14.7.2011 | Autoři: Milan Bachan, Ladislav Řehounek | sekce: živě
Pätnásty ročník najväčšieho slovenského festivalu Bažant Pohoda sa uskutočnil rovnako ako po minulé roky na trenčianskom letisku. Jubilejnú pätnástku sa rozhodli organizátori osláviť pre festival tým najtradičnejším spôsobom - a to azda v histórii festivalu najsilnejším line-upom a ešte väčším skvalitnením služieb a servisu počas neho. To, že Pohoda si za uplynulú dekádu a pol vytvorila skalných fanúšikov svedčilo aj to, že obmedzená kapacita 30 tisíc ľudí sa stihla vypredať už týždeň pred začiatkom. A o spokojnosti s týmto ročníkom nech svedčia aj slova člena skupiny Portishead Geoffa Barrowa, ktorý bol Pohodou unesený a na svojom twitteri jej zložil naozaj veľkú poklonu – vraj na lepšom festivale ešte nehral.

Štvrtok v znamení tanca

Otvárací štvrtkový program sa niesol v znamení tanca a zároveň aj očakávaním, čo ukáže Moby. Pre niektorých jeden z headlinerov festivalu. Najskôr však dostal priestor na hlavnom pódiu medzinárodný tanečný súbor Nederlands Dans Theater II z Holandska, ktorý v rámci svojej hodiny dokázal najprv vkusne a miestami naozaj vtipne predstaviť osudy, či záujmy jednotlivých tanečníkov. V druhej polovici programu došlo aj k interaktívnemu zapojeniu publika do samotného diania. Každý z tanečníkov si v hľadisku našiel svoju „obeť“, ktorú si vytiahol až na stage. O živelnosti a zaujímavosti predstavenia svedčí aj výber hudby, na ktorú tanečníci tancovali. Priestor tak dostalo tradičné tango, čača a prišlo aj na techno. Tí, ktorým toto tanečné predstavenie nestačilo sa potom mohli presunúť na dvojkocert balkánskych zoskupení Fanfare Ciocărlia a Boban i Marko Markovic Orkestar, ktoré sa predstavili v rámci projektu Balkan Brass Battle. To, že o balkánske rytmy, ktoré súperením jednotlivých členov kapiel postupne naberali na tempe, svedčil preplnený O2 stan. Ten sa zaplnil aj počas nočného koncertu slovenskej dnb hviezdy B-Complexa. Ten potvrdil, že týmto označením sa môže pýšiť právom.

Moby neprekvapil, ale ani nesklamal

Hoci podľa organizátorov nebolo Mobyho vystúpenie vo štvrtok zaradene účelovo (tak ako minulý rok iných veteránov The Stranglers), možno práve to pritiahlo už hneď prvý deň väčšinu návštevníkov. A hoci ich určite nebolo 50 tisíc, ako to v jednu chvíľu zahlásil Moby z pódia, bola to dostatočná masa na to, aby sa v okolí hlavného stageu nedalo poriadne pohnúť. Samotné vystúpenie však moc nenadchlo. Možno jedine sprievodná speváčka, ktorej výkony boli v niektorých chvíľach naozaj obdivuhodne. Samotný Moby stíhal počas koncertu obhospodarovať gitaru, klávesy, či bicie, koncert vyznieval ale tak, že kapela by sa zaobišla aj bez neho. Na druhu stranu dobre poskladaný playlist z azda všetkých najväčších hitov dokázal uspokojiť a miestami naozaj strhnúť celý dav. Ale nato, aby to bolo vystúpenie, ktoré vám utkvie v pamäti na dlhšie, tam však bolo až príliš veľa hluchých miest. Každopádne Mobymu patrí uznanie, že svoje hity zahral naživo s kapelou a neodflákol to tak ako pred tromi rokmi Fatboy Slim.

