19.5.2010 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika Boli poslednou kapelou, ktorá stihla dohrať svoj koncert na vlaňajšej Pohode, odvtedy pravidelne koncertujú v Prahe i Brne, začiatkom apríla zavítali po prvý raz aj do slovenského hlavného mesta. Pochádzajú z Kanady, teda krajiny, ktorej hudobná scéna v posledných rokoch hýbe svetom. Hrajú zábavné songy a rovnako zábavný je i frontman Matthias Kom, ktorý sám seba neberie príliš vážne a vie sa počas rozhovoru veľmi rozprávať. Kapela jedného muža - The Burning Hell.

Hovorí sa, že každý kanadský muzikant hral v Broken Social Scene alebo Arcade Fire, je to pravda?

Ja nie (smiech). Vlastne som ich ani nikdy nevidel hrať naživo. Ale je to tak trochu pravda, veľa hudobníkov z týchto projektov si odštartovalo sólovú kapelu a sú úspešní. Kanada je veľká krajina, ale hudobná scéna tu je veľmi skromná, každý sa s každým pozná, a to aj vtedy, ak býva na opačnej strane štátu.

Prečo sú teraz kanadské kapely, nielen tie vyššie spomínané, tak úspešné v Európe?

V Kanade, rovnako ako všade vo svete hudobný priemysel skolaboval. Veľké vydavateľstvá strácajú milióny. Nezávislé kapely zareagovali tak, že začali produkovať viac hudby, pretože to je teraz jednoduchšie. Bez major labelu nemusia nasledovať hlúpe šablóny, stačí keď nahrajú album, idú na turné a takýmto spôsobom rastú. Navyše, koncom deväťdesiatych rokov si veľa skupín naraz povedalo: "Kašlime na Štáty a začnime hrávať v Európe". Do Európy je síce nákladné doletieť, no napríklad v USA musíte získať pracovné víza, tu môžete cestovať hodinu - dve medzi mestami, tam to trvá v priemer osem. A navyše, publikum tu je nádherné.

Ako je vlastne možné, že relatívne neznáma kapela ako The Burning Hell sa môže niekoľkokrát do roka vybrať na turné do Európy?

Každé turné je úplne odlišné, teraz hráme šesťdesiat koncertov v jedenástich krajinách, čo je zásluha nášho nového agenta, môjho kamaráta žijúceho v Berlíne. V Európe, aj keď niektorá časť šnúry neprebieha tak, ako má, si vždy narobíme kopec priateľov, máme sa tu dobre a chceme sa vrátiť. Napríklad pred časom sme hrali druhý raz v Brne a bol to fantastický koncert. A teraz mám pocit, že je oveľa jednoduchšie pre nás sa tam vrátiť. Publikum sa tu dá získať rýchlo.

The Burning Hell je vlastne tvoj sólo projekt. Máš vždy istotu, že na každé turné nazbieraš dosť hudobníkov, ktorí s tebou pôjdu?

Mám pocit, že mám teraz v kapele okolo 35 ľudí, napríklad štyroch basákov, štyroch bubeníkov. Funguje to tak, že im pošlem mail "Idem na turné sem a sem, kto môže ísť so mnou?" Zvyčajne odpovie tak šesť ľudí, každý má totiž vlastné kapely, prácu, deti a podobne. Ale napríklad vlani sme hrali v Kanade, poslal som mail s dátumami a skoro každý povedal, že ide so mnou. Nemohol som zobrať všetkých, ale nakoniec tam bolo pätnásť ľudí, dva psy a jeden dedo. Bolo to skvelé a šialené zároveň, samozrejme sme nezarobili žiadne peniaze. Mne osobne sa veľmi páči, že neustále hrám s inými ľuďmi, v rôznych kombináciach, takže nikdy celkom presne neviem, ako bude kapela znieť.

Vieš si predstaviť, že by si hral aj sám?

Takýchto koncertov robím stále viac a viac a veľmi si to užívam, pretože keď nemám za chrbtom kapelu, je to pre mňa výzva, aj keď sa často cítim na pódiu úplne nahý. Budem to asi robiť častejšie, pretože mám dosť skladieb, ktoré so skupinou hrať nemôžem, pretože sú príliš tiché.

Vždy hráš na ukulele?

Vždy. Samozrejme, doma hrám aj na banjo, gitaru, basu, ale keď skladám a koncertujem, hrám vždy na ňom.

Prečo práve tento nástroj?

