15.12.2004 | Autor: Marián Zima | sekce: publicistika Recesistická nitrianska štvorica Horkýže slíže (Kuko-basgitara, spev, Mário-gitara, Marek-bicie, Juro-gitara), hrajúca čosi ako naivný punk, sa v rozhovoroch pre spoločenské a tínedžerské časopisy zvykne rozblázniť a štylizovať sa do rôznych vtipných i menej vtipných polôh. Pri rozhovore pre Rock a pop však chlapci prekvapujúco rýchlo zvážneli, ba dokonca sa zdalo, že v istých momentoch nad odpoveďami i rozmýšľali. Ich zvláštne názory na svet však postupne predsa len vyplávali na povrch a rozhovor sa tak ocitol až pri priepustnosti gréckych toaliet. Ak sa niekomu zdá, že oni nie sú celkom obyčajní, tuší správne - Horkýže slíže sú najpredávanejšou skupinou Slovenska v ostatných dvoch rokoch. Niekto by mohol povedať, že tento fakt vypovedá o všeličom, ja si ale myslím, že by to mohlo byť aj horšie.




Vychádza vám už siedmy album. V čom je Ritero Xaperle Bax odlišný od tých predchádzajúcich?

Kuko: Nie je nejako zvlášť odlišný. Ale napríklad možno v tom, že sme sa snažili urobiť originálny obal. Dramaturgicky je to niečo medzi cédečkami Kýže sliz a Alibaba a štyridsať krátkych songov, čiže nielen pesničky ale aj krátke skeče.

Titul je zaklínadlom z filmu Dívka na koštěti. Môže zato nejaký zvláštny vzťah k Saxane?

Kuko: Najprv sme vymysleli obal. Na jednej benzínovej pumpe sme zbadali cédečko nejakej metalovej kapely z osemdesiatych rokov s fakt štýlovými postavami. Niekto navrhol, že takto by mohol vyzerať náš nový obal. Ja som najprv nesúhlasil - prečo by sme sa mali prezliekať za starých metalistov... Myslím, že Juro ale dostal nápad obliecť a odfotiť tam úplne iných ľudí. No a potom nás napadlo zaklínadlo, ktorým sa vo filme Dívka na koštěti menia tí zlí chlapci na iné osoby.

Na svojich platniach platni ako Alibaba a štyridsať krátkych songov často využívate vulgárne výrazy. Nezdá sa vám, že nadbiehate vkusu nedospelých poslucháčov, pre ktorých je sprosté slovo vzrušujúce?

Marek: Naše albumy nie sú určené pre deti. Že sa k nim dostanú, nie je naša vina.

Kuko: Texty sú hlavne o slovných hračkách, aj so sprostými slovami samozrejme.

Mário: V šestnástich rokoch, kedy už Kuko skladal tie naše hity, to bolo úplne v pohode, lebo tak sme sa vyjadrovali a páčilo sa nám to.

Juro: Niekdy vulgarizmy dokonca vyhadzujeme, lebo sa nám zdá, že sú tam nasilu. Napríklad v piesni Brďokoky je taká gitarová medzihra, kde bol taký text. Nie až vulgárny, ale neslušný, nepekný. Mali sme dilemu, či ho tam nechať. Nedali sme a veru nechýba.

Kuko: Nevravím, že sa niekedy nepomýlime a dáme ten vulgarizmus na nesprávne miesto. Často to ale kritizujú tí, ktorým v bežnom živote vôbec nevadí, že v ich okolí sa tak hovorí.

Na Slovensku existuje pejoratívny termín "sedláci", ktorý sa opakuje aj v spomínanej piesni Brďokoky. Niekto tvrdí, že ste to presne vy. Kto sú ale ,,sedláci" pre Vás?

Marek: Sedláckosť je napríklad, keď idú slovenskí turisti do Švajčiarska a tam sú na raňajky švédske stoly a oni si poberú si všetky rožky a sáčkové cappucina do igelitky. Potom sa tým napchávajú v autobuse.