Pomalší piatkový rozbeh

Piatkový program už tak nejak tradične začínal koncert klasickej hudby, tentokrát v podaní Janačkovej filharmonie z Ostravy. Tá predviedla ukážky u nás menej známych autorov klasickej hudby a spríjemnila tak obedňajšie opaľovanie účastníkom. Po tomto predstavení dostali na pódiách priestor slovenske kapely, z ktorých azda najväčšiu pozornosť mali pútať The Uniques, a Billy Barman. Práve tí sa za posledne roky stali tradičnou súčasťou festivalu, čo je ale možno na škodu tak pre nich ako aj pre samotný festival. Dramaturgii, ktorá je inak naozaj kvalitná, totiž nemôže robiť dobré meno zaradenie na hlavný stage kapely, ktorá na festivale vystupuje už tretí rok s tým istým programom z ich jediného debutového albumu. Nehovoriac o tom, že počas roka ich má možnosť vidieť každý v nejakom klube. Po týchto „dueloch“ slovenských kapiel došlo na indie pop z chladného Fínska – Le Corps Mince de Francoise. Dvojica fínskych dievčat, doprevádzaná bubeníkom, nepredviedla nič výnimočne, zároveň ale ukázala, že na módne indie vlny dokážu kvalitne reagovať aj v Helsinkách. A na to, čo začali v O2 stane oni, potom o hodinu neskôr úspešne nadviazali mladici z Pulled Apart By Horses. Tí dokázali roztancovať nielen tých s tvrdším rockerským srdcom, ale aj ľudí, ktorí sa v tú chvíľu skrývali v stane pred slnkom, alebo neskôr pred dažďom. Po tomto daždi prišiel čas aj na vystúpenie belgickej legendy Deus na hlavnom pódiu. A hoci sa nedá povedať, žeby vyslovene sklamali, ja som si osobne užil viac ich posledný koncert, ktorý som mal šancu vidieť v klube.

O inom už bol ale koncert trojice Američanov z Battles, ktorí dokázali, že im ich bývalý spevák Tyondai Braxton, ktorý ich opustil pred nahrávaním ich druhého albumu Gloss Drop, vôbec nechýba. Kvalitu z ich prvého albumu dokázali ukázať aj bez neho a o spievanie kúskov z ich albumovej novinky sa postarali prednahrávaní speváci z dvoch obrazoviek. Boli však len akýmsi doplnkom, lebo celé vystúpenie ležalo naozaj len na trojici Ian Williams, John Stanier a Dave Konopka. To, že do toho dali všetko svedčil ja ich „zničený“ výzor pri odchode z pódia. Ukážku ako sa dá tvoriť kvalitný a zaujímavý pop predviedla Santigold v sprievode jej doprovodných tanečníc a ku konci aj divákov, ktorých si vytiahla na stage. Po skončení festivalu bol jej výkon porovnávaný hlavne so sobotňajším výkonom M.I.A. Za seba môžem povedať, že obe vystúpenia pre mňa skončili nerozhodne, určite ale treba povedať že v prípade Santigold platilo pravidlo, že menej je niekedy viac. V rovnakých priestoroch ako vystupovala ona došlo neskôr večer aj k jednému z tanečných headlightov celého festivalu – vystúpeniu dua Simian Mobile Disco. Dvojica James Ford a Jas Shaw sa po celý svoj set točila okolo okrúhleho stola a dávkovala primerané množstvo beatov, ktoré nútili každého účastníka k pohybu. (MB)

Krom jiného letošní Pohoda přinesla i pomyslný battle dvou rapperek. Zatímco M.I.A. vyfasovala sobotní slot na hlavní scéně, v pátek se ve stanu předvedla její sokyně Santigold. Jestliže M.I.A. si jednoduše libuje v estrádě, Santigold estrádu povyšuje na umění a nad svou známější kolegyní vyhrává na plné čáře. Nepůsobí tolik plasticky, její hudba je v koncertním podání živější, sama protagonista pak civilnější a uvěřitelnější. Zvlášť přiblížíte-li se k poslednímu bodu, máte z půlky vyhráno. Že ale sebelépe připravená zábava nemá na prostou lidskou upřímnou, to dokázala paralela s na vedlejší scéně hrajícími Staff Benda Bilili. Kdysi náhodně objevená skupina tvořená vozíčkáři a někdejšími bezdomovci z Konga předvedla něco neopakovatelného. Takhle vypadá čirá lidská radost z toho, že vás někdo respektuje. Při pohledu na roztančené vozíčkáře vážně jen málokdo z přítomných odolal a nepřidal se. Symbióza zafungovala výborně. (LŘ)

