1.3.2008 | Autor: Filip Drábek | sekce: živě
 fotogalerie Predstavte si takúto situáciu. Žijete vo Viedni a do vašeho mesta prichádza Mando Diao asi tak často, ako do našich končín IAMX. A tak, ako si my prestávame ceniť koncerty vyššie spomínaného interpreta, tak je to aj vo Viedni s touto švédskou päticou. Paradoxne, počet ľudí navštevujúcich ich vystúpenia narastá. Prečo? Majú spoločnú jednu vec – sú koncertnou atrakciou. Ale aby som Mando Diao neurážal zbytočnými prirovnaniami, ich koncerty sú vždy vyrovnané, profesionálne a zábavné. A tak to bolo aj predposledný februárový deň v Stadthalle.

Zábavná bola aj predkapela, len v trocha iných rovinách. Lepšie povedané, spevák s rozopnutým zipsom na nohaviciach a jeho skupina Curbs, hrajúca niečo, čo by sa dalo prirovnať k našim No Name bola zábavná. Pokiaľ vás však omrzí posmievanie sa zo spevákovho faux-paux, začnete sa nudiť. Veľmi. Musíte si začať všímať hlúposti. Napríklad ako hustne dav. Alebo ako si basgitarista užíva hviezdne momenty na veľkom pódiu a predstavuje si, že stojí pred publikom plným slečien bez podprseniek skandujúcich jeho meno. Ak by sa však pozrel lepšie, hrozilo by mu obvinenie z pedofílie. A prekvapenie z toho, ako je každému ukradnutý.

Publikum vo vekovom zložení od dvanásť po šestnásť rokov sa tlačí. Nikto síce nevie kam, ale predstava, že sa na pódiu čochvíľa objaví jeden z ich švédskych miláčikov ich ženie dopredu. A zjavne im nevadí, že pred pódiom je príšerný zvuk. Smerom k zvukárom však nastáva iný problém: Zvuk je tam síce normálny, no ľudia sa nahlas rozprávajú. Akoby tá kapela na pódiu mala slúžiť ako hudobný podklad ich rozhovorom. Vtedy mi dochádza, ako sa Mando Diao do Stadthalle nehodia. Môžu totiž podávať rovnaký a dokonca aj lepší výkon ako na letných festivaloch – scéna je predsa ich, no nemôžem sa zbaviť dojmu, že je to pred takýmto publikom márne. Ich koncert je viac spoločenskou udalosťou ako oslavou gitarovej hudby.

Ich nový album Never Seen the Light of Day neudáva tvar setlistu, udáva však hudobný smer. Pätica, doplnená o dvojčlennú dychovú sekciu sa nebojí hrať inštrumentálne, nebojí sa prerábať skladby do komplikovanejších aranžmánov a svoj pobyt na veľkom pódiu a pred veľkým publikom si patrične užívať. Pôsobia ako veľká rock’n’rollová estráda so všetkými tými svetlami, pózami a podobnými klišé. Celkovo mám však pocit, že akékoľvek snahy o únik od ich tradičného zvuku sa im nedaria. Ale nie je to vec ich osobných hudobných bariér. Skôr sa mi zdá, že si svojimi koncertami pred rokmi získali nenáročnú fanúšikovskú základňu a tým si vyhradili určite územie, okolo ktorého postavili tak vysokú stenu, že ju teraz nevládzu preliezť. Ich publikum sa nevyvíja s nimi a nechce počuť nič iné, len nenáročný gitarový rock a hity. A naopak, pre náročných poslucháčov sú ešte príliš hudobne jednoduchí. Takže ostáva jediné. Buď si na ich koncerte zaskákať, alebo rozmýšľať nad tým, kam by sa Mando Diao mohli posunúť, keby...

Mando Diao + Curbs, Viedeň – Stadthalle, 28. 2. 08

Ilustračné foto: