29.7.2010 | Autor: Jana Šlinská | sekce: publicistika Vraj sú nádejou slovenskej elektronickej scény. Vzhľadom na ich vek a na to, čo majú za sebou, by to mohla byť pravda. Jonatán a Adam majú len sedemnásť a tento rok hrali na jednom z hlavných stejdžov festivalu Pohoda. A tisíce Slovákov tak objavili duo Ink Midget & Pjoni.


Aký bol váš prvý kontakt s hudbou?

Jonatán: To je už strašne dávno, ale pamätám si, že mi rodičia púštali hudbu na zaspatie ešte ako úplne malinkému. Otec mi púšťal veľa skladieb od Steva Reicha a viem, že ako malý som veľa počúval Prúdy a Collegium Musicum a tieto veci mám rád dodnes.
Adam: To si ani nemôžem pamätať, keďže môj otec je hudobník, chodil som s ním na koncerty vtedy, keď som ešte ani chodiť nevedel.

Kedy ste prišli na to, že sa chcete hudbe venovať?

Adam: Hudbu som robil, ak sa to dá nazvať hudbou, už keď som chodil do škôlky. Skladal som si z krabíc bicie a búchal som po tom, prípadne som hral na synťáčiku alebo škvrčal na rádiu. Pamätám sa, ako sme raz s Jonatánom spravili koncert pre rodičov a vyberali sme vstupné jednu korunu. Bol to náš prvý spoločný koncert, asi štyri roky predtým, ako vznikol Tucan. Ešte pred vznikom Tucana som si vymýšľal fiktívne kapely a prideľoval som kamarátom úlohy, kto na čom bude hrať a vyrábal som obaly na cdčká.

Jonatán: Najprv som ako šesť alebo sedemročný začal chodiť do ZUŠ-ky na violončelo. Nápad založiť kapelu prišiel asi keď som mal desať rokov. Napísal som si nejaké texty a hral si ku ním na violončelo. Potom som videl ako Adam cvičí na bicie a oslovil som ho, či si nechce zahrať so mnou. A chcel.

Takto vznikla vaša spoločná kapela Tucan. Ako fungoval tvorivý proces v kapele? Mali ste to nejako rozdelené alebo ste pracovali spolu a dopĺňali sa?

Jonatán: Okrem toho že Adam hral na bicie a ja na čelo, tak sme všetko robili spolu, pesničky vznikali improvizáciou, z ktorej sa nám vždy pár momentov zapáčilo a tie sme použili. Vačšinou bol základom pre improvizáciu už dopredu vymyslený text. No niekedy aj texty vznikali spontánne počas hrania.

Tucan zanikol, vy však spolupracujete naďalej, fungujete už pod iným názvom Ink Midget & Pjoni. Prečo zmena názvu?

Jonatán: Ink Midget & Pjoni je niečo úplne iné ako Tucan. Okrem toho, že hráme radikálne odlišnú hudbu, je to spojenie dvoch sólových projektov - Adamovho a môjho. Adam je Ink Midget, ja som Pjoni. Spoločné koncerty su skôr akési zlepence našich sólových vecí, obohatené o živelnú improvizáciu, ktorá tvorí zhruba 50% koncertu. Každý však tvoríme i sólovo. V mojom prípade sú sólo koncerty výrazne odlišné od tých spoločných, keďže využívam i violončelo a iné akustické nástroje. A ide skôr o ambientnú alebo dronovo-noisovú hudbu.

Adam: Každý sme si už popri Tucane robili vlastnú hudbu. Ako Tucan sme akosi prestali hrať a po čase sme si povedali, že prečo by sme niečo nemohli skúsiť spraviť spojením týchto našich dvoch sólo projektov. Okrem toho pesničky majú iný obsah, inak vznikajú a úplne inak znejú.

Koho bol nápad priniesť do projektu aj elektroniku a mašinky?

Jonatán: Mašinky a elektroniku sme využívali už v Tucane, transformácia na čisto elektronický projekt bola skôr spontánna cesta nás oboch, ako nápad jedného z nás. Jednoducho sme dostali chuť viac a menej obmedzene sa hrať so zvukom.

Adam: Priniesť elektroniku do Tucana bol Jonatánov nápad. Ja som bol dlho proti, no napokon som bol ja ten, kto kvôli tomu takmer úplne prestal bubnovať (smiech).

Ako vznikajú vaše piesne?

Jonatán: Ako som už povedal, veľa z nich sú naše sólové pesničky, ktoré na pódiu dotvárame improvizáciou. A tie, ktoré sme spravili spolu, vznikli z koncertných verzií, čiže Adam spravil podklad, ja som do toho čosi naspieval a dodal nejaké sample, a neskôr z toho bola pesnička. Ďalšia časť koncertu je čisto improvizovaná z predpripravených samplov a tvorí takmer polovicu live actu.

Adam: Teraz je to úplne iné ako v Tucane. Obaja si sami, skrčení vo svojej izbe komponujeme. Pjoni & Ink Midget je predovšetkým live projekt, takže to funguje asi tak, že porobím nejaké sample, čo sú vlastne nehotové pesničky, majú málo vrstiev a neurčitú dĺžku, Jonatán do toho potom spieva a dotvára ďalšie vrstvy priamo na koncerte. V live acte máme zakomponovaných aj pár jeho pesničiek, ktoré potom jemne dotvárame.

