepôsobila ako len nostalgická spomienka. Popísať ich koncert nezaintersovanému človeku môže pôsobiť banálne: bicie, basa, klávesy, veľa vokálov, štyri gitary, ktoré si hudobníci vzájomne menili, občas vyšiel na pódium Owen Pallet, raz dokonca aj Scott Kannberg zo spomínaných Pavement (a naopak, Kevin Drew sa objavil neskôr na pódiu s nimi).,, Čo ich však odlišovalo od obyčajných gitaroviek je veľkoleposť a úplna radosť, s akou strihali rockové pózy, s akou si menili nástroje, improvizovali. Broken Social Scene boli tak rozhodne jedným z highlightov Primavery.
Príjemná umelosť
Dôkazom aktuálnosti festivalu je aj to, že až sedem z kapiel, ktoré hrali na festivale sa dostali do aktuálneho čísla NME medzi najžhavejšie kapely zo Spojených Štátov. Jednou z nich bola aj dievčenská štvorica Dum Dum Girls, vedená charizmatickou Kirsten Gundred. Keď sa jej počas nie príliš vydareného rozhovoru pred unpluggedovým koncertom na jednom z malých stejdžov pýtali, či je to, že s ňou hrajú tri ďalšie dievčatá náhoda, jasne definovala to, čo vlatne bolo aj počuť a najmä vidieť. Dum Dum Girls naozaj pôsobili svojim imidžom ako umelý projekt, no priamočiarosť ich pop-punkových skladieb bola v ich podaní dnes už takmer nevídaná. Ako keby tam s nami bol aj Iggy i Polly Jean, nielen jej nohy ale snáď aj kúsok skladateľského talentu. Kapela o polnoci, kedy sa Pitchfork Stage menil zo živého priestoru na tanečný, výborne prepojila obidve prívlastky.
Hype = tragédia
Mimo španielskych kapiel a pár návštevníkov sa na festivale ocitlo aj pár omylov. Napokon, aj kolega Adam Vopička vyhlásil za tri najhoršie koncerty festivalu Cold Cave, Cold Cave a Cold Cave. Ja by som k nim pridal ešte Sleigh Bells, ospevovaných miláčikov, (o) ktorých ešte budeme počuť dosť. Heavy-metalové gitary, dementné beaty a uvrieskaná speváčka a lá Crystal Castles. Tragédia. Ani takí Pet Shop Boys nepatrili k tomu, čo je na Primavere výsostne očakávané, ich retro show mohla baviť tak päť minút, v konečnom dôsledku sa totiž jednalo o živý spev, sterilné podklady ako z albumu a pár farebných obrázkov na obrazovkách. Legendy post-punku The Fall, respektíve ich frontman Mark E. Smith pôsobil podobne smiešne, ako napríklad reunion Sex Pistols. Veru, ťažko sa tváriť nasrato aj po tridsiatich rokoch hrania.
Telegraficky
No ako povedala ďalšia kolegyňa - Miška Kučová, ktorej pohľad na festivalové vrcholy ako Scout Niblett, CocoRosie alebo The Antlers, si môžete prečítať tiež, bol to príliš dobrý festival na to, aby sa zmestil do pár slov. Pravda, navyše, desiatky interpretov ani nestihnú byť spomenutí, tak, ako by si zaslúžili. Či už to boli vždy dokonalí noise-rockeri Health, bočný projekt Geoffa Barlowa z Portishead - Beak> a ich inštrumentálny atmosférický výlet, introvertný Panda Bear z Animal Collective, A Sunny Day in Glasgow a ich farebný a veselý shoegaze, dokonale sa hodiaci pod palmy v Parcu Joana Mira alebo stále rastúci Grizzly Bear, ktorí poctivo zaplnili amfiteáter okolo Ray Ban pódia. Návštevník toho tak na Primavera Sound festivale zažil veľa, no vďaka početnosti kapiel aj o veľa prišiel. Absolútne férovou cestou by bolo možnosť absolvovať si ten istý ročník festivalu minimálne trikrát. Aj keď ťažko povedať, či by niekto bol ochotný namiesto svojich srdcoviek chodiť objavovať inde.
Primavera Sound, Barcelona (ES)- Forum, 27. 5. – 29. 5. 10
Online verze stránky: https://www.muzikus.cz/zive/Primavera-Sound-Barcelona-ES-27-29-5-10-1-cast~03~cerven~2010/
Komentáře
&;
