30.9.2013 | Autor: Filip Drábek | sekce: novinky
Spolu s Explosions in the Sky alebo Mogwai sú považovaní za hlavných nositeľov prevažne inštrumentálneho žánru post-rock. Napriek tomu sa od neho odklonili už pred rokmi a začali koketovať s elektronikou i priamočiarejším poňatím skladieb. Britskí 65daysofstatic sa po piatich rokoch vrátia do Česka. Už 7. októbra oslnia brnenskú Flédu, o deň neskôr namieria do pražského Roxy. O koncertoch, novom albume i vzťahu s legendárnymi The Cure hovoril gitarista Paul Wolinski.

Po rokoch je jasné, že kedysi silná post-rocková scéna pomaly upadá a mnohé kapely sa snažia nakuknúť do iných žánrov. Vyschol post-rock úplne?

Nielen post-rock, akokoľvek chceš už definovať ten žáner. Myslím, že celá hudba dospela do štádia naplnenia. Nemyslím to v zlom, nie všetko už bolo naozaj urobené. No napriek tomu tu vládne pocit, že toto je definitívny koniec. Je stále ťažšie byť pionierom v hudbe a je jedno, aký žáner hráte. Možnosť posunu pre hudobníkov spočíva v tom, že si dajú pauzu od toho, čo robia a podrobne sa pozrú na históriu, ktorú už vytvorili, namiesto utekania k ďalším novým veciam. Môže byť zaujímavé pre nich nakuknúť dozadu a objaviť miesta, ktoré už boli objavené. Myslím, že v minulosti sa skrýva kopec užitočného materiálu.

Ste už unavení tým, že vás označujú za post-rockovú kapelu?

Zvyklo nás to otravovať, teraz nám to je jedno. Hlavne, že ľudia o nás hovoria, potom je všetko v poriadku.

Prvé tri albumy zneli naozaj živo, dnes je váš zvuk viac štúdiový. Aký je proces tvorby týchto elektronickejších skladieb? Stále pracujete aj ako živá kapela v skúšobni?

Strávili sme veľa času v skúšobni, hrali sme veci z nového albumu spredu aj zozadu. Nechceli sme padnúť do pasce, kvôli ktorej by sme neboli schopní nové veci zahrať naživo. Ide o štúdiovú nahrávku v tom zmysle, že sme strávili kopec času v štúdiu vytváraním zaujímavého a čo najsilnejšieho zvuku. Ale všetky tie skladby vznikli ako živé.


Na stránke máte zaujímavý príspevok o torrentoch, v ktorom nabádate ľudí šíriacich vašu hudbu nelegálne k tomu, aby aspoň pridali k albumu odkazy na miesta, kde si môžu album kúpiť. A tiež k tomu, aby pri súboroch bol aj obal alebo aby boli skladby správne popísané. Zmenil sa za roky na scéne váš postoj k pirátstvu?

Je stále ťažšie a ťažšie prežiť ako kapela. Nikdy sme sa príliš nespoliehali na predaj albumov, no samozrejme, vydavateľstvá, ktoré naše platne vydali majú k tomu iný postoj. A čím menej si kúpi album ľudí, tým sa zmenšuje šanca, že vydavateľstvá budú chcieť pokračovať vo vydávaní našej hudby. Existuje zopár dobrých alternatív pre kapely, ktoré nechú pracovať s vydavateľstvom, no žiadna z nich nepôsobí ako definitívne riešenie. Kapela, akou sme my, sa totiž musí spoliehať na podporu vydavateľstva. Na druhej strane, priemysel sa hlúpo tvári, že tento problém neexistuje. Ignoruje ho a to nepomôže nikomu. Tým stanoviskom, ktoré sme napísali na stránku sme chceli poukázať na túto situáciu. Nemyslíme si, že sme prišli s nejakým riešením, no je dobré aspoň rozbehnúť diskusiu.

Pomohlo vám niekedy nejakým spôsobom pirátstvo?