Ska v podaní Japoncov či veteránov z Madness

Jedným z najväčších lákadiel festivalu boli určite ska legendy Madness. Pred nimi však priestor dostalo Japonské zoskupenie Tokyo Ska Paradise Orchestra. Priznám sa, že osobne som bol na ska v podaní Japoncov naozaj zvedavý. Kvôli technickým problémom sa však zvučenie natiahlo o dobrú pol hodinu a miesto napätia nastupovala otrávenosť z pokrikov zvukárov. Na dlhé čakanie však dali hudobníci z krajiny vychádzajúceho slnka rýchlo zabudnúť. Na rozdiel od ska, ktoré sa produkuje v našich končinách bolo to japonské viac o hudbe ako o speve. Teda pokiaľ tých pár japonských slov, ktoré sem tam zakričal do mikrofónu spevák namalo nejaký rozsiahli obsah. Večerné vystúpenie britských Madness na Japoncov úspešne nadviazalo. Veteráni ska odohrali svoj koncert viac nez dôstojne a určite nepripomínali vyhasínajúcich hudobníkov, ktorí chcú ešte za každú cenu niečo zarobiť. Sympatická show speváka Grahama "Suggsa" McPhersona, ktorý si na pódiu humorne aj zaspomínal na časy keď začínali, si získala divákov a v tú chvíľu bola celá Pohoda v znamení ska tanca.(MB)

Madness, po Pulp druhá páteční legenda na hlavní scéně. Věk se na těchto popových skáčkařích začíná projevovat, ale když se koukáte, s jakým nasazením to na pódiu ve svých letech rozjíždějí, i nějakou sem tam intonační nepřesnost odpustíte. Tak se očividně stalo a při klasické Our House si zaskákala skoro celá letištní plocha.(LŘ)

Nech žije Jarvis Cocker

Ak sa o niekom rozprávalo nasledujúci deň najviac, tak to bol s veľkou pravdepodobnosťou Jarvis Cocker. Napriek tomu, že Pulp u nás nikdy nedosiahli popularitu ako Oasis, Blur či Suede, ich najväčšie hity poznal azda každý. Nie každý však očakával (ja so patril medzi nich) od frontmana Jarvisa takú show, akú na Pohode predviedol. A to všetko v štýle anglického gentlemana. Snaha o slovenčinu, tradičný britský humor a zároveň krátke prapoviedky pred pesničkami. K tomu si pridajte jedinečný a svojsky tanečný prejav a skvelé spevácke prevedenie hitov kapely. Publikum mu to všetko zožralo aj s navijakom a to sa vyhol tradičným pokrikom ktorými sa zvyčajne frontmani kapiel snažia dostať divákov do varu. Je tu ale aj možnosť, že Jarvis je skutočne profesorom z nejakej čarodejníckej školy a má niekde skrytú čarovnú paličku, ktorou publiku počaroval.(MB)

Desátá večerní přinesla kromě britských Pulp i další zajímavé koncerty. Zpěvačka Florrie proměnila svůj nasládlý pop, jak jej známe ze studiových nahrávek, ve dravé, místy trochu dekadentní electro-rockové vypalovačky. Živý koncert odhalil její slabé i silné místo. Tím prvním je zdaleka ne výborný zpěv, druhým charisma, jakým dokázala rozzářit a udržet si postupně se rozrůstající dav.

Kdo někdy viděl sólový koncert Josého Gonzáleze – ať už právě na loňské Pohodě nebo kdekoliv jinde – mohl být překvapen při vystoupení jeho kapely Junip, a to i po poslechu jejich loňské desky Fields. Na živo jsou Junip zvukově pestřejší, více prostoru dostávají klávesy. Navíc si s jednotlivými skladbami muzikanti pohrávají, až mnohdy navozují pocit, jako kdyby spolu jamovali. Nebo to snad vážně dělají?(LŘ)

Návrat slovenských Le Payaco

V pátečním večerním programu na hlavní scéně by se našla dvě pojítka. Jedním jsou comebacky, druhým legendy. První spojení platí o Le Payaco a Pulp, druhé o Pulp a Madness. Vůbec, čím dál častějším trendem na řadě evropských festivalů jsou exkluzivity. Každý se snaží nalákat na něco, co nikde jinde nedostanete. Le Payaco na Pohodě vstali z mrtvých po bezmála pěti letech. Bohužel, až na nevelkou skupinu fanoušků pod pódiem se dočkali staticky postávajícího publika, se kterým dokázalo pohnout jen pár známějších hitů. Vsunu-li osobní vzpomínku, bylo právě na Pohodě před pěti lety, kde jsem Le Payaco krátce před jejich rozpadem viděl jedinkrát na živo a byl jsem uchvácen. Tentokrát chemie jaksi nezafungovala a rozhodně to nebylo tím, že by jejich písně ztratily něco na zajímavosti, ani tím, že by se kapela nedokázala po delší pauze sehrát. Z pódia šla radost, zároveň ale i určitý odstup, jako kdyby mezi kapelou a publikem stála bariéra.(LŘ)