Bol som gitaristom odjakživa, ale raz, asi tak pred desiatimi rokmi, som šiel do hudobnín a hoci som nikdy predtým ukulele nevidel, kúpil som si ho, pretože bolo veľmi lacné. Stálo asi pätnásť dolárov. Zistil som, ako si ho naladím a hral som na ňom celý deň. A vlastne som s tým už nikdy neprestal, úplne som ním nahradil gitaru.

Nemáš pocit, že stále viac a viac hudobníkov siaha po tomto nástoji?

Z historického hľadiska prichádzala popularita ukulele vo vlnách. V tridsiatych a päťdesiatych rokoch zažilo ukulele boom, potom naňho hral George Harrison v sedemdesiatych rokoch, čo spôsobilo ďalší nárast popularity, no v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch naňho nehral nikto. A zrazu ho vidím všade. Ukulele je teraz asi najpopulárnejšie, aké kedy bolo a som z toho veľmi šťastný, pretože som jeho veľkým fanúšikom.

Všimol si si, že všetky tri kapely, teda The Burning Hell, Shotgun Jimmie a Construction & Destruction, ktoré máš spoločne na turné majú dosť agresívne názvy?

Tak to som si teda nevšimol (smiech). Ale napríklad slovo "shotgun" v Shotgun Jimmie neznamená brokovnica, ale miesto spolujazdca v aute. Construction & Destruction sa tak volajú, pretože si už dosť dlho stavajú dom. Ale pripúšťam, všetko to znie násilne, pričom my sme tí najmilší ľudia na svete a naša hudba nie je vôbec agresívna, čo je príjemná irónia.

Boli ste poslednou kapelou, ktorá stihla dohrať svoj koncert pred vlaňajšou katastrofou na Pohode. Ako si na to spomínaš?

Keď sme dohrali, normálne sme zliezli do zákulisia, boli nadšení z koncertu a nevedeli sme o ničom. Asi päť minút na to začalo strašne liať a ľudia, ktorí sa o nás v rámci festivalu starali nám povedali tie zlé správy. To bolo ešte v momente, keď nikto nevedel, či je niekto zranený. Takéto veci sú tak náhodné a tragické, že ich nikdy nemôžeš očakávať, napríklad to isté ako na Pohode sa stalo v Kanade o pár dní neskôr. No naozajstné znamenie úžasného festivalu a úžasnej skupiny ľudí je reakcia na takúto udalosť. Tá bola rýchla a profesionálna. Odvtedy som dosť podrobne sledoval celý vývoj udalostí a bol som unesený, ako to organizátori celé zvládli. Samozrejme, unesený som bol ešte aj pred tragédiou, samotným festivalom.

Čo máš najradšej na hraní v kapele?

Sú to dve veci. Najprv to je skladanie, mám rád ten moment, keď si uvedomím, že táto skladba je dobrá. Skladám veľa, ale 99% vecí je príšerných a nikto ich nikdy nebude počuť. Skladby sa snažím dokončovať veľmi opatrne, potom im dám deň oddych a vtedy si uvedomím, či sú zlé a mám ich vyhodiť. Pri tom jednom percente si poviem "možno to je dobrý song," a keď sa k nemu po pauze vrátim a zistím, že sa vydaril, som naozaj šťastný.
Potom mám samozrejme rád živé hranie, najmä špeciálne koncerty, kde je veľká odozva od ľudí, je jedno či je to vo veľkom alebo malom priestore. Dôležitý je ten pocit, že si tam len ty a publikum, ako keby v obývačke. Keď zažijem taký druh energie, viem sa z koncertov tešiť celé dni.

Berieš svoje skladby vážne?

To je dobrá otázka. Rozhodne beriem seriózne ich skladanie. Seba vážne neberiem, ale moje skladby? Asi áno, ale iba v momente, keď ich tvorím. Keď sú von vo svete, už nie sú moje a tak je mi jedno, či ľudia tie skladby považujú za komické alebo vážne. Je to ich sloboda voľby. Mám pocit, že to je to, čo je na tvorbe hudby zábavné a zároveň aj trocha čudné. Tá predstava, že tu stojí publikum, tu stojí hudobník, publikum ho sleduje, hudobník hrá... Je to divadlo, obrovská konštrukcia, preto sa občas na pódiu zabávam na tom, čo tu vlastne robím, ako som sa sem dostal. Aj keď hráme nevydarený koncert, pomáha mi povedať si, že celý tento biznis je tak trocha smiešny.