28.12.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
Návšteva tohto ročníka festivalu Next mi pripomenula londýnsku galériu Tate Modern. Tá je príťažlivá zvonku, vo vnútri ponúka množstvo skvostov, ale aj takzvané “umenie pre umenie”, ktorému rozumie naozaj len úzky okruch ľudí a čím dlhšie sa v nej nachádzate, tým menej sa môžete koncentrovať. Next teda vyzerá byť príťažlivý, ponúka množstvo rozličných mien, o ktorých počul len málokto a to všetko sa odohráva počas troch dní v centre Bratislavy. Ísť nepripravený na Next znamená utrpieť šok. Všetkých desať koncertov festivalu totiž pracovalo s nepravidelnými štruktúrami, improvizáciou, hlukom a takmer úplnou absenciou melódií. Vadilo to? Občas. Väčšinou však nie.

Elektronika s potrebou vizuálu

Prvým výrazným momentom bol koncert trojice Angel, ted spojenie islandskej čelistky Hildur Gudnadottir s Ilpom Väisänenom a Dirkom Dresselhausom. Jemný noise v spojení s ešte jemnejším zvukom violencella nezaprel krajinu pôvodu slečny Hildur a pôsobil takmer až filmovo. Nechal putovať, snívať a len jemne sprevádzal k niekoľkominútovému repetitívnemu hlukovému finále, na ktoré potom nadviazal Holanďan Xavier van Wersch so svojim arzenálom ťažko identifikovateľných strojov. Van Wersch načrtol na Nexte to, čím bol tento ročník vlastne charakteristický, teda spojením vizuálu s hudbou. Nejednalo sa však o vizuál VJ-ský, ale o potrebu vidieť to, čo sa na pódiu odohráva. Bez tohto spojenia by to často nefungovalo a to aj napríklad vtedy, keď Wersch prešiel k relatívne pravidelným beatom. Z elektronickej časti festivalu bol Wersch rozhodne najvýraznejším predstaviteľom, slušne ho však dobehli Péter Szabó, Petr Ferenc a Monika Šubrtová v zoskupení Sound Lab Show. Free-jazz-metal-noisoví Fíni Gentle Evil A4-ku úspešne vyprázdnili a DJ-a Tendrawa najviac charakterizoval niekto z publika, keď asi po piatich minútach 8-bitových hrátok a rovnakej dĺžke jeho kecov zakričal “Shut up and play!”

Phil Minton a tí ostatní

Ako sa však Next viac rozbiehal, tým rozmanitejší mi prišiel. Napríklad spojenie univerzálneho speváka Phila Mintona s Uchihashim Kazuhisom, Burkhardom Stanglom a Franzom Hautzingerom prinieslo odklon od technológií k prírode. Freejazzovú trúbku, Mintonove vokálne experimenty dopĺňali shoegazové elektrické gitary, ktoré sa zároveň nebáli zjednodušiť sa na pár akordov. Phil Minton sa však naplno predviedol o dvadsaťštyri hodín neskôr, kedy so skupinou približne tridsiatich nespevákov, ktorí absolvovali jeho workshop predviedol performance, ktorý bol menej o melódiách ale viac o technike spevu, čo však v konečnom dôsledku bola práca s čistými emóciami ako smiech prípadne smútok. Naživo to vyrážalo dych, z nosiča by ste si to doma ale nikdy nevypočuli. Rovnako ako free-jazzovú jazdu nemeckého veterána Petera Brötzmanna, ktorý s hlučnou a nebasovo znejúcou basgitarou a bohatými bicími predviedol, že keď sa improvizuje rozumne a s citom, nemusí to vždy spadnúť do zábavy iba pre kapelu.

Suma sumárum

Hoci to názov hovorí, Next nie je hudbou budúcnosti. Skôr ukazuje to, čo hudbou budúcnosti nikdy nebude a to, čo zostane vo večnej opozícii. Je to však aj spoločenská akcia pre určitý okruch ľudí, rovnaký, aký môžete stretávať na pomaly každom bratislavskom koncerte. V spojení niekoľkých hudobných i nehudobných zážitkov a socializácie s ľudmi tak patrí k najpríjemnejším akciám, aké sa v hlavnom meste dejú.