Kuko (hlboké zamyslenie): To, čo sa zdá "sedlácke", je pre niekoho normálne. Napríklad som bol v Grécku. A tam majú takú zásadu, že sa toaletný papier dáva do sáčkov a chyžné to vynášajú von, lebo tam majú úzke potrubia...

Mário: ...no proste nepoznajú tam slovenské štyridsátky rúry...(smiech)

Kuko: ...hej, toto ešte oni nevedia... (smiech)...ale Slováci si tam hovoria, že prečo by sme to mali dávať do igelitky, čo sú to tu za sedláci. A Gréci si vravia to isté, keď vidia Slovákov pchať hajzelpapier do záchoda.

Mário: Mali sme obdobie, že všetci, ktorých sme stretli, boli sedláci. Vraj - nazdar, ty sedlák. Používali sme to ako pozdrav.

V inej skladbe spievate "ja som vyrástol na death metale". Aké bolo vlastne vaše hudobné zázemie?

Kuko: Tínedžer sa dostane do partie, ktorá má svoju hudbu. Keď sa rozpadne, príde do inej s inou. Presne toto bol môj prípad. Počúval som všetko. Vyžívali sme sa napríklad v zakázanej hudbe. Keď niekto povedal, že toto sa nesmie púšťať na verejnosti, hneď sa nám to páčilo. Spomeniem Hrdinov nové fronty, folkárov Kryla, Nohavicu. Po roku 1989 to už prestala byť taká vzácnosť. Počúval som Metallicu i tvrdší metal, ale aj džez a hlavne punk.

Juro: Moja sestra mala rada Portu, tak kŕmila tými vrúcnymi textami, v ktorých si španielkári vylievali srdcia. Kamarátov som však mal tvrdých metalistov, ktorí uznávali Napalm Death a vypočul som si aj to, aby som vedel, o čo ide. V inej partii boli na dennom poriadku Exploited a Ramones, no i staré kapely z Čiech - Hubert Macháně, Novodur. Aj teraz som rád, keď na koncerte dostaneme demo od nejakej začínajúcej kapely. Hneď si to v aute púšťame.

Mário: Ja som bol úplne divný, počúval som najradšej socialistické relácie 5xP a Triangel a nevedel som, čo je lepšie a čo horšie. Potom som bol asi pol roka depešák, lebo som mal všetkých kamarátov depešákov. Nato ma jeden spolužiak nakazil The Cure a na to som sa "namotal" najviac. Zohnal som si celú diskografiu, chodil som namaľovaný a natupírovaný na akcie Oceánu... Vďaka Kukovi punková muzika prevalcovala Cure a teraz počúvam všetko, kde sú dobré gitarové riffy.

Ako vyzerá váš tvorivý proces? Kto príde s čím a kto sa pripojí?

Kuko: Niečo vznikne na slovnej hračke, v aute cestou na koncert. Aspoň štyri na každom cédečku máme také. Treba k tomu následne urobiť hudbu. Väčšinou Mário niečo donesie.

Mário: Na čom sa pobavíme, tak to tam dáme. Keď sa to zdá smiešne nám, väčšinou to funguje.

Kuko: Zaujímavo vznikla skladba Kapely. Mário doniesol hudbu aj so sólom, ktoré potom vždy prerábame na spev. Hráme si to, hráme, tešíme sa z toho. Zrazu príde Juro a povie - mám zlú správu, je to Desmod (kolegovia z Nitry-pozn.red.). Prišla otázka, či to celé zahodíme, alebo priznáme. Povedali sme si napokon - no a čo. Aspoň všetci uvidia, ako to vlastne vzniká, ako sa kapely vykrádajú, či už omylom alebo schválne. Aj tak je to všetko o ôsmych tónoch. V pesničke Kapely sme "objavili" ešte aj Offspring, Petra Nagya, zahrali sme tam Veronu, všetko melódie založené na tých istých štyroch akordoch. Dnes každý hovorí: aký dobrý nápad, ako vás to len napadlo. A vidíte - náhoda.

Psáno pro: časopis Rock&Pop 2004/11