18.5.2012 | Autor: Filip Drábek | sekce: publicistika Presne pred štyrmi rokmi sa islandskí Sigur Rós zmenili z introvertnej, no pritom svetovo milovanej kapely na hudobný cirkus. A to v tom najlepšom možnom zmysle slova: Z väčšej polovice uvoľnenému a veselému albumu Með suð í eyrum við spilum endalaust predchádzala ešte uvoľnenejšia a veselšia skladba Gobbledigook, obal albumu zdobili nahí ľudia prebiehajúci cez diaľnicu, cez koncerty sa štvorica obliekla do excentrického oblečenia, na ich koncoch lietali konfety. A pritom Sigur Rós stále zostali kapelou, ktorá dokáže vytlačiť zo seba toľko emócií, koľko sa len dá. Teraz sa píše rok 2012 a Sigur Rós zvolili opačný emočný extrém, ktorý ukázali svojou novou platňou nazvanou Valtari.

Bez budúcnosti?

So Sigur Rós to vyzeralo v posledných rokoch všelijako. Po turné v spomínanom roku 2008, ktoré malo zastávku i v Prahe, si kapela dala pauzu. Tá trvala, s malými koncertnými výnimkami štyri roky. Medzičasom kapela dokončila svoj film Inni, zložený z materiálu z ich posledných dvoch koncertov, kde pri jeho promovaní pre istotu vypustili slová ako "zatiaľ posledných koncertov", či "posledných koncertov minulého turné."

Zároveň si najvýraznejší člen kapely, spevák Jónsi, slušne rozbehol sólovú tvorbu, najskôr so svojim priateľom Alexom vydal ambientno-noisový album Riceboy Sleeps, o rok neskôr zase zvukovo pokračoval v trende nastolenom na Með suð í eyrum við spilum endalaust: na sólovom debute Go jednoduché rytmy obklopili popové melódie, sláčik na elektrickej gitare nebol počuť tak často, do popredia sa dostal Jónsiho vokál. Ten bol hlavným nástrojom, dokonca i anglické texty tak zneli podobne ako tie, ktoré Jónsi spieva vymysleným jazykom, či po islandsky. Bol to hlas Sigur Rós, no nie ich zvuk.

Ešte pred Go sa Sigur Rós snažili rýchlo nahrať pokračovateľa svojho úspešného albumu. A hoci tieto nahrávky údajne skončili v koši, už vtedy sa členovia kapely vyjadrovali o tom, že ich novinka bude viac elektronická a ambientná. Únava z prílišnej veselosti? Ťažko povedať, rovnako ako ťažko odhadnúť, či sa niečo z toho obdobia ocitlo na Valtari. Popis však naňho sedí dokonale.



The King of Limbs vol. 2

"Môžete povedať, že naše predchádzajúce nahrávky boli radostné alebo depresívne, no tento album by som prirovnal k pozorovaniu starej maľby krajinky," vysvetľoval pred pár týždňami v rozhovore pre Q basgitarista Georg Hólm. Kapely majú tendenciu prehánať, no už prvý singel s videom Ekki Múkk, ktorý visel na stránke Sigur Rós potvrdil náladu.

Valtari je rozostreným a nie príliš výrazným albumom vyžadajúcim si dokonalú pozornosť, no zároveň aj bez nej dokáže na vlnách jemných droneových stien, slučiek, sláčikov a charizmatického vokálu nastoliť atmosféru. Dal by sa tak prirovnať k minuloročnému The King of Limbs Radiohead - neprekvapil až tak zvukovo, ako náladou a tým, že z neho vyžaruje radosť z tvorby pre samotného interpreta.



Je to nekompromisný album, ktorý síce zvukovo neprekvapuje, pretože všetko z neho už bolo počuté v niektorých skladbách na predchádzajúcich platniach Sigur Rós, no dosiaľ boli vždy obklopené energickými a emocionálnymi kompozíciami. V tom spočíva ďalšia podobnosť s The King of Limbs. Každému bolo jasné, že Sigur Rós vedia takúto hudbu nahrať, prekvapilo akurát to, že sa z podobných skladieb skladá celý, takmer hodinový album.

Prístup Sigur Rós je tak v mnohom veľmi sympatický. Nahrali album, na ktorom by sa len ťažko hľadajú hity, ak o také niečo vôbec v minulosti stáli. Zároveň uprednostnili koncept pred prístupnosťou a nahrali výborný matierál, ktorý ich posunul od svojského popu, či post-rocku až do experimentálnych škatuliek. A stále to sú oni. Akurát znejú viac smutne, ako kedykoľvek predtým.