Áno. Dobrý príklad je Rusko. Keď sme tam prišli prvý raz, žiaden z našich albumov tam nevyšiel. Pirátstvo je tam normálne, majú stránky, kde je pirátska hudba dobre organizovaná, kde ich zaujíma kvalita súborov i tagov. A tak keď sme vyšli na pódium v Jekaterinburgu, bolo to neskutočné. Bolo tam tisíc ľudí, ktorí poznali všetky naše skladby. Taká vec nám úplne vynahradí to, že sme tam nič nepredali.

Na novinke Wild Light akoby doťahujete zvuk, ktorý ste naznačili už pred rokmi na EP Distant and Mechanised Glow of Eastern European Dance Parties, no oproti minulému albumu We Were Exploding Anyway znie omnoho viac ako živá nahrávka. Aký bol koncept novej platne?

Iba sme nasledovali svoj inštinkt. Aby som povedal pravdu, pokiaľ nahrávka nie je hotová a kým o nej nezačneme hovoriť ďalším ľuďom, my štyria nikdy nevieme, čo sme vlastne urobili. Jediný koncept bol spraviť úprimný album, ktorý akosi reflektuje svet tak, ako ho vidíme my. Dokonca aj názov Wild Light prišiel, až keď sme mali nahrávku asi mesiac hotovú. No chápem, že ti znie viac živo. Elektronika na ňom je voľnejšia ako na We Were Exploding Anyway, dáva priestor nástrojom na dýchanie. Minulý album napríklad kombinoval živé bicie s naprogramovanými beatmi a gitary boli často len hlukom, na ktorom sme stavali textúry so synťákmi a stovky ďalších vecí. Na Wild Light robí jeden nástroj vždy len jednu vec. Je to omnoho viac sústredený album, aspoň podľa mňa.


Je ťažké pretransformovať také skladby do koncertného setu?

Trocha, no hlavný dôvod tej komplikovanosti je, že sme potrebovali postaviť koncerty nielen na nových skladbách, ale aj na tých starých. Vždy, keď spravíme nový album s novými zvukmi, novou elektronikou, novými nástrojmi, je to vždy o trošku komplikovanejšie. S koncertami po albume We Were Exploding Anyway bol problém v tom, že sme chceli využiť všetky tie cool živé elektronické časti piesní a tiež živé nástroje tak, aby išli po celý čas spolu. A my sme iba štyria. Na novinke sú veci viac oddelné, keď tam je beat, tak tam nemusia byť živé bicie. Ak sú tam dva synťáky, tak ich ja a Joe alebo ja a Simon hrám namiesto gitár. Nová 65show by tak nemusela byť až tak ťažká na hranie.

Ďalšou zaujímavou kapitolou vašej kapely je vzťah s The Cure. Boli ste s nimi na európskom i americkom turné v roku 2008, remixovali ste ich skladby, Robert Smith vám spieval na albume. Pamätáte si na prvé stretnutie s nimi?

Hrali sme koncert v Brightone na juhu Anglicka. Bolo to v čase, keď sme vydali The Destruction of Small Ideas. Zišli sme z pódia a Robert Smith na nás čakal v našej šatni. Bolo to poriadne divné. Bavili sme sa o našom koncerte a povedal nám, že by The Cure niekedy s nami chceli hrať. Povedali sme áno. Bolo skvelé, že ho zaujímala naša kapela, no v tom čase sme si už začali uvedomovať ako funguje hudobný priemysel. Povedali sme si, že je to celé veľmi nepravdepodobné. O to lepšie bolo, keď to všetko vyšlo.

Nie je ťažké predskakovať kultovej kapele, ktorá ma oddaných fanúšikov? Nemáte žiadne nepríjemne skúsenosti s fanúšikmi The Cure?

Celé to bolo skvelé, publikum na nás reagovalo dobre. The Cure majú tradíciu podporovania nezvyčajných kapiel, takže ich fanúšikovia boli vždy veľmi otvorení a entuziastickí voči našej hudbe.

Po koncerte The Cure:

V Prahe v roku 2008 som si kupoval vinyl 65dos ohúrený ich polhodinovým predskakovaním. Miestne dievča od merchandise stánku sa ma snažilo presvedčiť, že ho nechcem, lebo to nie je vinyl The Cure. Nakoniec som ju presvedčil. "To je kapitalizmus. Keby som mal možnosť asi by som si tiež kúpil skôr vinyl The Cure," reaguje Paul vtipne na moju poznámku.