Aké všetky nástroje a mašinky využívate pri živých vystúpeniach?

Jonatán: Ja hlavne spievam a efektujem to cez kaoss pady. Plus recyklujem staré nahrávky z kaziet a používam detské synťáky na dopĺňanie melódií.

Adam: Ja hrám z počítača, ktorý ovládam midi kontrolerom, mám na starosti predrobené sample, "mašinky" využívam doma, keď ich pripravujem. Jonatán tam má kopec somarín, kazeťáky, synťáčiky, kaoss pady, ktorými dorába noise, melódie alebo to vrství, graduje a tak.

Ako je to s vydaním nejakých trackov?

Jonatán: No spoločný track máme von len jeden, a to ten, ktorý vyšiel na Pohoda CD. Ja mám ešte nejaké tracky na sampleroch slovenskej experimentalnej hudby.

Adam: Ako Tucan sme vydali dávno cdčko Medzi zubami.

Aké sú reakcie okolia, napríklad aj novinárov, na vašu hudbu?

Jonatán: Reakcie okolia sú pestré, niektorým to príde ako hudba sedemnásťročných feťákov, ako sme sa dopočuli na Pohode, iní zas reagujú veľmi pozitívne. Názory sa naozaj rôznia, asi ako pri všetkom. Čo je zaujímavé, že reakcie hudobných kritikov a novinárov sú vlastne skoro vždy pozitívne a to nás teší samozrejme.

Máte za sebou Wilsonic, tento rok ste vystúpili na veľkom Tesco stejdži na festivale Pohoda. Ako sa vám hralo?

Jonatán: Je to veľmi zvláštny pocit. Je pred vami obrovský dav a vy s ním v skutočnosti nemáte nijaký kontakt, ale je to super pocit, úplne iný ako zo všetkých predošlých koncertov. Ale obidvaja sme mali akýsi neutrálny pocit, čiže nevieme posúdiť aká atmosféra tam naozaj bola. Spätnú väzbu sme však mali veľmi pozitívnu,z čoho teda usudzujeme, že to asi bolo fajn.

Adam: Asi dobre (smiech). Ešte nikdy na nás nebolo toľko ľudí. Bol to zvláštny pocit, úplne iný ako na ostatných koncertoch, keďže ľudia boli od nás vzdialení dvadsať metrov, pôsobilo to na mňa tak troška neosobne. Neviem či radšej nehrám v malých kluboch, kde sú ľudia meter od nás. Čo bolo úžasné boli odposluchy a celkovo technika a ochota technikov, fakt sme sa dobre počuli, zatiaľ asi najlepšie zo všetkých našich koncertov. Tiež na tom bolo dobré, že sa o nás dozvedelo veľa ľudí, ale asi som bol príliš sústredený na hudbu, na to aby som vnímal tú dvadsať metrov vzdialenú masu.

Koho počúvate? Kto ovplyvňuje vašu tvorbu?

Jonatán: Nespočetne veľa vecí, od klasiky až po hip-hop. Pre mňa jedna zo zásadných kapiel boli rozhodne The Residents, ktorí mi sprístupnili avantgardnú hudbu. Z vážnej hudby je to asi Steve Reich, Gavin Bryars, Arvo Pärt, Edgar Varese, Phil Niblock a mnoho ďalších. Čo sa týka popových kapiel, tak pre mňa sú najdôležitejší asi Massive Attack, Portishead a Radiohead. Potom samozrejme Aphex Twin, Autechre, Throbbing Gristle, Coil, Clark, Tim Exile, Jon Hopkins a mnoho ďalších vecí z elektronickej scény. Zo slovenských a českých vecí najviac počúvam WWW. Zo starších kapiel mám veľmi rád Joy Division, Pink Floyd a teda už spomenutých the Residents. Z ambientnejších vecí ma veľmi výrazne poznačila Hildur Gudnadottir, ktorá hrala aj s múm na Pohode, Murcof s jeho posledným albumom, Colleen a určite nesmiem zabudnúť spomenúť Bena Frosta, ktorý ma tiež do veľkej miery ovplyvnil. A potom je tu celý rad iných vecí ktorý mi prináša inšpiráciu, ako sú zvuky mesta, prírody, ľudí a teda aj príhody a situácie a obrazy, ktoré so zvukom vôbec nesúvisia.

Adam: Som vcelku veľký fanúšik Warpu, čiže napríklad Aphex Twin, Clark, Tim Exile, niektoré nové Bibiove veci sú fakt super, Autechre a tak. Tiež mám veľmi rád Bena Frosta, nového Jona Hopkinsa, posledný album Massive Attack je tiež úžasný a je toho omnoho viac, len mi teraz neprichádzajú na um. Ďalej ma inšpirujú mnohé veci, ktoré doma nezvyknem počúvať, ale vidím ich na koncertoch. Naposledy to boli napríklad Artificiel v rámci festivalu Multiplace, ako nástroj využívali počítačom ovládanú Tesla cievku, bol som prekvapený, aké krásne veci z toho vytiahli a aj vizuál bol výborný.